Tieto číta Pero Le Kvet
Knihu poľského autora Filipa Zawadu Omylem jsem rozšlápl černou kočku som začal čítať bez toho, aby som tušil, o čom bude. Jednoducho ma len upútal jej názov. No už po niekoľkých stranách som zistil, že sa mi bude páčiť. A to najmä vďaka tomu, ako je tento príbeh napísaný.
Autor si zvolil za rozprávača 10-ročného vnímavého chlapca Františka s veľkou fantáziou a bohatou slovnou zásobou, ktorý vyrastá v sirotinci v opatere mníšok. Františkovo rozprávanie o živote v sirotinci, ale aj za jeho múrmi je veľmi pútavé, jeho postrehy sú presné a plné irónie, okorenené poriadnou dávkou humoru. František sa nezamýšľa len nad sebou, ale aj nad okolitým svetom, pričom nemilosrdne konfrontuje svet dospelých so svetom detí. Pod zdanlivo drsným povrchom predčasne vyspelého chlapca sa však skrýva krehké dieťa túžiace po láske, pozornosti a najmä rodine.Nepopieram, že najradšej čítam knihy poviedok. Po zbierke poviedok Iracký mesiáš som siahol vďaka anotácii, ktorá sľubovala poviedky surreálne, brutálne drsné, ukotvené v surovej realite, reflektujúce temné absurdity irackej nedávnej minulosti a útrapy irackých utečencov. Hassan Blásim ma svojím štýlom a spôsobom vyrozprávania príbehov naozaj prekvapil. Nečakal som, že v jeho poviedkach objavím toľko čierneho humoru. Hoci sú Blásimove príbehy naozaj drsné, miestami až brutálne a sú nasiaknuté krvou a smrť v nich číha za každým rohom, obsahujú aj zvláštne poetické pasáže s fantazijnými obrazmi a nečakanými pointami, ktoré ich povyšujú na literárne vybrúsené skvosty. Pri ich čítaní sa mi často objavovali na koži zimomriavky.
Knihy Milana Kunderu čítam rád najmä preto, že to bol skvelý štylista. Hoci román Totožnosť vyšiel vo francúzštine v roku 1997, nestranil nič zo svojej aktuálnosti ani dnes. Totožnosť je pútavo napísaný milostný príbeh staršej ženy a mladšieho muža.
Je to psychologicky prepracovaný príbeh o dôvere a vernosti vo vzťahu, o obavách a smútku zo starnutia, o rozpade hodnôt a o tom, akú cenu má priateľstvo. V tomto románe ma najviac zaujalo to, ako Kundera majstrovsky opísal to, keď sa nevinná hra medzi mužom a ženou nečakane zvrtne, čomu musia obaja následne čeliť, a do akých fatálnych rozhodnutí to môže vyústiť.
Keď som dočítal Kunderu, musel som si následne prečítať aj knihu Karla Zeithamla Falešný knír, v ktorej hrá hlavnú úlohu práve Milan Kundera. Falešný knír je originálnou literárnou hrou, ktorá odkazuje nielen svojou štruktúrou, ale aj štýlom na romány a eseje Milana Kunderu. Jej obsah je ironicky provokatívny, miestami až parodický. Celá kniha prekypuje premysleným humorom, v ktorom výrazne dominuje fraška a intelektuálna groteska. Zaithaml mieša fakty s fikciou a vo svojich príbehoch nechá Kunderu a ďalšie osobnosti literárnej či politickej scény ocitnúť sa na nečakaných miestach v často bizarných situáciach. Robí to s hlbokou znalosťou Kunderovho života a diela. Tematizuje najmä mediálne známu kauzu Kunderovho údajného udavačstva, pohráva sa s domnienkami, ktoré sa o Kunderovi a jeho tvorbe šírili, aj s obrazom, aký o sebe a svojich textoch sám Kundera vytváral. Falešný knír je kniha inteligentná a zároveň humorná, ktorú autor napísal ako poctu dielu a osobnosti Milana Kunderu.