Ako dvojica v McCarthyho Ceste, ktorú Manu Larcenet preonačil do grafického románu. Kniha bola drsná. Film bol hnusný. Mám pocit, že komiks to posunul ešte o úroveň vyššie.

Občas však narazím aj na také drsnotky, ktoré ma zastihnú nepripravenú. Napríklad také Hlasy bez ozveny. Nie úplne výpovedná anotácia mi nedala dostatok informácií, a tak som sa zahĺbila, a teda prekvapilo ma, že ešte stále existuje kniha o nacistoch, ktorá ma dokáže prekvapiť. Nie je to komiks pre deti, ani témou, ani spracovaním, to len pre istotu. Príbeh audiofila Karnaua, ktorý sa spriatelil s Goebbelsovou dcérou, vyžaduje pozorné a sústredené čítanie a istú odolnosť proti nechutnosti.

Pri výbere ďalšej knihy som podľahla marketingu. Mengeleho zoo znela ako ďalšia kniha o nacizme, tak som ju po Hlasoch bez ozveny obišla s tým, že stačilo, veď až tak dobre sa zasa nemám, aby som si čítala jednu nechutnosť za druhou. Zvedavosť mi však nedala, chytila som ju do ruky a slovné spojenia „jedna z najpopulárnejších kníh súčasnej nórskej literatúry za posledné desaťročia v čitateľských anketách“ a „ekologický triler o ničení amazonských pralesov“ ma presvedčili. A och, rozumiem tým Nórom! Toto je kniha, ktorú by som v šestnástich bez váhania položila vedľa 1984 či Preletu nad kukučím hniezdom. Pre vyspelých by som ordinovala už od štrnástich.

Veľmi som sa tešila na film Ein Ganzes Leben, aby som ho úspešne zmeškala, keď bol v kinách. A potom Premedia vydala knihu a film šupli na Dafilms.sk. Svet je ku mne dobrý.

Do Celého života som sa zamilovala úplne predpojato. Alpy, samotár, stavanie lanovky, láska, strata, 20. storočie. A super je, že sa dobre poznám, lebo to fungovalo na sto percent. Kniha je fantastická a film je jedna k jednej (tú jedinú odlišnosť odpúšťam).

Ak uvažujete o Knihe o živote a smrti, len do toho, je to super. Munthe musel byť super týpek, jemne samoľúby, bystrý a svojský človek, ktorý mal naozaj pestrý život, o ktorom píše so šarmom sebe vlastným. Až som mu skoro odpustila, že v knihe ani jediný raz nespomenul, že bol ženatý. A bol, dokonca dvakrát. A áno, odkedy som dočítala, priebežne kontrolujem letenky do Neapola, nutne potrebujem na Capri. Čo sa dá robiť, také sú riziká dobrých kníh.
Dočítavam milovanú Nino Haratischwili, tentoraz Kočka a generál, viac nabudúce, v superlatívoch. Na poličke čaká Amadoka, zatiaľ ju všetci vychvaľujú, tak sa o to viac teším. Do rúk som v kníhkupectve vzala Dôveru a nedala sa odložiť, 23 strán ako nič. Musí počkať, ale už som na ceste! Zatiaľ tej čitateľskej, nie Cormacovej.

Zobraziť diskusiu (0)