To bolo v zime. Prišla jar a s ňou dotlač knihy Z neba spadli tri jablká. Dobre teda, povedala som si a pustila sa schrúmať prvú (pre mňa druhú) Narine. Simon má piedestál (asi preto, že bol prvý), ale áno, chápem a pridávam sa.

Tri jablká sú krásny príbeh, univerzálny, prehovára do každých uší. Pre mňa bolo však snáď ešte dôležitejšie, že je to príbeh veľmi arménsky. Sú knihy, ktoré sa môžu odohrávať hocikde, je to jedno. A sú také, ktoré hovoria o konkrétnej krajine, a také majú pre mňa zvláštne čaro, lebo si z nich skladám vnútornú mapu sveta. A to ma baví a teší.

(Taká bola napríklad aj kniha Ukradnutý o Sámoch, ich tradíciách a boji za rovnoprávnosť a spravodlivosť, alebo kniha Eva spí, cez ktorú som objavila mne doteraz absolútne neznámy kus extrémne zaujímavej histórie Južného Tirolska [Horná Adiža], obe prečítané nedávno.)

Na novú knihu Aleša Palána a jeho dcéry Anny Mami, miluju som sa tešila. Šumavskí samotári ma bavili, smejeme sa doma, že sú to knihy o ľuďoch, ktorí dotiahli naše pubertálne túžby do konca. Kniha o matkách a dcérach je v niečom od samotárov veľmi odlišná, ale v niečom aj podobná: v úprimnosti, hĺbke, otvorenosti a absencii predsudkov.

Príbehy piatich dám sú drsné, no pri ich čítaní som si v prvom rade užívala, ako otvorene a slobodne sa Palánovci pýtajú a aké otvorené a svojské odpovede dostávajú. V piatich rozhovoroch je schovaných toľko problémov súčasnosti, že možno sú to aj všetky. Plus, je to taká tá kniha, ktorú keď čítam, pomáha mi nájsť odpovede na otázky, ktoré som nikdy nepoložila.

Niektoré knihy sú sympatické na prvý pohľad. Staré odrůdy na mňa zažmurkali na pulte čerstvo presťahovaného banskobystrického Artfora. Liss (v mojej hlave v budúcom filme obsadená skvelou Frances McDormand) a Sally (videla som ju ako Kristen Stewart) sú skvelá dvojica čudáčok, ktoré nemožno neľúbiť, a aj napriek málilinko schematickému scenáru ponúkajú perfektný artový zážitok rurálneho európskeho typu plný slnka presvitajúceho cez listy v sade, kde ticho polí pretína vzdialený hukot traktora, narušujúci bukolickú harmóniu. Odporúčam zásobiť sa pri čítaní hruškami. Alebo aspoň domácou.

Domácu som nemala a drámy bolo priveľa, siahla som teda po vyrovnávačke. Gemer sa ukázal ako dobrá receptúra na priveľa vážnych tém. Nahlas som sa smiala, ale musím povedať, že takto spätne hodnotím cliffhanger s dvoma psychiatrami ako veľmi nefér! Kedy bude dvojka?

Čo čítam teraz? Nič. Videla som film (SCANDI, vďaka Film Europe) a bolo to veľmi, veľmi, veľmi super. A tak si chcem overiť, či to je predlohou, alebo spracovaním, alebo oboma. Drsný príbeh mladého nihilistu, ktorý dospeje k poznaniu, že naozaj na ničom nezáleží, a vylezie na strom, z ktorého odmieta zliezť, je čarovný. Obsahuje hlbokú filozofiu, pripomína časy prefilozofovanej mladosti a ponúka pohľad na ľudí, ktorí sa radia do kategórie „skoro-už-nie-deti“, čo je vek tesne pred pubertou, ktorý trvá krátko, no o to viac dôležitých vecí sa v ňom môže pokaziť. A že sa teda aj.

Na margo okraja

Túto nečítam, túto si vychutnávam, okukávam, listujem, hmatám, poťažkávam. Jazero je už raz také, čo sa dá robiť. Táto kniha asi nie je pre každého, ale vo mne rezonuje; čľapká a prší a vyparuje sa a kondenzuje.

Zobraziť diskusiu (0)