Proste nič sa nedá robiť, potrebujem osobného „čitára“. Neviem síce, ako by sa to dalo technicky zaonačiť, ale zato mám celkom presnú predstavu o ideálnom kandidátovi. Bol by to niekto ako Patrik Linhart.

Že tento český spisovateľ, publicista, výtvarník, performer a mystifikátor vie čítať za iných na pokročilej úrovni, dokazuje i vo svojej najnovšej zbierke esejí o krajine, umení a hrôze s názvom Geografie Edenu. V podstate ide o úvahy o zväčša hororovo ladených knihách, ktoré za vás prečítal, kým vy ste práve spali, pozerali film, sadili paradajky, bicyklovali sa alebo čítali niečo iné – navyše doplnené vlastnoručne preloženými textami autorov, ktorí za neho prečítali knihy, z ktorých niektoré on sám prečítať nestihol, pretože sa zapodieval písaním, prekladaním, čítaním iných vecí a podobnými taľafatkami. Proste, veľmi prínosná publikácia, škoda, že ju za mňa nemá kto prečítať (zatiaľ).

Ak vás prechádzka temnotou láka, ale fakt nemáte čas na 417 strán hutného textu a radšej by ste niečo ľahšie, môžete si s Caitlin Doughtyovou spraviť tour de najzaujímavejšie pohreby sveta. V jej najnovšej knihe sa zoznámite s posmrtnými rituálmi od Colorada cez Španielsko, Japonsko, Indonéziu, Bolíviu až po Kaliforniu.

Pre fajnšmekrov temnoty, depky a zlej nálady je tu neprekonateľný Michel Houellebecq, ktorý vás vo svojej zbierke Zostať nažive/Lanzarote a iné texty utvrdí v tom, že všetko je nanič – a tak to má byť.

Trochu života do toho umierania zas vnesú hravo makabrózne verše môjho milovaného Christiana Morgensterna.
Jedna báseň za všetky:

Lunná ovečka
Lunná ovečka v pláni lích.
Trčí a čeká velký střih
Lunečka.

Lunná ovečka škubne pýr
A jde k své louce v horský cíl.
Lunečka.

Lunná ovečka šeptne v snách:
„Jsem temno v kosmu prostorách.“
Lunečka

Lunná ovečka smrt má z rán.
Běl těla, slunce rudý chřtán.
Lunečka.

Prípadne stavte na klasiku. Baudelairove Kvety zla mám v niekoľkých vydaniach a prekladoch. Nesklamal ma zatiaľ ani jeden a teším sa aj na tento, pre mňa nový preklad Jána Švantnera, navyše sprevádzaný snovými ilustráciami Andreja Dúbravského.

Mimochodom, nedávno som bola konfrontovaná s názorom, alebo skôr vžitým presvedčením, že preklad, akokoľvek dobrý, je a priori nutné zlo, niečo, čo čitateľa neznalého reči autora ochudobňuje o plnohodnotný zážitok z umenia. Práve pri Kvetoch zla, porovnávajúc jednotlivé vydania, som si všimla, že pri každom preklade mi inak bije srdce. Neviem, čo to znamená, ani či sa to dá použiť ako argument, ale nechcela by som o to prísť.

Na margo okraja

Vedeli ste, že Sympathy For The Devil, jeden z najväčších hitov The Rolling Stones, bol okrem Bulgakova inšpirovaný i Baudelairom a jeho bohorúhačskými veršami? A Kvety zla boli tiež údajne knihou, ktorú Robert Oppenheimer, otec atómovej bomby, vytiahol z vrecka a čítal, keď v Los Alamos čakal na uskutočnenie prvého testu atómovej bomby.

Zobraziť diskusiu (0)