Pomôžem si autorovým záverom a hneď v úvode oznamujem tým, ktorí plánujú po knihe siahnuť, aby sa utvrdili v čiernobielom pohľade na konflikt u našich východných susedov, že ich očakávania nebudú splnené. V tomto prípade však dané sklamanie nepramení zo slabého a nezáživného obsahu, či absencie faktov. Práve naopak, Tomáš Forró napísal vojnovú reportáž, ktorej obsah rozmetá akékoľvek ďalšie snahy o jednoduché vysvetlenia a zovšeobecňovanie čitateľov s už spomínaným čiernobielym videním konfliktu.

Kniha Donbas je rozdelená do troch častí, podľa toho kto bol primárnym respondentom autora v danej časti. Prvá kapitola primárne hovorí o Mamukovi, gruzínskom vojakovi bojujúcom na strane Ukrajiny, druhá časť sa venuje separatistovi Jurovi, ktorý prišiel na východ Ukrajiny z Čiech a trojicu dopĺňa civilistka Líza z Luhanska.Už pri tomto delení badať snahu o nezaujatý pohľad, nakoľko sú zastúpene obe strany konfliktu a aj zástupkyňa civilného obyvateľstva v separatistami ovládanom regióne.

Nerád by som sa venoval bližším detailom jednotlivých častí, aby som nikoho neukrátil o zážitok, ale rozhodol som sa venovať niekoľkým pasážam, ktoré boli pre mňa osobne najprínosnejšie.

V prvom prípade ide o pochopenie averzie a nenávisti väčšiny obyvateľov Donecka a Luhanska voči administratíve Ukrajiny. Už pred vojnou sa v daných častiach krajiny ozývali mnohé kritické hlasy, ktoré chceli regióny ťahať bližšie k Rusku nielen geograficky ale aj politicky. Pred vypuknutím konfliktu však určite nebolo možné hovoriť o tom, že by tieto názory boli väčšinové. Zmena prišla po prvých bojoch, keď sa civilné obyvateľstvo dostalo pod mínometnú paľbu armády ich vlastného štátu.

V takejto situácii sa nemožno čudovať následnej inklinácii k novovznikajúcim útvarom. Je však nutné konštatovať, že v mnohých prípadoch separatisti svoje pozície zámerne umiestňovali tak aby boli krytí civilnými budovami. Nijako neospravedlňujem ani jeden postup, len dopĺňam pohľad.

Druhou časťou, ktorá ma nesmierne zaujala bol popis životov žien, ktoré v danom regióne žijú. Tie v mnohých prípadoch majú partnerov nezamestnaných alebo vojakov, výsledok je však často podobný – doslova mor alkoholizmu v týchto oblastiach. Ten následne zapríčiňuje to, že ekonomicky separatistické republiky fungujú len vďaka práci žien, ktoré sú zároveň hlavami rodín, nakoľko mnohí ich manželia sú mŕtvi, alebo bezdomovci. Popisy jednotlivých príbehov plných bitiek, znásilnení, alkoholizmu, rozvodov, strát majetku a nemožnosti poskytnúť deťom základné potreby, pohnú aj s tým najtvrdším čitateľom. Hrdinskosť týchto žien si nezaslúži len samostatnú knihu, ale hneď niekoľko.

Referát prínosov by som rád uzavrel časťami, ktoré popisovali stratu ilúzií bojovníkmi zo zahraničia, ktorí prišli bojovať na východnú Ukrajinu. V tomto prípade strana frontu nehrala žiadnu úlohu, skepsa a sklamanie sa stalo denným chlebom zahraničných bojovníkov na oboch stranách. V prípade Mamuku, ktorý bojoval na ukrajinskej strane spolu s jeho skupinou, skončil v ubytovni v Kyjeve, kde nebojuje, nedostáva žold, nie je občanom Ukrajiny a preto má problém s prácou a domov do Gruzínska sa po tomto poslednom „dobrodružstve“ vrátiť nemôže. Podobný osud postihol aj Juru z Čiech, ktorý bol výrazne ideologicky ovplyvnený a rodná krajina mu už podľa neho nemohla nič poskytnúť. Odhodlaný sa vybral bojovať a budovať lepší svet, kde môže začať nový život, avšak vývoj konfliktu a ekonomickej situácie strhne smerovanie reality ďaleko od jeho predstáv. Najlepším vyjadrením tohto rozdielu je jeho pravidelná odpoveď na otázku ako sa má: „Ako v DĽR vole!“

Pri písaní reflexií mávam vo zvyku vytknúť autorovi alebo knihe aspoň jeden nedostatok, avšak v tomto prípade tak neurobím, pretože ak po Donbase siahnete, ocitne sa vám v rukách masterpiece slovenskej vojnovej reportážnej literatúry, ktorá má potenciál detailne priblížiť konflikt tisícom ľudom a donútiť ich uvažovať vždy keď k nim príde nejaká nová informácia. Miera nebezpečia a strachu akými musel Forró pri získavaní informácií prejsť je priam nepredstaviteľná a s kombináciou prínosu knihy, mi neostáva nič iné len sa pokloniť takémuto spracovaniu a poďakovať zaň.

Donbas. Svadobný apartmán v hoteli vojna

Tomáš Forró

N Press, 2019

Zobraziť diskusiu (0)