Indiánska hlava

Bola raz jedna indiánska hlava, hlava Indiána, kresba neznámeho autora z roku 1939 znázorňujúca hlavu Indiána so slávnostnou čelenkou s perami a s dlhými vlasmi. Táto slúžila až do konca 70 -tych rokov ako obrazový signál na nastavenie televízneho príjmača po tom, čo sa neskoro v noci po zaznení americkej štátnej hymny skončilo vysielanie televíznych staníc. Volalo sa to televízny skušobný obrazec s portrétom indiánskej hlavy. Ak ste po skončení televízneho programu nechali aparát zapnutý, počuli ste monotónny 440 herzový zvuk, zvuk na naladenie nástrojov, a videli ste Indiána, ktorého obklopovali kružnice, akoby ste sa pozerali cez ďalekohlad pušky. Ďalej ste videli uprostred kruh, ktorý vyzeral ako stred terča s ciframi – koordinátormi. Hlava Indiána bola hneď nad stredom terča, ako keby jediné, čo ste mali urobiť, bolo mierne zodvihnúť hlaveň, a zamieriť na cieľ. Bol to len test.

Prekvapia nás dva fakty – napísal ju Indián o Indiánoch, obklopených technológiou nového milénia, žijúcich v jednom z najväčších kalifornských veľkomiest, a je to debut. Ľahko si ju predstaviť ako podklad na scénar k ďalšiemu Tarantinovmu filmu.
Tommy Orange rozohráva príbeh dvanástich hrdinov pospájaných indiánskou krvou, náhodným osudom, okolnosťami a miestom, ktorým je severokalifornské mesto Oakland. Prípravy na powwow, ktoré sa má konať na miestnom športovom štadióne, nazývanom Oaklandské Koloseum, sú v plnom prúde. Každý z hrdinov má svoj osobný dôvod, prečo sa na tomto tradične mohutnom indiánskom zhromaždení chce zúčastniť. Každá kapitola je venovaná jednej z postáv. Oslavy indiánskej zvrchovanosti tradičnými tancami, spevom, rituálmi a bubnami spolu s tradičným slávnostným oblečením a vážnymi bubnovými ceremóniami vrcholia napätými súťažami v zručnosti ako je zaobchádzanie s lasom, jazda na koňoch, streľba lukom a ručná výroba maskotov a totemov. Prípravy na powwow trvajú často mesiace, niekedy i rok či dva, a zúčastňujú sa na nich indiánske kmene z temer celej severnej Ameriky. Sú to oslavy vskutku mohutné.

V kakofónii rôznych hlasov a krátkych románových kapitol, ktorú podáva vždy iná z postáv, a ktorou sa mení i uhol pohľadu, autor strieda prvú, druhú i tretiu osobu rozprávača. Identita charakterov nie je ich spojivom. Spája ich len miesto, kde sa všetci na záver stretnú – veľké powwow v Oaklande. Príbehy sú vyrozprávané akoby za pochodu, intenzívne a horúčkovite. Z prítomnosti autor zachádza do minulosti a zase späť. Jedni sem idú so vznešenými cieľmi, druhí sú zmätení a podaktorí s bočnými, až kriminálnymi úmyslami. Postavičky pripomínajú Chaucerových pútnikov na ceste k svätyni alebo Faulknerových rodinných príslušníkov v románe As I Lay Dying, kráčajúcich na vytúžené miesto posledného odpočinku.

Prvá postava, s ktorou sa stretávame, je Tony Loneman. Narodil sa matke - alkoholičke a jeho tvár a IQ sú vážne poznačené etylickým syndrómom. Oči sú ďaleko od seba, s ústami stále pootvorenými a s rozčapeným nosom, akoby na širokouhlom plátne nesúmerne roztiahnutý, pohybuje sa pešo či na bicykli po celom Oaklande aspoň tak skvelo ako jeho dávno zabudnutí predkovia po severoamerických prériách a lesoch. No napriek nízkemu inteligenčnému kvocientu Tony sa v Oaklande nestratí a to, čo potrebuje vedieť, vie veľmi dobre. Až natoľko, že pri vyvrcholení dramatického románového príbehu zohrá dôležitú úlohu.

Najrealistickejšie a najpestrejšie sú v knihe vykreslené postavy žien, dvoch odcudzených nevlastných sestier. Jedna sa volá Opal Viola Victoria Bear Shield (Opal Viola Medvedí Štít) a druhá Jacquie Red Feather (Jacquie Červené Pero). Ich príbeh je spomienkou na spoločné detstvo s matkou, ktorá ušla pred násilnými partnermi a túži sa vrátiť sa späť domov do Oklahomy. No ich reálnym domovom bolo buď zamknuté auto na opustenom parkovisku alebo dlhé jazdy autobusom, ich domovom boli „...ony tri - kdekoľvek ukryté aspoň na jednu noc...“ Je to tragicko-komická spomienka na vzburu Indiánov na ostrove Alcatraz. Smutne známu väznicu v roku 1963 federálna vláda zavrela a Indiáni požiadali o navrátenie pôvodného vlastníctva ostrova. V rokoch 1969 až 1971 obsadilo 89 Indiánov ostrov a usadilo sa v opustených väzenských celách, niektorí s celými rodinami a deťmi.

Medzi nimi boli dve už spomenuté hrdinky. Opis týchto tragických udalostí očami dieťaťa je majstrovky podaný. Sestry sa po rokoch stretnú. Jedna z nich, Jacquie, zjazvená a s tetovaniami po celom tele, ako tínedžerka zmizla najprv v polepšovni pre neplnoletých a neskôr v podsvetí drôg a alkoholu. Jej návrat po rokoch, dlhá cesta nazad na powwow je tragickým vykúpením, spasením a zmierením sa s najbližšími a so sebou. Ďalší z hrdinov tohto románu leží vo vani a pozerá sa na svoje telo. Hľadí na svoje hnedé končatiny a nepochopiteľne kontrastujúce biele nohy a pýta sa sám seba, ako je to možné, že sú spojené jedným telom. Rozmýšľa nad tým, že je zmiešaninou ukradnutého a kradnutého. „... som z ľudí, ktorí lúpili a z ľudí, ktorých olúpili. Som oboje a ani jedno...“

Nikdo v románe Tommy Orangea si nie je úplne istý, ako má vyzerať, ako konať a ako žiť ako Indián. Všetci hrdinovia sú ľudia prítomného času, nikdo nie je čistokrvný, a nikto nevie, ako byť skutočným Indiánom. Ich životy poznačila nejasnoť, pochybnosti a vykorenenie. Niet tu sentimentality či nostalgie. Autor dáva možnosť čitateľovi vychutnať paradoxy všetkých stvárnených hrdinov: „...sme nositeľmi spomienok, ktoré si nepamätáme. Zvuk diaľnice poznáme lepšie ako prúd rieky,“ hovorí jedna z postáv. Všetci akoby uviazli medzi dvoma svetmi, v živote zmrzačenom stratami, spomienkami na straty, ale aj medzi zmätenosťou, bezcieľnosťou a nepokojom, „...a vtedy akoby bol ľudský mozog v ohni...“ hovorí autor ústami svojich postáv. Nikto z hrdinov nespomína na predkov, ktorí sa volali Indiáni kmeňov Ohlone a Miwokovia (západní ľudia), žijúcich v tejto oblasti už pred viac ako 15 000 rokmi, nikto si neuvedomuje, že slovo Kalifornia je odvodené od mena amazónskej kráľovny Kalify a už vôbec nikomu nepríde na um zaoberať sa pôvodom mena mesta Oakland, čím označovali neskorší mexickí obyvatelia tejto oblasti krásny pás zeme, na ktorom rástli mohutné kalifornské duby.

Román Tam Tam Tonnyho Orangea je naplnený zvukmi a hlukom veľkomesta a sústreďuje sa len na mesto Oakland. To je jediné miesto stability. Ako hovorí jeden z hrdinov, ktorý stojí pred mapou regionálneho povrchového metra, ktoré spája cez celú zátoku San Franciska, mesto Berkely a Oakland so všetkými mestečkami a predmestiami tejto oblasti: „ Ani sa mi nechce niekedy priznať, že som Indián, som jednoducho z Oaklandu a poznám ho lepšie ako vlastnú dlaň a každé dve až tri minúty sa môžem dopraviť do jednej z 48 staníc...“ Táto dôverná priam intímna znalosť etnicky rôznorodého mesta a jeho opis posúva mladého autora Tommy Orangea na úroveň Joyceovej znalosti Dublinu. Názov knihy Tam tam (There There) je pôvodne od Gertrúdy Steinovej, ktorá, keď navštívila po rokoch rodný Oakland, poznamenala, že to tam, odkiaľ pochádza, už nie je to tam ( There is no there, there...)

V skvele artikulovanom úvode píše autor Tommy Orange o vzťahu Indiánov k mestu, kam mnohí prišli dobrovoľne, aby začali od znova, zarobili, a hlavne zmizli z neutešných rezervácií po stranách amerických diaľnic. Je všeobecným omylom, že väčšina amerických Indiánov žije v rezerváciách. Viac ako 78 percent pôvodného indiánskeho obyvateľstva žije mimo nich, a nie všetky sa volajú rezervácie. V Kalifornii rezervácie nahradili rancherias a na juhozápade sa volajú pueblos, v niektorých oblastiach sa volajú indiánske kolónie.

V súčasnej USA asi 1,3 percent územia zaberá 326 rezervácií. Dnes existuje v Spojených štátoch federálnymi úradmi uznaných viac ako 500 indiánskych kmeňov, čo zahŕňa asi 6 miliónov ľudí. Indiánsky exodus Indiánov do miest sa začal v 50-tych rokoch minulého storočia, keď vyšiel zákon o novom (ktovie už koľkom v americkej histórii) presídlení pôvodného obyvateľstva a úsilí o jeho asimiláciu - smutne známy tzv. Relocation Act. Dnes asi 140 tisíc Indiánov žije len v oblasti zátoky San Franciska. Indiáni sa tu v mestách však nestratili a nevymreli, ako sa dúfalo. Vytvorili si svoje centrá, našli jeden druhého, vychovávali svoje deti, niektorí sa stali bezdomovcami žijúcimi pod diaľničnými nájazdami, a mesto ich všetkých prijalo.

Román Tam tam (There There) je silne sociálny, politicky nekorektný, plný paradoxov, so skvelým dejovým pospájaním do záverečného vyvrcholenia. Orangeov úvod, jedna z najpôsobivejších častí knihy, v ktorom sa opiera sarkastickým spôsobom o historické fakty, pobúril niektorých amerických náckov, hlásajúcich potrebu odpustiť a zabudnúť.
Naopak. Práve dnes je tak nutné si pripomínať.

Tommy Orange, ročník 1982, je miešancom amerického Indiána Čejenov a bielej Američanky. Jeho otec bol dokonalý bilinguál. Doma hovoril po anglicky, na veľkých rodinných oslavách rodným čejenským jazykom. Tommy Orange spomína na svoje detstvo a dospievanie ako na rasovú zmätenosť tak typickú pre dnešné Spojené štáty. Často si ho mýlili s Mexičanom, Čiňanom alebo Juhoameričanom. Sám o sebe tvrdí, že sa nikdy necítil úplne ako Indián alebo ako biely človek. Skončil Inštitút indiánskych štúdií a umenia v Santa Fé, kde sa zameriaval najmä na kreatívne písanie. Po skončení vysokoškolských štúdií sa zamestnal v Oaklande, v Centre amerických Indiánov na prevenciu samovrážd. Svoj debut písal temer sedem rokov popri zamestnaní a výchove malého syna. Jeho agentka noc po posledných prezidentských voľbách vraj deprimovaná, nemohla zaspať, a tak si prečítala Orangeov rukopis, ktorý ihneď prijala a o tri dni Tommy Orange podpísal zmluvu s vydavateľom. The New Yorker v marcovom čísle uverejnil časť z pripravovaného románu pod názvom The State. Tam Tam (There There) je autorov debut.

Tommy Orange nadväzuje na indiánsku literárnu renesanciu, ktorá sa začala začiatkom 60-tych rokov. Tvorili ju dnes už autorské stálice ako Paula Gunn Allenová (Laguna a Siux), N. Scott Momady (Čerokí), Lynn Riggs (Čerokí), Leslie Marmon Silková (Laguna), Lee Maracleová (Stolo Fraser River), Luise Erdrichová (Chippewa), Joy Harjová (Krík a Čerokí), Linda Hoganová (Chickasaw), James Welch ( Blackfeet) a Sherman Alexie (Spokane Coeur d´Alene).

Tommy Orange patrí do najmladšej spisovateľskej avantgardy severoamerických Indiánov. Spolu s ním sem patrí Teresa Marie Mailhotovú – Indiánka z kmeňa Seabird s memoárom Heart Berries, básnik – Krík Indián Billy-Ray Belcourt, ktorý je najmladším nositeľom kanadskej Griffinovej ceny za debut - This Wound is a World.
Danica Hollá

Zobraziť diskusiu (0)