Miro a mrkva

Najhoršie je plieť. Kto to kedy vymyslel, že plieť? A hlavne načo? Nijaká rastlina sa predsa neprosí, aby mohla byť vytrhnutá. A predsa treba plieť. Vytrhávať burinu, prosím. Je to burina. Ale pretrhávať normálne, zdravé rastliny a nechávať len každú tretiu či štvrtú, to mi vôbec nedáva zmysel. Babka väčšinou povie:

„Poplej hento, poplej tamto. Čo menšie, vytrhni.“

Čo menšie... Ale ako mám vedieť, čo je menšie? Aj na pohľad veľká zelenina, napríklad mrkva, má niekedy tenkú mrkvičku pod zemou a naopak. Podľa toho zeleného nad zemou sa nič nedá určiť. Neznášam pletie. Neznášam mrkvu.

Akurát dnes sa babka rozhodla, že je deň stvorený pre mrkvu. Tušil som to od rána. Mala v tvári zlomyseľný výraz. Natrela mi chlieb nátierkou, posypala petržlenovou vňaťou a nútila ma to zjesť. Dobre vie, že keď vidím na chlebe niečo zelené, dvíha sa mi žalúdok. A aj keď to zelené vidím v polievke. Lenže sa môžem aj potrhať, petržlen je zdravý, a tak ho mám všade. A babkin škodoradostný úsmev tiež. Na začiatku prázdnin som pre petržlen trucoval, ale vytrucoval som len bitku. Logika = petržlen jem každý deň. Foter má totálne presvedčivé presviedčacie metódy.

Ale petržlen nie je mrkva. Na mrkvu zákaz vzdoru nepadol. A tak sa s láskou a nehou dívam na tri riadky mrkvy. Mrkva! Však ja jej dnes ukážem! Už ju načala horúčava, kloní sa k zemi a zúfalo bojuje o prežitie, lebo len odo mňa každý večer závisí jej ďalší život. Vtedy totiž kropím záhradu vodou naťahanou zo suda. To je ďalší babkin mučiarenský prvok. Vodu treba ráno napumpovať, čo vôbec nie je jednoduché, lebo sa pred teplom ukrýva čoraz hlbšie v zemi. Sud má dvesto litrov. A pumpovanie trvá aj hodinu. Vodu treba nechať odstáť celý deň. Až potom, keď je vlažná, ňou treba zalievať z krhly záhradu. Vlažná musí byť, lebo inak by rastliny dostali šok. Ibaže keď sa babka nedíva, šokujem hlavne petržlen.

A nič mu to nerobí. Okrem toho, že pumpovanie a polievanie je nechutná drina, zaberie to aj príšerne veľa času. Ktorý by som si vedel predstaviť stráviť aj inak. Napríklad by som mohol volať kamošom alebo hrať hry na mobile. Lenže to by som najskôr musel nejaký mať. Foter si myslí, že decká telefóny nepotrebujú, a tak žiadny nemám. Ako jediný v triede.

Mrkva teda vyzerá úboho. To sa musí nechať. Sem-tam sa jej náhodou večer nedostane vody. Ale o tom by som radšej mlčal. Dnes sa mrkva dočká vskutku dôsledného pletia. Fakticky.

Babka sleduje moje nadšené pletie z okienka pivnice a ide ju roztrhnúť z toho, že nemôže ísť skontrolovať, prečo som taký rád. Je jej to podozrivé, prechádza od jedného okna k druhému a naťahuje krk. Preklína doktora, preklína horúčavu, preklína leto. V pivnici je najchladnejšie, zvolila si ju ako dočasný úkryt. Mieša cesto na koláč. A ja veselo pliem ďalej. Ak som sa celkom neprerátal, toto je poslednýkrát, čo to robím. Logika = chcem si to užiť.

O hodinu je mrkva na kope. Dôsledne prepletá. Neostala ani jedna byľka. Celý som sa spotil, ako som ju trhal. Pozriem sa na dokončené dielo, usmejem sa a volám na babku:

„Babka, hotovo!“

A babka prikyvuje, ale musí čakať ešte aspoň dve hodiny, kým sa bude môcť ísť pozrieť. Musí zapadnúť slnko. Už párkrát vyšla cez deň von, len tak, na chvíľu, a potom dva dni ležala a vzdychala. Teraz si už netrúfa. Odchádza na balkón pozrieť sa na dielo zhora. Neuvidí však nič, kým nepríde na záhradu. Mrkva sa skrýva pod jabloňou a babka nerada nosí okuliare, hoci slabo vidí. Nebudem čakať, kým sa pôjde presvedčiť na vlastné oči. Trest ma neminie. Ešteže je foter na služobke. A to viem na sto percent.

Zuzana Líšková: Odvaha tohto leta

Zum Zum production, 2022

Ilustrácie: Jozef Gľaba

Grafický dizajn: Jakub Dušička