z kapitoly Pondelok

Neprezradil som dve podstatné veci: ako sa volám a čo ma dnes čaká.

V prvom rade: čaká ma pracovný pohovor. Áno — chcel som byť astronómom, no vyštudoval som ekonómiu. Áno — vyštudoval som ekonómiu, no dnes idem na pracovný pohovor na pozíciu recepčného v hosteli.

Vyzerá to na slušný hostel. Nachádza sa v širšom centre (nášho pomerne úzkym centrom skaličeného mesta), v relatívne tichej uličke, zvonku vyzerá útulne a skoro nenápadne, no nájsť ho nie je ťažké, v okolí sú strategické a celkom ľahko rozpoznateľné a zapamätateľné orientačné body, autobusová aj trolejbusová zastávka sú neďaleko, v blízkosti sa nachádza menší supermarket a väčší obchod s erotickými pomôckami, neďaleko je reštaurácia, o ktorej som počul, že je solídna a vraj tam raz brigádovala žena, ktorá mala gigantický, dlhý a na konci rozdvojený jazyk — ako had.

Čo sa týka môjho mena — volajme ma Fišer. Nie je to moje pravé meno, ale do môjho rozprávania sa celkom hodí. Požičal som si ho z jedného nie veľmi dobrého románu, ktorý však nie je skoro vôbec známy, takže je to, predpokladám, v poriadku. Hrdina v tom románe sa volá Tobiáš Fisher, je to ešte chlapec, pomerne všedný a nezaujímavý, rovnako ako kniha samotná 
— opisuje jeden obyčajný deň mladého človeka dnešnej doby, príkladne nezáživné opisy sa v nej striedajú so zvláštnymi, povrchnými filozofickými úvahami o svete, v ktorom hrdina žije, a to všetko je sem-tam ozvláštnené nejakou zvrhlou snovou sekvenciou alebo bizarnou sexuálnou predstavou. Rozhodne to však nie je veľmi pozitívny obraz mladého človeka dnešnej doby; starý človek dnešnej doby si po prečítaní tej knižky musí myslieť o mladom človeku dnešnej doby, že je to nudný, znudený, psychicky narušený a prinajlepšom masochistický poloblázon.

Už si ani nepamätám meno autora — no v prípade, že to bolo autobiografické, by som si ho možno mohol zistiť.

Môj príbeh vôbec nie je autobiografický. Neznášam autobiografické príbehy. Ako si niekto môže myslieť, že dokáže objektívne a správne, s nadhľadom a odstupom zhodnotiť seba a svoj život?

Že dokáže správne zrekapitulovať, opísať a zrekonštruovať udalosti, ktoré zažil?!

Navyše autobiografia nikdy nemá koniec. Nemôže mať. Autor nevie, ako ten príbeh (ak to je v lepšom prípade príbeh) skončí, dopadne, vyústi.

Napriek tomu: každý príbeh je niečou autobiografiou. (Autora nevynímajúc.)

Pondelky vraj bývajú ťažké. Zvieratám je to jedno. Tie nemajú poňatie o ľudskom delení a klasifikovaní času ani o tom, čo sa s tou-ktorou fázou spája. Tie iba žerú, rozmnožujú sa a bojujú: so sebou, prírodou, ľuďmi, inými jedincami svojho druhu a inými druhmi. A o čo? O žrádlo a partnerku. Ony dokonca ani nevedia, že raz umrú. Nevedia ani to, že sú. Ony proste sú.

Ja však nie som zviera, som človek v obleku a kráčam k hostelu.

Povedal som si, že vyrazím trochu skôr a nepôjdem tam dopravou, namiesto toho sa trochu prejdem. Urobím si malú prechádzku, prečistím si hlavu, potrávim praženičku, aby mi na pohovore neškvŕkalo v bruchu, a možno si trochu premyslím, čo by som odpovedal na možné otázky, ktoré mi budú kladené.

Tak napríklad: Keď sa ma opýtajú, prečo by som chcel pracovať ako recepčný v hosteli, odpovedal by som, že hostely navštevujú zväčša mladí ľudia a ja, keďže sa stále považujem za ešte mladého, by som im mohol rozumieť — ich potrebám a podobne. Tiež je to väčšinou vyhľadávaný spôsob ubytovania cudzincov — tu vidím možnosť zdokonaliť sa v konverzácii v anglickom a nemeckom jazyku, prípadne zlepšenia sa v mojej veľmi chabej, takmer neexistujúcej francúzštine.

Tiež som si vedomý nedostatkov a deficitov služieb, poskytovaných v hoteloch, hosteloch a celkovo v cestovnom ruchu v našej krajine — viem o nich jednak z vlastných skúseností (nespokojne ubytovaného), ale aj z počutia, a keďže som mal pár veľmi dobrých skúseností zo zahraničných hostelov, vedel by som zapracovať aj na poli zlepšovania služieb a byť teda prínosom konkrétne pre toto ubytovacie zariadenie či dokonca pre toto odvetvie všeobecne.

V neposlednom rade sa mi páči samotné prostredie hostela — a pracovné prostredie (myslím tu prozaicky a prakticky konkrétnu, fyzickú stránku pracoviska, kulisy, nie environment v širšom zmysle, pokrývajúcom aj efemérne a pre človeka bez duše zbytočné pojmy ako genius loci či rôzne sociologické javy a podobne) je pre zamestnancov, ich psychiku a výkony rovnako dôležité ako kolektív a odmeny.

Samozrejme, že sú to báchorky — prácu potrebujem a táto mi prišla vzhľadom na platobné podmienky a mieru poníženia, náročnosti náplne práce a vzdialenosti pracoviska od miesta bydliska zo všetkého dostupného najznesiteľnejšia.

Môj spolužiak a asi jediný aký-taký kamarát z vysokej školy Svätopluk má však odjakživa úplne jasno v tom, čo je pre neho ten najdôležitejší atribút pri zvažovaní budúceho zamestnania: či sa tam bude dať v pokoji masturbovať. Teda — či to bude reálne z časového hľadiska, či tam bude vhodné miesto, kde sa dá zašiť a nik ho nebude rušiť a či tam je možnosť prezerať si pornografiu bez toho, aby bol za to perzekvovaný a aby mu na to prišli.

Tuším robí čašníka v nejakej nóbl reštaurácii.

Spolužiačka Darina, ktorú sme nemali radi, no veľmi sa nám páčila, zasa považovala za prioritu svojho budúceho zamestnania pekného, príťažlivého a šarmantného šéfa okolo štyridsiatky, s ktorým by mohla mať pomer. Väčšina z nášho ročníka však aj tak počas štúdia túžila po najlepšom plate a rýchlom kariérnom raste. Podobne ako väčšina z ročníka pred nami aj po nás. Stred Gaussovej krivky…

Kam som mohol kariérne porásť z miesta recepčného? Bolo mi to jedno — ach, ako krásne mi to bolo jedno. Kam kariérne rastie pondelok?

Veru — cítil som sa ako pondelok. Pondelok v lacnom saku.

Prijal ma chlapík, ktorý by sa mohol volať Jacques, keby sa nevolal Eduard Siranka. Vyzeral, akoby mal pod sakom schované nejaké veľké knihy — encyklopédie a atlasy.

Tvár mal takú, že by ste ňou mohli vytrieť hajzel v motorkárskej krčme a aj tak by sa asi leskla čistotou a voňala vodou po holení. A mal veľmi veľké uši.

Kedysi som čítal, že ľudia s veľkými ušami majú despotické sklony a milujú sladkosti. Eduard Siranka mal vo svojej kancelárii vlastnoručne podpísaný plagát nejakej ženy s účesom a oblečením z polovice osemdesiatych rokov. Nebola pekná, ale tvárila sa, že je.

Sadol si za stôl, ktorý k nemu nepasoval, a ja som si sadol pred stôl, ktorý ku mne nepasoval. Bol to jeden a ten istý stôl.

„Vy ste Žid?“ spýtal sa ma hneď po tom, čo sme sa usadili.

„Prosím?“

„Fišer — to je židovské meno, nie?“

„Neviem… Je?“

„Nevolal sa tak manažér Beatles?“

„Nebol manažérom Beatles niekto z Beatles?“

„Vy asi nemáte rád Beatles, čo?“

„Nikdy som sa nad tým nezamyslel… asi ako väčšina ľudí.“

„Myslíte to tak, že väčšina ľudí sa nezamýšľa nad tým, či má rada Beatles, alebo ste to mysleli tak, že máte rád Beatles, ako má rada Beatles väčšina ľudí?“

„Asi to prvé.“

„A to bolo čo?“

„Že sa nad tým väčšina skôr nezamýšľa…“

„Ako to môžete vedieť?“

„Neviem to, len si to myslím… Väčšina ľudí sa napríklad nezamýšľa, či má rada pondelok.“

„A vy ho máte rád?“

„Áno. Veľmi.“

„Ja nie. Viete prečo?“

„To netuším.“

„Hádajte.“

„Lebo skončil víkend?“

„Lenže víkend skončil už v nedeľu.“

„Tak potom neviem.“

„Tipnite si. Nie je to ťažké.“

„Hmm… Lebo je pred vami celý pracovný týždeň?“

„Ja mám rád svoju prácu. Počujte — s takýmto prístupom, pán Fišer, veľa vody na pohovoroch nenamútite.“

„Lenže ja mám pondelky rád.“

„A prečo?“

„Lebo… sú také… sú veľmi súmerné.“

„Súmerné? Vzhľadom na čo?“

„No… vzhľadom na nič. Samy osebe. Sú súmerné a symetrické.“

„Pán Fišer, cestovný ruch je veľmi amorfný útvar. Veď už len to pomenovanie: cestovný RUCH! Je to zmätok, ruch. Rušivý element. Chaos. Neporiadok. Bordel. Žiadna súmernosť.“

„Ale…“

„Žiadne ale! Voláte sa Fišer, alebo nie?“

„No… momentálne áno.“

„Zdvihnite ruky!“ prikázal mi a nasadil si okuliare.

Zodvihol som ruky, no Jacques (Eduard Siranka) pokrútil hlavou.

„Najprv si vyzlečte sako a potom zdvihnite ruky.“

Urobil som, ako mi prikázal. Vyzliekol som si sako, svoje lacné sako. Zdvihol som ruky.

„Potíte sa?“

„Je tu trochu…“

„Židia sa vraj potia viac ako ostatní ľudia.“

„Myslím si, že to nesúvisí…“

„Smrdí váš pot?“

„No, občas áno… pot predsa smrdí.“

„Nie, ak jete veľa pažítky a chrenu. Jete veľa pažítky a chrenu?“

„Čo ja viem… občas… tak normálne… ako každý.“

„Lenže skoro každému smrdí pot. Mne nie.“

Chvatne si vyzliekol sako, rozopol horný gombík na košeli, strčil si ruku pod košeľu, prstami si poriadne vytrel pazuchu, vytiahol ruku a otrčil ju predo mňa.

„Čuchnite si.“

Pozeral som prekvapene striedavo na neho a na jeho lesklé končeky prstov.

„No tak!“

Naklonil som sa k prstom a tváril sa, že si pričuchávam, no v skutočnosti som zadržiaval dych.

„Zadržiavate dych! To neznášam. Robí to každý. Poriadne si čuchnite, aby bolo vidno, ako sa vám zväčšujú nozdry a bolo počuť zvuk nasávania.“

Urobil som tak — a vážne, nebolo nič cítiť.

„Tak, čo cítite?“

„Nič.“

„Vidíte?“

„Lenže to môže byť aj genetikou a…“

„Genetikou? Môj otec smrdel ako námorník. Potil sa síce málo, to je pravda, no keď už, tak to stálo za to. Váš otec sa potí?“

Vážne som nevedel, ako to môže súvisieť s tým, či by som bol dobrý recepčný v malom hosteli, ale čo sa dalo robiť — on bol šéf a ja som bol na pohovore. A pohovor je predsa od slova „pohovoriť si“, nie? Vybavil som si svojho otca, rozvaleného vo svojom hojdacom kresle s veľkými slúchadlami na ušiach. Môj otec je nechutne obézny, čo by indikovalo zvýšenú potivosť, no na druhej strane sa vôbec nehýbe, zapotiť sa teda nemá veľmi ako. Vážne neviem, či sa potí. Pod faldami asi áno, ale inak veľmi nie. Neviem. Dáva strašne ťažké otázky tento Jacques.

„Každý človek sa potí…“ skúsil som.

„Tak som to nemyslel. Vy dobre viete, ako som to myslel.“

„Viete, môj otec je na invalidnom dôchodku…“

„To s tým nesúvisí, ale chápem, kam tým mierite. Chorí ľudia sa potia viac, pretože sú chorí. Dúfam, že to nie je nejaká dedičná choroba.“

„Nie, je na invalidnom dôchodku po úraze.“

„Tak to je dobre.“

Na pár stotín sekundy, možno dokonca na celú sekundu, sa odmlčal. Potom pokračoval.

„Ak chcete toto miesto, musíte začať jesť veľa chrenu a pažítky, aby vám nesmrdel pot. Dôležité je, že vám nevidno kruhy pod pazuchami. Na to si dávajte pozor. Nevýhodou chrenu a pažítky je to, že hoci necítiť váš pot, príšerne vám páchne z úst. Preto treba okrem zubnej pasty používať aj ústnu vodu, žuvačku a mentolové cukríky.“

„Nestačil by antiperspirant?“

„Čože?!“

Jacques sčervenel a trochu sa mu naježilo obočie.

„Von!“

„Prosím…?“

„Okamžite von, zabudnite na to miesto!“

Postavil som sa a odišiel som.

Asi až do smrti mi ostane záhadou — jednou z ďalších nevysvetliteľných záhad sveta, v ktorom žijem —, prečo je neprípustné, aby recepčný v hosteli používal antiperspirant.

Takže to miesto asi nedostanem. Som a budem ďalej nezamestnaný. Môj vzťah k pondelkom to však nezmení. Pochybujem, že by som si viedol lepšie, keby sa pohovor odohrával v utorok.

Je dosť možné, že Jacques vycítil, že nemám dušu.

Text: Michal Baláž

Ilustrácia na obálke: Matej Mihályi

Grafický dizajn: Terézia Denková

Vydavateľstvo: Zum Zum production – Knihy, ktoré voňajú človečinou

(Vydávame autorov, ktorí sú svojskí, majú zdravý rozum a nadhľad. Voňajú človečinou, tak ako ich knihy.)

Fotografia autora: Daniela Denková

Knižnú ukážku poskytlo vydavateľstvo Zum Zum

www.zumzum.sk