Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

Úryvok z knihy Ženy bez rodokmeňov

Katarína Želinská

Nehodila si dieťa do splavu, ani ju neuriekol žiadny čiernooký vojak. Napriek tomu bolo na nej niečo zaujímavé. Utekali sme pred ňou, lebo deti rady utekajú – a vôbec za tým netreba hľadať dvojzmysly. Ale šialenstvo je vždy určitým spôsobom sympatické. Nielen deťom.

Bola som vychovaná tak, že nemám nikdy nikomu v ničom dôverovať, lebo každý ma pravdepodobne chce oklamať, okradnúť alebo znásilniť – a tak sa jednou z mojich najväčších záľub už v útlom veku stalo zoznamovanie s cudzími ľuďmi. Bola som presne to dieťa, ktoré by bolo v každých správach, keby sme nebývali niekde, kde sa fyzicky nebolo možné ukryť, nebolo by to pred tridsiatimi rokmi a niekomu by napadlo, že biele dodávky sa dajú používať aj na niečo iné než na pojazdný predaj nosníc a šušťákových súprav. Všetkým to pripadalo zvláštne, pretože inak som sedávala sama v školskej jedálni a nezdravila sa susedom, ale keď raz na mňa v parku Viktorka ukázala prstom, položila som loptu vedľa hrdzavej hojdačky a šla. Vlastne sa ani nevolala Viktorka.

„Zober si kameň.“

Ukazovala mi to ako rodinný recept na kysnutý koláč.

„A teraz ho pusť a skús chytiť predtým, než spadne na zem.“

Dlho som v jej bezduchom chodení z horného na dolný koniec dediny hľadala metaforu alebo aspoň náznak zmyslu, ale asi som odmalička bola len prílišná romantička.

„Reflexy, peknučká. Reflexy sú všetko na svete.“

Zdrapila ma za ruku, takže jej špinavé nechty svietili na mojom útlom bielom zápästí ako noty na notovom papieri, a vtedy som sa prvýkrát zľakla a na stotinu sekundy prestala dôverovať cudzím ľuďom, lebo spontánne dotyky ma odjakživa desili viac než pokusy o ne – a povedala: „Vidíš? Neuhla si. To ťa môže zabiť, nesmej sa.“

Nesmiala som sa, vraj ani po dvanástom týždni, ako to u detí normálne býva. A ani vtedy, keď stála opitá Viktorka pred obchodom opretá o múr a deti z vedľajšej ulice jej spievali Slovenské mamičky, aby im rozdala podporu na nanuky. Nesmiala som sa, ani keď spadla z prehnitého mosta v našej ulici do potoka, ktorý nikdy nemal viac ako dvadsať centimetrov. Ale to sa nesmial nikto, lebo tragédie sú vždy len tragédie. Aj v malých dedinách, kde každý vie, čo by mal robiť ten druhý. Reflexy, peknučká. Reflexy zabíja chľast, nešťastná láska aj ľudia, čo si myslia, že majú patent na život. Viktorke ho zobrali, lebo bola iná. Lebo nikto nikdy nedokázal ignorovať jej bezduché chodenie z horného konca na dolný – každý ho chcel pochopiť. A tak sa utopila v dvadsaťcentimetrovej vode, úplne zbytočne a nepochopiteľne.

Bol to prvý človek v mojom okolí, o ktorom si pamätám, že bol, a potom odrazu nebol. Môj prvý kontakt so smrťou. Nemôžem povedať, že by som ju nechápala, aj keď som mala päť – ale ani že by mi bola ľahostajná, ako deťom, čo od Viktorky žobrali na nanuky. Pamätám si, ako ležala vo vstupnej miestnosti kostola, ktorú kedysi dávno volali a niektorí aj dnes volajú babinec, a adekvátne k tomuto pomenovaniu okolo nej päť babiek drmolilo niečo o odpočinutí večnom. Viktorka tu doteraz bola iba raz, aj to ju vyviedli, lebo kričala na farára, že Ježiš Kristus už druhýkrát nepríde, a teraz vyzerala so zavretými očami tak vážne, upravene a slávnostne, akoby tu strávila všetky nedele svojho života. Smrť väčšinou ovplyvňuje živých, ale niekedy si aj zo svojich obetí ešte na rozlúčku vystrelí. Ako napríklad teraz.

Nikto neplakal – a tak moja prvá spomienka na smrť ostala bez traumy a zbytočne preexponovaných emócií. Obrad bol rýchly, farár nemrhal slovami na pohreb bez príplatkov žijúcich príbuzných a na cintoríne ma spolu s ostatnými deťmi nesmierne bavilo hádzať hlinu na drevené veko truhly, čo zakaždým urobilo dum, až kým babka nepovedala: „No ale už stačilo!“ a nešli sme o tri hroby ďalej skontrolovať, či pradedovi zase nechodia srny ožierať kvety okolo náhrobku. Len pri múriku pred obchodom mi niečo zovrelo srdce, hoci vtedy ešte bezstarostné a naivné, keď tam zrazu nikto nepostával s Nitrianskym kniežaťom v ruke. Už vtedy som pochopila, čo mi na smrti najviac vadí a čo ju tiež najviac odlišuje od života. Nie, že ľudia odídu – ale to, že sa už nevrátia vtedy a tam, kde chceme. Ale na to koniec koncov ani nemusia umrieť.

V každej dedine bol kedysi nejaký blázon a v tej našej spolu s Viktorkou vymreli. Ale aj v ostatných, lebo skôr či neskôr narazili na mantinely toho, čo ostatní tak radi volali normálnosť. Dnes sú už bláznov plné len mestá. A na tie mantinely vlastne odjakživa narážame všetci, len to na rozdiel od nich nikdy nahlas nepovieme.


Katarína Želinská: Ženy bez rodokmeňov

Zum Zum production, 2022



Ukážku z knihy poskytlo vydavateľstvo Zum Zum. Úvodná fotografia je zo stránky vydavateľstva.


Katarína Želinská

sa narodila koncom júla 1991 v najkrajšom meste na svete, v Prešove. Už od detstva sa prejavovali jej teatrálne a dramatické sklony, takže na podstatnú väčšinu svojho doterajšieho života zakotvila v divadle, či už počas štúdia herectva na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave, alebo divadelnej réžie a dramaturgie na Vysokej škole múzických umení. Momentálne pôsobí ako umelecká riaditeľka divadelného súboru Činoherný klub a pedagogička na Cirkevnom konzervatóriu. Najviac na svete ju bavia veci, na ktoré nemá talent (ako napríklad spev), a rada zažíva stretnutia tretieho druhu. Potom (nielen) o nich píše.

Ženy bez rodokmeňov

Ženy bez rodokmeňov

Želinská Katarína

Hlavná hrdinka odmalička trpí pocitom, že do prostredia, v ktorom sa narodila, nezapadá, a namiesto svojich rovesníkov vyhľadáva a pozoruje ženy, ktoré tiež žijú určitým spôsobom nekonvenčne a netypicky. Linka neobyčajne-obyčajných žien sa tiahne celým jej životom detstvom, dospievaním aj ranou dospelosťou, keď sa rozhodne venovať umeniu a presťahovať sa do veľkého mesta.

Kúpiť za 13,41 €