ROZLÚČKA

Melánii Ajinancovej zomrel muž. Nedá sa povedať, že by jeho smrť bola pre ľudí prekvapením, pretože Simon mal dobre po sedemdesiatke, presnejšie, rok pred osemdesiatkou. Zosmutneli však, lebo Melániin manžel bol dušou a miláčikom spoločnosti. Žil naplno a neviazane, bez rozmyslu mrhal peniazmi, jedol akoby naposledy, pil, ako keby mali na druhý deň vyhlásiť prohibíciu a za pijatiku udeľovať trest smrti. Preto si na raňajky dával pohár vínka (na veselú myseľ), na obed štamperlík vodky (na pálenie záhy), k večeri drienkový likér (na zdravý spánok). Napriek puritánskym mravom v mestečku Berd si rád a často doprial i románik. Simon miloval ženy – oddane a nekonečne, zamilúval sa do nich za pár sekúnd, žiarlil na ne, zbožňoval ich a na konci vzťahu im darúval lacné, ale krásne šperky. „Rozchádzať sa treba tak, aby ti bývalá priateľka pri stretnutí na ulici nenapľula do očí,“ poúčal priateľov. Tí sa tomu smiali, uťahovali si z neho pre jeho náruživosť, volali ho „džantlmen“, podľa arménskeho slova „džan“ – duša moja.

Melánia v mladosti robievala manželovi žiarlivé scény, ale v priebehu rokov sa naučila nad jeho dobrodružstvami privierať oči. Občas však predsa len vyrobila škandál a rozbíjala poškodené taniere a poháre, ktoré si na túto príležitosť odkladala, aby Simon nezašiel priďaleko. A on s neskrývaným obdivom sledoval, ako Melánia pobehuje po dome a trieska riad o zem.

− Pozrimeže! − konštatoval a odpratával črepiny. Zatiaľ čo on upratoval, Melánia fajčila na verande a odklepávala popol do jeho sviatočných topánok. Ale v podstate spolunažívali v zhode.

Simon skonal v predvečer svojich sedemdesiatych deviatych narodenín, celkom zdravý a čulý. Po poriadnej večeri a štamperlíku drienkovice na dobrý spánok zaspal vo zvyčajnom čase, no ráno nemohol vstať z postele. Privolaná záchranná služba diagnostikovala mozgovú príhodu, do nemocnice ho však už nedoviezli – zomrel, keď záchranka vychádzala z dvora. Zosnulého vydali rodine ráno nasledujúceho dňa, oblečeného vo vlnenom obleku a v snehobielej košeli, starostlivo oholeného a učesaného, s dokonalým pútcom uprostred hlavy. Takto krásne upraveného by ho nebola hanba ukázať verejnosti, nebyť červených uší s modrastým nádychom, ktoré kazili reprezentatívny vzhľad. Mladý patológ sa chcel vyhnúť otázkam a hneď vysvetlil, že sa to stáva u ľudí, ktorí zomreli na mozgovú príhodu.

− A čo sa s tým dá robiť? − zaplakala Melánia.

− Pochovať, − odvetil sucho patológ, ktorý zjavne nemal čas na sentimentálnosť.

Melánia dlho premýšľala, ako zosnulého slušne upraviť. Rozhorčene odmietla návrh staršej nevesty natrieť mu uši kozmetickým krémom – neurobím si z muža meimuna (opica po perzsky, pozn. prekl.)! Najmladšia nevesta navrhla, aby mu na hlavu uviazali šatku – tú poslala kade ľahšie. Strednú nevestu ani nepustila k slovu, tak či tak by z nej nič rozumné nevypadlo. Nakoniec nevymyslela nič. Spoľahla sa na takt krajanov a rozhodla sa ponechať všetko, ako je. Zverila nevestám prípravu karu, preobliekla sa do nenápadných smútočných šiat a posadila sa k truhle s úmyslom stráviť dva dni v smútočnom tichu.

Na taktnosť krajanov sa však spoliehala zbytočne. Len čo uvideli nebožtíka, zabudli na prejavy súcitu a prvé, na čo sa spýtali, bolo, prečo má také nápadne modré uši. Melánia bola nútená prelomiť ticho a podrobne im odpovedať. Muži znechutene mľaskali jazykom, ženy sa okamžite ponúkli, že s tým niečo urobia.

− Čo už tu narobíte?! − povzdychla si Melánia.

− No, aspoň niečo! − nástojili ženy a jedna cez druhú navrhovali kadejaké sprostosti: pripevniť k ušiam skorocelové listy, natrieť ich jódom, prelepiť kysnutým cestom, najlepšie studeným – pre istotu. Muži na to len krútili prstami okolo sluchy a zlomyseľne ich podpichovali, vari sa dá pomôcť niekomu, komu už niet pomoci? Keď učiteľka literatúry Ofélia Ambarcumovna nevhodne zacitovala z Idiota, že „krása spasí svet“, mužský tábor sa neskrývane rozrehotal a rozumne skonštatoval, že krása nebohého medzi živých nevráti. − Zato však bude naňho pekný pohľad! − nevzdával sa ženský tábor. Situácia sa vyostrovala a rozlúčkový obrad prerastal do šarvátky. Smútočnú atmosféru prinavrátila čerstvá vdova. Vstala zo stoličky, dôstojne vykročila k príborníku, s vrzgotom ho otvorila, vybrala velikánsku polievkovú misu a tresla ju o zem. Ženy si v okamihu spomenuli, kvôli čomu prišli, a jednohlasne spustili nárek, muži vyšli na dvor fajčiť. Melánia, potešená vyvolaným efektom, sa opäť posadila k truhle.

Pomaličky sa začali schádzať bývalé Simonove lásky, vyobliekané ako na veľkonočnú bohoslužbu. Prvou bola Sofia Sev-Mušegancová, v kardigáne olejovej farby a s falošnými perlami okolo ochabnutého krku. Za ňou pribehla Eliza Tevosancová. Elizini synovia sa už dávno presťahovali do Fresna, a tak prišla celá v americkom: šaty, topánky, dokonca aj taška a rúž vo farbe zaprášenej ruže – všetko zahraničné, o čom nezabudla informovať, keď si sadala vdove po pravici. Melánia pokrútila nosom a zamračila sa – od Elizy neznesiteľne tiahlo sladkým parfumom. − Prehnala som to, hej, − šepla previnilo a uistila ju, že nebude musieť dlho trpieť, lebo parfum, na rozdiel od všetkého ostatného, nie je americký, takže rýchlo vyprchá. Z ďalekého Ečmiadzina prišla Susanna Bočkancová a zaraz všetkých podráždila svojím spisovným prejavom, arogantne zdvihnutým, natenko vytrhaným obočím a zahnutými úzkymi perami. Prítomní jej pripomenuli chromú negramotnú mať a otrhanca otca. Susanna vrátila obočie, kam patrí, uvoľnila zovreté ústa a prešla na miestny dialekt, čím si hneď získala sympatie. Ako posledná prišla vdova Sylvia, ktorá úspešne vydala dcéru do Ruska. Napriek októbrovému teplu sa zjavila v kožuchu zo striebornej líšky a v tyrkysovom plstenom klobúku. Postavila sa chrbtom k oknu (aby denné svetlo nedopadalo na jej „opadnutú tvár“, ale dobre zdôrazňovalo bohatosť šatníka) a s veľavýznamnými pauzami zarecitovala smutné verše o lúčení.

Poézia bola tou poslednou kvapkou. Melánia si bez okolkov prehodila cez plecia golier z čiernej líšky a odišla do svojej izby. Prezliekla sa do ľahkej markizetovej blúzky a dlhej sukne, ktorá vhodne zdôrazňovala jej chudú postavu, vlasy si splietla do uzla a zopla babičkiným korytnačím hrebeňom. Pokušenie zapichnúť do uzla starožitné pletacie ihlice zo slonoviny s ľútosťou potlačila, no prepudrovala sa a na pery si naniesla rúž – medzi týmito vyfintenými sliepkami nemôže predsa vyzerať ako dáka chudera. Kým sa vrátila, ľudí značne ubudlo. Zostali najvytrvalejší: príbuzní, bývalí mužovi kolegovia, frajerky (všetky) a poloslepá stará Katinka, asi zámerne tu zabudnutá svojimi deťmi.

To ona navrhla natrieť uši zosnulého rozpustenou kačacou masťou, veď ak aj nepomôže, určite neuškodí. Aj liečiteľka Piruza predsa celkom úspešne kačacou masťou liečila nielen modriny a odreniny, ale dokonca i zlomeniny.

− Hádam ho len nepochováš s modrými ušami, dcéra moja! − zamrmlala Katinka a okrajom zástery si utierala slzy. Melánia chcela namietnuť, že zosnulému nezáleží na tom, akej farby má uši, ale keď periférne pohľadom zachytila pohyb obočia Susanny Bočkancovej, rozmyslela si to, nebude sa jej tá škodoradostne vyškierať.

− Doneste kačaciu masť! − zavelila.

− Najdôležitejšie je gáfrový olej priložiť zhora. Tak to robila liečiteľka! − Katinka len tak sypala pokyny a sledovala, či gáfor aplikujú správne. – Inak môže vyvolať kŕče, − vysvetľovala.

− No, jemu kŕče nehrozia! − precedila Melániina nevesta.

− Ako to môžeš vedieť? − naježila sa stará Katinka. − A vôbec, nemeľ jazykom, radšej choď tú masť ochladiť na izbovú teplotu!

− Prečo práve na izbovú? − zvedavo sa spýtala vdova Sylvia, ktorá sa ovievala časopisom: v krátkom kožúšku a klobúku jej bolo neznesiteľne horúco, no vyzliecť sa odmietala.

− Ako prečo? − Katinka rozhodila rukami. − Predsa aby nespálila zosnulému pokožku!

Sylvia si vymenila ohromené pohľady s Melániinou nevestou, zahundrala čosi nezrozumiteľné a stíchla. Keď sa v Katinkiných deťoch prebudilo svedomie a konečne si prišli po matku, Simonovu hlavu zdobili veľké bezdrôtové slúchadlá, s príslušným škandálom vydrankané od najmladšieho pravnuka, a bezpečne fixovali obklady z gáfrového oleja. Napriek nepríjemnej situácii vyzeral zosnulý celkom pokojne a dokonca šťastne. Pri truhle sedela vdova a jeho niekdajšie lásky, popíjali domáce víno a zohriate buď alkoholom, alebo bezmocným Simonovým výzorom pretriasali svoje životy.

Vdova Sylvia, ktorá si odsunula plstený klobúk na zátylok a pred spoločníčkami vystavila svoju takmer plešatú hlavu, sa sťažovala na rednúce vlasy. Sofia, ktorá si odopla falošné perly a stiahla rolákový golier, ukázala škaredú jazvu po operácii štítnej žľazy. Eliza sa smutne priznala, že jej synovia si chcú založiť firmu, nabrali si plno pôžičiek a len tak-tak vychádzajú, preto si všetko oblečenie nakupuje nie v slušnom obchode, ale v second handoch, dobre že nie na váhu. Susanna sa zasa s pôžitkom posťažovala na arogantnú mestskú svokru: − Kľampa jedna stará, vyčíta mi dedinský pôvod a sama ruksak nazýva lugzagom!

− Natri jej uši kačacou masťou, hneď bude prívetivejšia, − poradila jej Melánia za všeobecného smiechu. Jedna zo žien sa občas pozrela pod slúchadlá a informovala ostatné, že z kačacej masti nie je nijaký osoh.

− Naozaj ste si mysleli, že to pomôže? − zakaždým sa spýtala Sofia, a keď si s uspokojením vypočula ubezpečenie o opaku, naliala do pohárov novú dávku vína.