Máte za sebou tvrdý rockový koncert, vymenili by ste rolu spisovateľa za rockera?

No, stal som sa spisovateľom preto, že som na nenaučil hrať na žiadnom nástroji. (Smiech). Nemyslel som si, že niekedy budem mať kapelu. S chalanmi z Karbida sme sa zoznámili pred desiatimi rokmi vo Vroclave, dali sa náhodne dokopy a fungujeme na diaľku dodnes pomerne pravidelne. Radšej však ostanem pri písaní. Počúvam hudbu, keď píšem, ale len cudziu, nie ukrajinskú. Pri nej nemôžem písať, odvádza ma od pozornosti.

Hovoria vám aj kultúrny alternatívny veľvyslanec Ukrajiny, veľa cestujete po Európe a vysvetľujete, čo sa vlastne deje na Ukrajine. Nie je to únavné?

Keby som to nechcel, necestoval by som ani nevystupoval. Veľmi si cením možnosť komunikácie s ľuďmi z druhých kultúr. Neunavuje ma to. Reakcie mám celkom dobré, na debaty chodia hlavne kultúrne založení ľudia, ktorí veľa čítajú. Európski poslucháči sú veľmi vďační, majú ten dar, že vedia počúvať iný názor a hľadajú argumenty. V tomto zmysle ich napríklad môžete ‘poraziť’ v debate. Bohužiaľ, to sa nedá povedať o našich ruských bratoch. V poslednom čase sú stále viac a viac autoritatívnejší a nechcú počuť nič iné len to, čo im ukazujú v televízii.

Už v roku 2010 ste povedali, že Krymu a Donbasu sa bude treba ‘vzdať’, inak sa konfliktu nevyhnete. Zdá sa, že predpoveď sa vám splnila…

Áno, mohol by som sa hrdiť, že som sa stal prorokom. (Smiech). Ale vôbec sa z toho neradujem. V tom čase išlo o to, že nový Janukovyčov režim sa začal správať brutálne. Tá čiernota, ktorá prišla s ním, zbúrala všetky mosty, ktoré by mohli priniesť konsenzus v rozdelenej krajine. Vtedy som si uvedomil, že zbaviť sa tohto režimu len demokratickými voľbami sa nepodarí. V roku 2010 mi bolo jasné, že príde nejaká revolúcia proti nemu. Tiež mi však bolo jasné, že Krymu ani Donbasu sa to páčiť nebude. Tieto regióny brali Janukovyča ako svojho, bez neho to podľa nich bude bieda. A ten scenár sa nakoniec stal, akurát som v ňom nevidel vojenskú agresiu. Čakal som skôr akési referendum, kde by dostali priamu perspektívu, či chcú zostať v tejto krajine a zároveň ísť do EÚ či NATO. Ak je to pre vás nepopulárne, prosím, nech sa páči, choďte si svojou cestou.

Politológ Taras Kuzio napísal, že keby ste sa vzdali Donbasu a Krymu, zabili by ste dve muchy jednou ranou – Rusko by muselo riešiť zamrznutý konflikt na svojom území a bez ruskej enklávy na Kryme by sa na Ukrajine vytratil protieurópsky sentiment. Tiež si to myslíte?

Úplne. Krym je jasný, lenže vojna na Donbase ukázala, že dnes to nie je možné. Veľká časť Luhanskej oblasti, poľnohospodári sú za Ukrajinu, separatisti tam neuspeli. V Doneckej oblasti ide o menšiu časť obyvateľov – časť nad Azovským morom, Mariupol chce zostať ukrajinský.

Ukrajinská čítanka: Jurij Andruchovyč/Větrné mlýny

Lídri oboch samozvaných republík ukončili úvahy o projekte Novorusko. Bola to od začiatku hlúposť?

Určite. Veľmi často totiž preceňujeme silu ruského prezidenta Vladimira Putina, že je veľký stratég. Určite má plán, ale tiež improvizuje. Je pod veľkým tlakom extrémnych nacionalistov ako Aleksandr Dugin, ktorý stál za projektom Novorusko. A teraz z toho Putina bolí hlava. Jeho hlavnou úlohou je ťahať Ukrajinu naspäť a vďaka Donbasu sa mu to celkom darí.

V mestách ako Charkov, Odesa či Dnepropetrovsk separatistické nálady neuspeli. Čím to je?

Samozrejme, aj tam sú skupiny prorusky orientovaných obyvateľov, ale je tam aj kritické množstvo ľudí, ktorí by sa postavili proti nim. Aj v Doneckej aj Luhanskej oblasti boli proukrajinskí ľudia, lenže bolo pre nich bezpečnejšie ujsť z oblastí.

Odesa kedysi bývala literárnou metropolou Ruska. Prečo sa tento ruskojazyčný prístav nedal na stranu Putina?

Politicky sa považujú za Ukrajincov, Odesa sa chce približovať k Západu a obchodovať s Európskou úniou. Považuje sa za európske mesto. Nie preto, že by tak strašne milovala Ukrajinu, ale preto, že nechce, aby ju kontrolovalo Putinovo Rusko. Vždy to bolo kozmopolitné liberálne mesto. A po nedávnom rozhodnutí prezidenta Petra Porošenka o to viac… (Smiech).

Máte na mysli, že urobil gubernátorom Odeskej oblasti kontroverzného gruzínskeho exprezidenta Michaila Saakašviliho. Nie je to veľký risk?

Veľmi veľký. Rád čítam komentáre na našich webových stránkach a za posledné mesiace kritizovali akékoľvek Porošenkovo riešenie. Označovali ho za nepriateľa číslo dva hneď po Putinovi. Lenže po tomto nasadení Saakašviliho som, paradoxne, uvidel veľa radosti, aký ‘molodec’ je ten Porošenko. V Odese sa čakajú zázraky… (Smiech).

V Odese sa hovorí, že polovica mesta sa bojí vojny. Dosiahol už Putin, čo chcel, alebo sú obavy namieste?

Myslím si, že dosiahol, čo potreboval. Neznamená to, že by sa na Donbase hneď skončila vojna, vo zvyšku krajiny však budú pokračovať sabotáže a rôzne výbuchy, ako to vidíme v Odese či Charkove. Predpokladám, že totálna vojna nie je v záujme Kremľa. Už sa mu podarilo zablokovať cestu Ukrajiny do EÚ, o to viac do NATO. To bol jeho cieľ. Cez svoje proruské politické sily chce Putin vyhrávať voľby a dostať k moci akéhosi Janukovyča číslo 2. Na vlne rozčarovania z eurointegrácie to môže byť celkom úspešné.

Bojí sa Európska únia Ukrajiny?

Bojí sa komplikácií, ktoré by jej hrozili, a najmä konfliktu s Ruskom. Ukrajina je sama osebe komplikovaná krajina, obrovská, nerozvinutá, skorumpovaná. Keby však za sebou nemala Rusko, bolo by všetko jednoduchšie. Bohužiaľ, všimol som si tiež takú tendenciu v Európe, že keď máme proeurópskeho prezidenta, Európa akoby sa dištancovala, keď prišiel proruský, akoby mu hovorili, poď teraz chytro k nám. Únia sa stavala veľmi pozitívne k Janukovyčovi, dávali mu nádeje. Lenže nevyšlo mu to s peniazmi, nedostal toľko, koľko chcel, a zhodil integráciu. Dúfam, že nebudeme večne v tom začarovanom kruhu. Po majdane sa občianska spoločnosť stala veľmi silnou, ona sformulovala smer, ktorým sa má vydať Ukrajina. Nebol to ani Západ, ani Rusko, všetci len reagovali na to, čo dosiahli ľudia na majdane.

Náš premiér Robert Fico tvrdí, že to je všetko len geopolitický boj medzi USA a Ruskom…

Taký názor je veľmi rozšírený, že Amerika chce oslabiť Rusko. Táto intriga nemá nič spoločné s realitou. Vzdelaní a kompetentní Ukrajinci vyšli na majdan, aby skoncovali s Janukovyčovým režimom, vybrali si cestu za slobodou, a to nie je možné realizovať pod Putinom v Rusku, ale len v Európskej únii.

Celý rozhovor Mirka Tódu s Jurijom Andruchovyčom si môžete prečítať v Denníku N.

Rozhovor Pawła Smoleńského s Andruchovyčom vydal Absynt v roku 2015. ‬

Zobraziť diskusiu (0)