Na druhej strane medzi nimi figuruje významný predstaviteľ tzv. brazílskeho modernizmu João Guimarães Rosa, ktorého román Veľká pustatina (Grande Sertão: Veredas; vyšiel roku 1980 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ) niektorými znakmi očividne nadväzuje na podnetný odkaz svojho slávneho predchodcu. Uverejnenie románu Quincas Borba má teda pre nášho čitateľa význam v tom, že všestranne osvetľuje osobitú povahu brazílskosti, ktorou sa vyznačuje tiež objavný i nevšedne pútavý umelecký rukopis Machada de Assis. Slovenský preklad možno teda chápať ako aspoň čiastočné splatenie dlhu dávnejšiemu, realisticky zameranému obdobiu brazílskej literatúry. Ako je známe, predovšetkým vinou nedostatku prekladateľov a vyštudovaných odborníkov na literatúru písanú v portugalčine sa uvedenému obdobiu u nás v časoch socializmu nevenovala patričná pozornosť.

Brazílski kritici sa najmä od 30. rokov minulého storočia, keď sa podarilo v celistvosti odhaliť všetky zložky Machadovej umeleckej koncepcie zhodujú v názore, že ide o vrchol brazílskej realistickej tvorby. Zásluhu na tom má hľadanie vzácnej rovnováhy medzi poznaním života a jeho umelecky autentickým stvárnením v zhode s vývinovým smerovaním brazílskej literatúry Sprievodným znakom zložitého a zároveň sústredeného hľadania je úsilie zachytiť skutočnosť v pokiaľ možno harmonickom súlade autonómne poňatej poetiky a prehĺbenej psychológie pri pohľade na odvrátené stránky života. Takéto ambícia sa odzrkadľuje nielen v rovine protagonistu konfrontovaného s neistým osudom ľudskej existencie, ale aj v rámci novátorských umeleckých postupov, tematických, kompozičných, štylistických, a predovšetkým estetických. U Machada de Assis sa to vzťahuje na dlhý päťdesiatročný vývin, počas ktorého sa jednotlivé komponenty priekopníckeho literárneho diela postupne utvárajú na pozadí mnohostrannej aktivity plodného románopiscu (9 románov). poviedkára, básnika, esejistu, kritika, prekladateľa i verejného funkcionára.

Rozhodujúcim zlomom v umeleckej kariére brazílskeho spisovateľa je rok 1880, keď vychádza jeho román Posmrtné pamäti Brása Cubasa. Zmena orientácie sa dotýka jednak techniky písania, jednak celkového postoja k životu. Prózy, ktoré dovtedy napísal, boli inšpirované romanticky ladeným ovzduším prevládajúcim v Brazílii v tvorbe predchádzajúcej generácie. Jedným z ďalších dôkazov je aj román Slečna Garciová (1878), pokladaný za prelomový medzník medzi jedným a druhým obdobím, keď sa vykryštalizoval definitívny kánon spisovateľa.

Treba dodať, že na podstatnej zmene sa podieľali viaceré faktory súvisiace sa duševným dozrievaním v dôsledku choroby (zadrhávanie sa v reči, epilepsia) alebo ako plod mnohorakých vplyvov z čítania domácich a zahraničných spisovateľov stojacich pri zrode Machadovej komplexnej, intelektuálne náročnej poetiky. Práve vďaka ustavičnému záujmu o národnú tradíciu, predovšetkým v nadväznosti na dielo Josého de Alencara, bol Machado de Assis schopný plnohodnotne zužitkovať a zároveň svojrázne pretvoriť Alencarov odkaz založený na ľudových prvkoch brazílskeho písomníctva a národnej tematike. Ako to dosvedčuje nejedna jeho úvaha o domácich zdrojoch poznania a ich odraze v brazílskej literatúre, najvlastnejším zmyslom nového umeleckého vývinu bola túžba skĺbiť prítomnosť s minulosťou, no i s budúcnosťou, túžba po vytvorení určitej syntézy v pohľade na brazílsku skutočnosť. Na tejto ceste brazílsky spisovateľ nechcel byť poplatný nijakej škole, nijakému vplyvu, ktorý by vopred ohraničil jeho originálny umelecký výraz. Literárne dielo sa podľa neho musí zakaždým zrodiť aj z istého nadhľadu, nesmie podliehať nijakej vopred formulovanej doktríne.

Na rozdiel od romantického pátosu a ornamentalizmu alebo rozbujneného verbalizmu Machado de Asssis vystupuje s požiadavkou úspornosti vyjadrovacích prostriedkov. V polemike s naturalistickými postupmi portugalského románopiscu Eçu de Quierósa v diele Bratanec Basílio, popretkávaným množstvom faktov, scén a dejov ako výsledku zmyslového opojenia, prízvukuje klasicistickú potrebu miery, ironicko-parodického alebo humorného odstupu od skutočnosti. Nezaujíma ho lacná metafora ani plnokrvný opis postáv, ale duševne umiernený, triezvo hľadaný výraz vyvierajúci z individuálnej mravnosti. Z toho sa v Machadových románoch a poviedkach rodí esteticky nosné, intelektom ustavične korigované vnímanie postáv, ich slabostí, nedostatkov, ich vnútorne nereflektovanej špekulatívnosti alebo prefíkanosti.

Pri odhaľovaní spoločenského spolužitia sa zameriava na skryté „ja“, ktoré uniká bežnému vnemu, prostredníctvom psychológie zbavenej jednostrannej analýzy príčin a následkov ľudského konania má v úmysle preniknúť dokonca k jeho podvedomým pohnútkam. Je pochopiteľné, že to všetko vedie k pesimistickému pohľadu na svet, ktorý je však na druhej strane jasnozrivo vyvažovaný neopakovateľne hravým rozprávačským majstrovstvom, prostredníctvom výstižne volených monológov a dialógov, útržkovitých kapitol, v ktorých má nezameniteľné miesto spomienka ako oživujúci prameň dramatickej spleti príbehov.

Hodnota Machadovej poetiky bezvýhradne spočíva v tom, že v protiklade k biologickému, sociálnemu alebo ekonomickému determinizmu odzrkadľuje samu podstatu umeleckého slova zacieleného na zvnútornené odhalenie skrytého tajomstva ľudskej existencie. Duchovný rozmer tohto hľadania potvrdzuje uňho príznačné zreťazenie jednotlivých osudov postáv, v ktorých dominuje téma lásky.

V zobrazení spisovateľovho prežívania ľúbostných citov pritom zakaždým vyniká kontrast medzi vyššími cieľmi autorovho dvojníka, protagonistu, a jeho meštiackym okolím, ktoré na jeho čisté túžby, akoby odrážali akéhosi novodobého Dona Quijota, nazerá v závere románu ako na prejav čudáctva alebo vysloveného bláznovstva.

Tak je to do slova a do písmena v románe Quincas Borba (1891), ktorého hlavný hrdina Rubião nečakane zdedí obrovský majetok, vďaka štedrej povahe postupne prejhajdákaný v rozličných podnikateľských alebo podporne milosrdných aktivitách bez patričnej odmeny a zisku. Vysoké ciele a túžby, či už postupom na spoločenskom rebríčku alebo v osobnom živote, hatí jeho naivná a nečinná existencia. Prejavuje sa pestro rozvetvenou obrazotvornosťou a fantáziou, v citovej oblasti vstupom do príťažlivého ľúbostného trojuholníka (Palha-Sofia-Rubião), ktorý ho ustavične zväzuje v bezprostredne praktickej realizácii vysokých nárokov na ľudské spolužitie.

Tento deficit však na druhej strane Rubiãovi umožňuje, aby v trpkom vytriezvení jasne dovidel do všetkých zákutí ľudského vnútra a konania a prostredníctvom kritiky i sebakritiky sa zmieril so stavom samoty a blížiacej sa smrti. S vedomím, že predstavy sa nedajú stotožniť s ideami, s ich neakceptovateľne nízkou pominuteľnosťou a zištnosťou sa napokon završuje jedinečne zobrazený príbeh ľudského údelu, v ktorom sa úloha jednotlivca rozplýva a prechádza do nadosobných sfér špecificky nenahraditeľného poznania podstaty a všetkých stránok života. Preto nikoho azda neprekvapí, že prostredie brazílskej metropoly, aj napriek vonkajšiemu lesku všetkých slávnostných podujatí, stretnutí alebo plesov, na ktorých sa Rubião priamo zúčastňuje, v ňom nakoniec vyvoláva pocit nudy a osihotenenosti. Tento pocit pritom v spomienkach kompenzuje melancholickým návratom k prirodzeným koreňom svojej vidieckej mladosti v Minas Gerais, aj vďaka vnútornej spriaznenosti s verným spoločníkom, psom menom Quincas Borba, do ktorého je umne prevtelená obdivuhodná povaha jeho predošlého majiteľa, strojcu filozofie Humanitas.

Zmienená predstava smrti prepája všetky tri diely Machadovej slávnej trilógie, ktorej zavŕšením je okrem spomenutých románov Don Mrzút (1899), rovnako tlmene pôsobiaci tragikomický obraz skutočnosti v esteticky účinnej i spoločensky hodnovernej podobe.

Aj v tomto diele brazílsky spisovateľ voľne prechádza z románu do románu a napriek osamotenosti a zdanlivému odcudzeniu smeruje k univerzálnemu stredu svojho životného, vrcholne umeleckého dobrodružstva a hľadania.

Treba len veriť, že Machadovo hľadanie práve v dnešných časoch vítane osloví aj slovenského čitateľa.

Ladislav Franek

Brazílska ambasáda vás srdečne pozýva na krst knihy Quincas Borba Machada de Assis. Jeho román Quincas Borba, ktorý po prvý krát vychádza aj na Slovensku, Vám predstaví profesorka Alice Leal z Viedenskej univerzity, profesor Ladislav Franek a prekladateľka Lenka Cinková.

Štvrtok 2.3. o 19:00

Artforum, Kozia 20 Bratislava

Zobraziť diskusiu (0)