Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Úpal Leonarda Cohena

Siedmeho novembra to bolo presne päť rokov od smrti Leonarda Cohena, geniálneho básnika a hudobníka, ktorý svojou tvorbou ovplyvnil celé generácie. Prekvapilo ma, že Nádherní porazení nie sú zbierkou básnických textov, ktoré by som od Cohena čakal, ale epickým románom. Prvýkrát vyšiel v roku 1966 a vtedajšej kritike na ňom prekážala hojnosť explicitného zobrazovania sexuality. Cohen sa prozaickej tvorbe už viac nevenoval, Nádherní porazení boli jeho druhým a zároveň posledným prozaickým dielom.


„Kto som, aby som odmietol vesmír?“ (s. 13)

„Druhá šanca predstavuje dokonalú zločinnú myšlienku; slúži ako páka pre hrdinov a jediné útočisko zúfalcov. Ak sa nevyrve osudu, stratí svoju životnú silu, namiesto kriminálnikov bude formovať také tie otravné typy, amatérskych vreckárov, nie Prometeov.“ (s. 230)

Celý príbeh sa točí okolo, kvázi milostného, štvoruholníka štyroch kontrastných postáv; bezmenného rozprávača, jeho manželky Edith, ich spoločného priateľa pomenovaného jednoducho F. a indiánskej svätice Kataríny Tekakwithy. Na začiatku príbehu je z celej štvorice nažive už len rozprávač.

„Krv udržiava telo, v nej sa rodí duch rasy. V krvi sa skrýva dedičstvo našich predkov, krv sprítomňuje naše dejiny, z krvi vykvitá púpä našej slávy, krv je tým spodným prúdom, ktorého smer nezmení nik a nikdy ho nevysušia ani všetky ich ukradnuté peniaze. (s. 119 – 120)

Napriek spomínanému množstvu sexuálnych motívov si netreba Nádherných porazených zamieňať s erotickou literatúrou, ktorá slúži komerčnejším účelom. Cohen si vybral sex ako médium, pomocou ktorého sa dostáva až na dreň ľudskej podstaty. Prostredníctvom postupného sexuálneho odosobňovania sa strháva z človeka to, čo ho robí človekom, a špecifikuje ho len ako hmotu – v kontexte sexuality ako obyčajný pud. Zároveň si však kladie otázku, či jednotlivec nemá na viac, ako byť len obyčajným vrecom kostí.

„To najosobitnejšie v ľudskej povahe je často aj to najbezútešnejšie. Ľudia vnucujú svetu nové systémy preto, lebo nevedia žiť s tým, čo existuje. Stvoriteľov zaujíma len jedinečnosť ich sústav. Keby sa Hitler narodil v nacistickom Nemecku, tamojšiu atmosféru by nevedel vychutnať. Nevydaný básnik nepocíti zadosťučinenie, keď svoju myšlienku nájde v diele iného spisovateľa, samotná myšlienka alebo jej šírenie na verejnosti ho nepoteší, uspokojí ho predstava, že nie je pripútaný k svetu, že sa vie vymaniť z úmorného usporiadania vecí. Aj Kristus svoje učenie vymyslel tak, aby zlyhalo v rukách iných – tak to už s veľkými stvoriteľmi chodí: obrovskú moc originálnosti si zaisťujú tým, že svoje systémy navrhujú pre krutú budúcnosť.“ (s. 58)

Nádherní porazení sa v rámci literárnej teórie nedajú úplne presne zadefinovať. Samotný Cohen svoj román v doslove označil ako zvláštnu zbierku džezových gitarových melódií, popartových žartíkov, náboženského gýča a tichých modlitieb. Jeho príbeh sa vyznačuje výraznou reflexívnosťou a úvahovými prvkami, ktoré sa prepletajú s rozprávačovým, absolútne necenzurovaným, prúdom vedomia. Cohenova obrazotvornosť je udivujúca; lyrické úvahy a poetické obrazy sa miešajú so sugestívnymi opismi a s hlbokou výpoveďou nádherných porazených, ktorí sa snažili dostať z bahna priemeru, ale svet ich pokoril. Cohen lavíruje medzi erotikou a vulgárnosťou rovnako ako medzi „vysokou“ filozofiou a ľudovými múdrosťami. Pohlcujúcimi dialógmi mi pripomenul Dostojevského, zložitými vetami a ich rytmickosťou (tu by som chcel pochváliť výborný preklad Dariny Zaicovej) zase Eca. Aj keď hovoríme o útlej knihe, Nádherní porazení sú písaní tak podmanivo, že už po prvej polovici som mal dojem, akoby som prečítal minimálne päťstostranový román.

„Červená a biela, koža pupáky, kvitnúce sedmokrásky a horiaca burina – vpred, starý môj, aj všetci rasisti. Nech je naším remeslom písanie legiend podľa súhvezdí a pýcha nech nám dovolí, aby sme ich vymazali z pamäti a kochali sa nočnou oblohou s prázdnou hlavou. Nech svetská cirkev poslúži bielej rase tým, že jej zmení farbu. A svetská revolúcia sivej rase horiacim kostolom. Manifesty nech nás zbavia všetkého majetku. Zapáčil sa nám výhľad z veže na dúhové telá. Vy, čo vyšívate odznaky moci – teda v noci my všetci –, podstúpite zmenu z červenej na bielu. Žijeme len raz, kedysi. V ďalšej sekunde našich dopichaných prstov sa nám žiadajú biele zástavy. Naše súkromie stráca hodnotu, naša minulosť nám nepatrí, odnáša ju preč mrak prachu, preosejeme ho cez sito ako nánosy semien divých sedmokrások a naše spôsoby sa krásne zmenia.“ (s. 205)

Cohen zdôrazňuje opakovanie cyklu kanadských dejín, ktorý sa začal už v sedemnástom storočí kolonizáciou miestnych Indiánov francúzskymi misionármi. Katarína Tekakwitha bola jednou z konvertitiek. O tristo rokov neskôr si z nej rozprávač vytvoril akýsi idol, objekt lásky, ku ktorému pociťuje zmes sexuálnej a mystickej túžby. V prvom rade ide o pocit paradoxný, ale túžba po svätici, večnej panne, by mohla byť odpoveďou na sex, ktorý spolu s F.-om vyznávali. Na pozadí krvavých incidentov súvisiacich s kolonizáciou stavia Cohen proti sebe neochvejnú vieru v Boha a ostrú kritiku cirkvi.

„Pamätáš sa, ako vtedy vyzeral svet? Z obrovského hudobného automatu hrala ospalá melódia. Tá pieseň mala niekoľko tisíc rokov a my sme tancovali so zatvorenými očami. Volala sa Dejiny a každý z nás ju zbožňoval – nacisti, Židia, všetci. Páčila sa nám, lebo sme ju vymysleli, a (...) my sme vedeli, že to, čo zažijeme, bude to najdôležitejšie, čo sa na svete udeje. Cítili sme sa príjemne, a tak sme si tú pieseň púšťali stále dokola dlho do noci. Usmievali sme sa, keď naši strýkovia zaliezli do postelí, a uľavilo sa nám, že sme sa ich zbavili, lebo napriek vystatovaniam a starým novinovým výstrižkom nemali ani šajnu, ako tie D. robiť. (...) Dejiny boli našou piesňou. Dejiny si nás vybrali, aby sme napísali Dejiny. Poddali sme sa hladkaní rukou minulých udalostí.“ (s. 158 – 159)

Je ťažké zhrnúť všetky myšlienky a idey z Nádherných porazených do jednej recenzie. Rovnako je zbytočné pokúšať sa Cohenov text do hĺbky analyzovať, interpretovať a hľadať význam za každou vetou. Je nepochybné, že sa tam schováva, ale na jeho rozoznanie a správne pochopenie treba hlavne životnú skúsenosť a nemyslím si, že ja jej mám momentálne dostatok. V trojuholníku láska – sex – svätosť sa predo mnou odvíjal fascinujúci príbeh zbúraných ambícií, pohltených mašinériou večnosti – príbeh ľudí, ktorí sa chceli stať „premietačkami“ v kine Systém, ale pritom zabúdali na ľudskosť, mali ideály a predstavy, ale Dejiny im ich nemilosrdne rozdupali... Cohenovo rozprávanie o údele človeka je mimoriadne aktuálne aj v dnešnom materialistickom svete, v ktorom sa veľa z nás pachtí za slávou, ale málokto si udržiava základné ľudské hodnoty, ktoré aj naďalej zostávajú v abstraktnom svete mysle.

„Román Nádherní porazení som písal vonku (...) za svojím domom na gréckom ostrove Hydra v Egejskom mori. (...) Pálilo horúce letné slnko. Ani raz som si nezakryl hlavu. To, čo držíš v ruke, vlastne ani nie je kniha, ale následok úpalu. Milý Čitateľ, prosím, odpusť mi, ako som premárnil Tvoj čas.“ (z Poznámky pre Čitateľa)


Leonard Cohen: Nádherní porazení

Slovart, 2021

Preklad: Darina Zaicová

Zobraziť diskusiu (0)

Nádherní porazení

Nádherní porazení

Cohen Leonard

Román Nádherní porazení je spaľujúca, ohnivá vízia kanadského básnika, textára a speváka Leonarda Cohena. Dnes už klasické dielo svetovej literatúry opisuje prostredníctvom bezmenného rozprávača bizarný ľúbostný trojuholník, spojený silným erotickým putom a tajomnou indiánskou sväticou Katarínou Tekakwithou - nádherných porazených na konci životnej hry.

Kúpiť za 11,66 €

Podobný obsah

Můj obchod se psy a jiné povídky

Recenzie

Můj obchod se psy a jiné povídky

Jaroslav Hašek patrí do zlatého fondu klasickej českej literárnej tvorby. Notoricky známe Osudy dobrého vojáka Švejka u nás pozná doslova každý, pričom autor so svojím najslávnejším románom zožal zaslúžený úspech i v šírom svete. Hašek však nevynikal iba ako románopisec a tvorca masívneho epického diela. Veľký znalec života a ostrieľaný sveták vedel svoj nepopierateľný talent dosýta uplatniť i v kratších textových útvaroch.

Kronika vtáčika na kľúčik

Recenzie

Kronika vtáčika na kľúčik

Haruki Murakami, večný čakateľ na Nobelovu cenu, je na literárnom nebi stálica žiariaca už vyše 40 rokov. Jeho prvým literárnym počinom bola novela Počúvaj pieseň vetra, vydaná v roku 1979. Naposledy vydal zbierku poviedok First person singular, ktorá by tento rok mala vyjsť aj v českom preklade. Trojknihu, ktorá nesie názov Kronika vtáčika na kľúčik, napísal Murakami v rokoch 1994 – 1995 a získal za ňu literárnu cenu novín Yomiuri.

Oceán more

Recenzie

Oceán more

Alessandro Baricco rozumie estetike, hudbe aj poézii, od všetkého má však odstup spisovateľa. Oceán more (Slovart, 2022) sa na naše pulty dostáva v reedícii (pôvodne Kalligram), vďaka slovenskému prekladu Diany Farmošovej, no Oceano mare je úspešný román z roku 1993 a dokonale ilustruje fúziu všetkých kvalít spisovateľa.