Český národ je špecifický a početné umelecké diela literárneho, hudobného, vizuálneho či audiovizuálneho charakteru, ktoré tvoria základ českej kultúry, sú toho dôkazom. Najpríznačnejším z nich je zrejme český film, konkrétne komédia. Práve niektoré vety z nich kvôli svojmu vtipu zľudoveli tak, že si ich ľudia medzi sebou neustále opakujú. ,,Ak by v Čechách vzniklo ročne iba päť komédií a žiaden film iného žánru, hovorilo by sa, že česká kinematografia mala úspešný rok. Nedostatok humoru vo filme podľa Čechov patrí medzi sedem smrteľných hriechov, pričom je druhým najťažším.

Fenomén ,,zozábavňovania“, prítomný v súčasných médiách, tak Čechom vôbec nie je cudzí, ale naopak, úplne prirodzený, a nenásilnou formou sa dostal do všetkých oblastí života, kultúru nevynímajúc. Českí umelci tento fakt iba potvrdzujú povýšením ,,srandy“ nad všetko. Ich zmysel pre humor je charakteristický svojím uštipačným výsmechom, ba až cynizmom. Jednoducho im nerobí problém ani zasmiať sa nad sebou: ,,My Česi nie sme v otázkach dôstojnosti a cti útlocitní,“ napísal istý slávny intelektuál; jeden vážený historik dodal: ,,O Čechoch môžete hovoriť zle, ako len chcete – nedotkne sa ich to. Nanajvýš potvrdia, že máte pravdu.“

Nadmerné používanie a užívanie humoru je iba jednou z čŕt českej národnej identity. Už názov knihy Urob si raj a fotografia na obálke, ktorá zobrazuje dielo Davida Černého Syn Boží – plastová skládačka, je narážkou na prístup Čechov k viere a náboženstvu. Boh je tu zobrazený v instantnej podobe – ako skladačka, ktorú si každý môže zložiť podľa seba. Existenciu Boha zjavne nepopierajú, čo dokazuje jeho prítomnosť v často kontroverznom umení. Autor si kladie otázku – ako sa Čechom žije bez Boha?, ktorá je hlavnou témou knihy.

Odhaľovanie českej mentality sa deje na pozadí opisov stretnutí a rozhovorov, ktoré Szczygieł viedol so známymi aj menej známymi Čechmi. Detailná reportáž zahŕňajúca umenie, históriu a kultúru je doplnená o pravdivé výpovede z osobného života a vyniká nadčasovosťou. Za jeden z príkladov možno uviesť vtip o nedávno zosnulom spevákovi Karlovi Gottovi, ktorý v tejto konotácii vyznieva mrazivo (kniha bola napísaná v roku 2010). Príbehy známych Čechov (Jana Saudka, Egona Bondyho či Haliny Pawlowskej) zas šokujú svojou úprimnosťou. Azda je za tým autorovo čaro osobnosti, že sa mu tieto osobnosti dokážu otvoriť? Jan Saudek totiž Szczygiełovi pri rozhovore striedavo vykal a tykal, podľa toho, ako sa pri ňom cítil – raz ho považoval za starého známeho, inokedy za vzdialeného človeka.

Mariusz Szczygieł je príkladom poctivého reportéra so zmyslom pre detail a spájanie súvislostí. Napokon jeho úloha spočíva v kladení často nezvyčajných otázok. Zbytočné detaily však neuvádza, napokon jeho zámerom nie je tému celkom vyčerpať, ale načrtnúť jej hlavné obrysy, ako napríklad pri mystifikácii v českej literatúre. Reportáže v knihe pripomínajú poviedky s pointou na konci. Krátke kapitoly striedajú dlhšie, a takto členitejší text na seba priamo nadväzuje a vytvára dojem seriality – tzv. čítania na pokračovanie. Kniha nesie miestami vážny, no zato vtipom výrazne odľahčený dej. Zjavná je aj inšpirácia Kurtom Vonnegutom. Autor sa hneď v úvode priznáva k láske k Čechom, čím si pod sebou trochu podkopal autoritu, a preto si ani v reportáži nekladie za cieľ byť vyslovene objektívny. Napriek tomu si udržuje potrebný nadhľad a dokazuje, že iných poznáme lepšie, ako seba samých. Napokon o sebe vieme najmenej.

Vydal: Absynt, 2019

Preklad: Miroslav Zumrík

Edícia: Prekliati reportéri

Zobraziť diskusiu (0)