Správa o úmrtí spisovateľky Ursuly K. Le Guin dominovala nasledujúci deň na weboch všetkých významných novín a časopisov, písali o nej ako o „veľkej dáme science fiction“ (Washington Post), „legendárnej spisovateľke“ (The Verge), „majsterke špekulatívnej fikcie“ (Oregon Live), „čarodejníčke zo Zememoria“ (The Register), atď.

Ursula, rodným menom Kroeber, sa narodila v kalifornskom Berkeley 21. októbra 1929 v rodine antropológa Alfreda Kroebera a jeho ženy Theodory Kracawovej, rovnako antropologičky a spisovateľky. Kurióznou zaujímavosťou z jej mladosti je fakt, že na berkeleyskej strednej škole bol jej spolužiakom iný slávny sci-fi autor, Philip K. Dick, na ktorého sa však neskôr takmer vôbec nepamätala. („Bol to neviditeľný chalan. Neviem, či bol často chorý alebo čo s ním bolo. Neviem si to vysvetliť.“) Študovala ďalej na Radcliffe College (čo bol v tom čase „Harvard pre ženy“) a potom na Kolumbijskej univerzite v New Yorku. V roku 1953 sa v Paríži vydala za historika Charlesa Le Guina. Od r. 1958 žili v Portlande v štáte Oregon, kde jej muž získal profesorské miesto na Portlandskej štátnej univerzite. Vychovali spolu tri deti.

Prvú sci-fi poviedku poslala Le Guin do časopisu už ako jedenásťročná, ale ten ju odmietol uverejniť. Rovnaký osud postihol aj jej niekoľko ďalších raných poviedok i päť románov, ktoré napísala v rokoch 1951 až 1961. Prerazila až v roku 1968 Čarodejníkom zo Zememoria (A Wizard of Earthsea), prvým dielom jej legendárnej fantasy série o Zememorí. Jej najviac cenenými románmi sú Ľavá ruka tmy (The Left Hand of Darkness) z roku 1969, ktorý získal významné sci-fi ceny Hugo a Nebula, a Vydedenec (The Dispossessed) z roku 1974, ktorý jej vyniesol „grand slam“ vedecko-fantastickej literatúry, všetky tri najvýznamnejšie ocenenia Hugo, Locus a Nebula.

Jej romány radikálne rozšírili chápanie toho, čo si môže sci-fi literatúra dovoliť. V prelomovom románe Ľavá ruka tmy vytvára víziu ambisexuálnej planéty, na ktorej ľudia nemajú jednoznačné, nemenné pohlavie, a brilantným spôsobom skúma, ako táto skutočnosť pretvára spoločnosť a jej pravidlá. V Čarodejníkovi zo Zememoria sa čitatelia ocitajú v čarodejníckej škole – desiatky rokov pred Harrym Potterom J. K. Rowlingovej. Režisér James Cameron len mierne pozmenil malých zelených človiečikov z jej románu Svet je les, les je svet (The Word for World is Forest), zmenil ich na vysoké modré stvorenia, hrdinov Avataru. V majstrovskom diele Vydedenec zas Le Guin zobrazila anarchistickú utopickú spoločnosť na vzdialenej vyprahnutej planéte. Túto vykresľuje neuveriteľne realisticky do najdrobnejšieho detailu, takže sa kniha číta takmer ako antropologické pojednanie – čo, ostatne tak veľmi neprekvapuje pri jej rodinnom zázemí.

Od vydania prvého Le Guinovej zememorského románu uplynie čoskoro 50 rokov, tie naplnila nevídane bohatým dielom: fantasy sériou o Zememorí, súborom románov tzv. Hainského cyklu (kam patria aj Ľavá ruka tmy a Vydedenec), sériou príbehov z imaginárnej stredoeurópskej krajiny Orsínie, viac ako stovkou poviedok. Okrem viac ako 20 románov a mnohých súborov poviedok vydala sedem súborov esejí, tucet zbierok poézie, trinásť kníh pre deti a päť prekladov. Mimoriadne ju oslovila filozofia taoizmu, preložila aj Tao te ťing, kľúčové dielo starého majstra Lao-c’. Jej posledná kniha No Time to Spare – Thinking About What Matters, zbierka blogových príspevkov, vyšla vlani v decembri.

Ursula Le Guin sa často vyslovovala aj k pálčivým otázkam spoločnosti: bola presvedčenou feministkou, brojila proti rasovým predsudkom, neobávala sa kritizovať politikov alebo vyjadriť sa k nepriaznivému vývoju na knižnom trhu.

Spisovateľkinou veľkou zásluhou je, že svojím dielom prispela k pozdvihnutiu statusu sci-fi a fantasy; aj vďaka nej už nie sú dnes tieto žánre na okraji tzv. „veľkej“ literatúry, ale stali sa jej plnohodnotnou súčasťou. Tento posun dokladuje aj to, že Ursulu Le Guin poctila v r. 2014 Národná knižná nadácia za celoživotné dielo výročnou cenou za mimoriadny prínos do americkej literatúry. Autorku vysoko hodnotia a ako svoj vzor menujú aj takí významní súčasní spisovatelia, ako Margaret Atwood, Salman Rushdie alebo Zadie Smith.

***

Priblížme si niektoré myšlienky a názory originálnej spisovateľky zopár citátmi a úryvkami z jej prejavov a rozhovorov:

O tom, ako sa stala spisovateľkou žánru fantasy: „Prvé dve poviedky, ktoré som uverejnila, bol príbeh z Orsínie An die Musik, a fantasy, April in Paris, vo fantasy časopise. A ten časopis mi zaplatil. Tridsať dolárov. Pomyslela som si, „To je teda!“, lebo v tom čase sme žili finančne dosť na hrane. [Smiech.] „Čo tak pokračovať ďalej vo fantasy alebo sci-fi alebo niečom podobnom! Tí moje písačky nielen berú, ale za ne aj platia!“ [Smiech.] (...) Bol to zaujímavý pocit: nájsť konečne trh, ktorý chápal, o čo sa usilujem, namiesto toho, aby mi vraveli „Píšete síce veľmi dobre, ale nevieme, o čom to vlastne je.“ Lebo to, čo som písala, bolo vždy tak trochu nerealistické.“

O písaní: „Ak chcete vyrobiť niečo dobré, musíte to robiť poctivo. Veľmi tomu napomáha, ak sú prísady výnimočne dobré (lahodné hľuzovky, výrazný príbeh, fascinujúce postavy). Ale ráta sa hlavne, čo s nimi urobíte. Aj z najobyčajnejších prísad (zemiakov, každodennej reči, obyčajných postáv) sa dá – ak sa s nimi narába pozorne a šikovne, – vytvoriť niečo mimoriadne dobré.“

O úlohe zvuku a rytmu v literatúre: „Všetko vyrastá zo zvuku jazyka. Skúškou nejakej vety je: Znie tá veta dobre? Základné prvky jazyka sú fyzické: hluk, ktorý slová produkujú, zvuky a zámlky, ktoré tvoria rytmy, ktoré vytyčujú vzťahy medzi nimi. Zmysel aj krása diela závisia od týchto zvukov a rytmov. To platí rovnako pre prózu aj poéziu, hoci zvukové vnemy v prípade prózy sú obyčajne menej výrazné a spravidla nepravidelné.“

O rase postáv svojich kníh: „Väčšina postáv v mojich knihách fantasy a sci-fi, ktoré sa odohrávajú v ďalekej budúcnosti, nie je biela. Sú zmiešané; sú ako dúha. V mojom prvom vedeckofantastickom románe, Ľavá ruka tmy, je jediná postava zo Zeme černoch a všetky ostatné sú hnedé, ako Inuiti (alebo Tibeťania). (...) Môj výber palety farieb pleti bol od počiatku vedomý a zámerný. Nechápala som, prečo musel byť každý v sci-fi beloch a volať sa Bob alebo Joe alebo Bill. Nevidela som dôvod, prečo musel byť každý hrdina fantasy biely (a všetky ženské hrdinky mať „fialové oči”). To nedávalo zmysel. Bieli sú na Zemi menšinou už dnes – prečo by nemali ostať v menšine aj v budúcnosti alebo byť dokonca pohltení väčším, farebným genofondom?“

O ženách a feminizme: „Keď ženy naozajstne prehovoria, znie to podvratne – s tým sa nedá nič robiť: keď ste stále na spodku, keď vás utláčajú, vo chvíli, keď sa snažíte uniknúť, nevyhnutne podvraciate. Ste sopky. Keď my ženy výjdeme na svetlo so svojou skúsenosťou, svojou pravdou, ľudskou pravdou, všetky mapy sa zmenia. Vzniknú nové pohoria. To od vás žiadam – chcem počuť vašu erupciu. Vy, mladé ženy, mladé sopky St. Helens, čo ešte nepoznáte silu, ktorá sa vo vás skrýva – chcem počuť váš hlas.“ [Z prednášky na zahájení školského roka na Bryn Mawr College v r. 1986.]

O knižnom trhu súčasnosti: „Vidím, ako obchodné oddelenia vydavateľstiev získali nadvládu nad edičnými; pozorujem, ako moji vydavatelia, v hlúpej panike ignorancie a chamtivosti, účtujú verejným knižniciam za e-knihy šesť- alebo sedemnásobok toho, čo zákazníkom. Sme svedkami toho, ako sa ziskuchtivci snažia vytrestať vydavateľov, ktorí sa tomu nechcú podriadiť, a spisovateľom hrozia korporátnou fatwou, a vidíme, ako to mnohí z nás, tí, čo knihy píšu a vyrábajú, akceptujú. Dovoľujú ziskuchtivým trhovcom, aby nás predávali ako dezodorant a diktovali nám, čo vydávať a čo písať. (...) Knihy nie sú prostý tovar. Snaha o zisk je často v konflikte s cieľmi umenia. Žijeme v kapitalizme. Zdá sa, že jeho moci nemožno uniknúť. Ale to sme si kedysi mysleli aj o božských výsadách kráľov. Každej ľudskej nadvláde sa možno postaviť na odpor a ľudia ju môžu zmeniť. Odpor a zmena často začínajú v umení, veľmi často v našom umení – umení slova. Prežila som dlhú a dobrú kariéru. V dobrej spoločnosti. Teraz, keď som na jej konci, sa nedokážem mlčky prizerať, ako ide americká literatúra dolu vodou. My, čo sa živíme písaním a vydávaním kníh, chceme – a musíme požadovať – spravodlivý podiel na výnosoch. Ale naša vytúžená odmena sa nevolá zisk. Volá sa sloboda.“ [Z Le Guinovej prejavu pri preberaní ceny Národnej knižnej nadácie za celoživotné dielo v r. 2014.]

O Donaldovi Trumpovi: „Pevne verím, že je najlepšie ihneď, akýmkoľvek spôsobom, vypnúť médium, v ktorom sa objaví. Je totálnym produktom médií. Je to golem médií. Ak z jeho blízkosti odstránite kameru a mikrofón, ak od neho odvrátite pozornosť, neostane z neho nič – len bahno.“

O starobe: „Celý ten proces starnutia – mohlo by to byť zariadené nejako lepšie. Naučíte sa nejaké veci tak, že ich neprestajne opakujete, a pri tom opakovaní zostarnete. A naučíte sa tiež, že toho potrebujete stále menej. (...) Mojím vzorom je pozdný Beethoven. Pohybuje sa vo svojej hudbe, vo svojich neskorých kvartetách, tak nejako zvláštne a náhle. Vie, kam sa chce dostať, a už nechce strácať čas po ceste k cieľu. (...) Myslievam aj na starých maliarov – ich výrazové prostriedky sú odrazu mimoriadne prosté. Lebo vedia, že už nemajú veľa času. Človek si to uvedomí, keď zostarne. Už nemôže plýtvať časom.“

O smrti: „Zomriete. Nebudete žiť večne. Žiaden človek, žiadna vec nie je nesmrteľná. Ale iba my sme dostali dar vedieť, že musíme umrieť. A to je obrovský dar: dar osobitosti. Lebo máme iba to, o čom vieme, že to raz stratíme, a nakoniec chceme stratiť... Tá osobitosť, ktorá je našou trýzňou, naším pokladom, našou ľudskosťou, nepretrvá. Zmení sa, stratí sa, ako vlna na oceáne. Chceli by ste však, aby ten oceán ustal v pohybe, aby neexistovali príliv a odliv, len preto, aby ste zachránili jedinú vlnku, aby ste zachránili seba?“ [Z románu The Farthest Shore (1972).]

Štefan Olejník

(Použité Le Guinovej fotografie pochádzajú zo stránok lithub.com a boingboing.net.)

Zobraziť diskusiu (0)