Je to smelé a určite dobré rozhodnutie Nobelovského výboru, že ju vyzdvihol na najvyšší svetový piedestál, lebo je to skromná, neprierazná autorka a jej dielo nie je na prvý pohľad veľmi príťažlivé. Určite by časom získala zaslúžené všeobecné uznanie, ale toto ocenenie ho významne podporilo a urýchlilo.

No je tu aj nebezpečenstvo, že literárny a širší spoločenský diskurz o Alexijevičovej diele sa zvrtne a obmedzí na akúsi inštitucionálnu revolučnosť rozhodnutia výboru, na spochybňovanie jeho literárnych hodnotových kritérií a na pátranie po jeho „pravých“ motívoch. Tak ako to prebieha v ruskej literárnej komunite. Negatívne emócie, prameniace z komplexov a závisti, si berú na mušku podružné, žánrové aspekty Alexijevičovej diela – že sú to len prepisy nahrávok rozhovorov či monológov, teda žurnalistika, dokumentaristika a nijaká literatúra a Alexijevičová nie je nijaká spisovateľka, iba novinárka. Aj na Západe, kde je Alexijevičová oveľa lepšie známa než u nás, sa asi zbytočne, hoci nie kriticky zdôrazňuje žánrový aspekt jej diela, že je to non fiction, literatúra faktu. No ak je sila výrazu a emocionálna pôsobivosť prerogatívou len tej pravej, umeleckej literatúry, fiction, čo s tým, že pri čítaní Alexijevičovej knihy neraz aj tvrdý chlap pustí slzu a musí knihu odložiť, aby predýchal guču v hrdle?

Jednoducho nechať úprimne prehovoriť ľudí o svojom živote, čo im priniesol, ako to zvládali, ako to vnímajú a hodnotia – to je jednoduchosť vykúpená obrovským objemom neradostnej práce, ktorá sa dá robiť len s totálnym nasadením, podmieneným zas fanatickou oddanosťou a presvedčením o správnosti svojho poslania, vďaka ktorému s pokojnou istotou zvládne aj zraniteľnosť výsledku, keď kdekto spochybní, či to je literatúra, umenie... A tvorí vytrvalo ďalej aj proti odporu štátnej moci vo svojej vlasti – to všetko sú vlastnosti génia, a je jedno, akým žánrom ho formálne označkujeme – Alexijevičová môže byť samostatný žáner.

Rozhodnutie Nobelovského výboru je prelomové aj v hlbšom zmysle a netradičný žáner je len jeho povrchovým symptómom. Vývoj nielen literatúry a umenia sa vníma ako postupnosť od jednoduchšieho k zložitejšiemu, čím sa rozumie aj od menej dokonalého k dokonalejšiemu. Výbor prihliada aj na možný vývojový potenciál diela pre literárny proces. A teraz ocenil ten najjednoduchší spôsob literárnej výpovede z hľadiska formy aj obsahu – skladačku z autentickej priamej reči reálnych ľudí. Iste má na to filozoficky podložené odôvodnenie, ale rovnako prínosné by bolo aj domýšľanie možných motívov a predpokladaných dosahov jeho rozhodnutia. Čiastočne by sa tým eliminovala jeho hrubá politizácia v najlepších sovietskych tradíciách – z predchádzajúcich piatich ruských nositeľov Nobelovej ceny za literatúru sovietsky literárny establishment štyri – okrem Šolochova –rozhodnutia odsúdil ako nepriateľský politický akt voči Sovietskemu zväzu.

Alexijevičovej dielo a najmä jeho svetové ocenenie preto vyvoláva také zlostné reakcie viacerých kolegov v jej postsovietskej vlasti, lebo priamo, otvorene a autenticky hovorí o najpodstatnejších veciach v strastiplnom živote špecifického človeka, ktorého nazýva homo sovieticus. O veciach, ktoré utvárali a dodnes utvárajú tú jeho špecifickosť a ona nemôže za to, že je to takmer výlučne samé nešťastie, vojna, mizéria a v pokojnejších obdobiach skľučujúci každodenný život.

Útoky kolegov, aj zásadné politické obvinenia od antisovietizmu až k rusofóbii a zapredanosti nepriateľskému Západu Alexijevičová berie pokojne. Napokon má aj nemálo zástancov. Tí však chtiac-nechtiac odrážajú podpásové výpady, nemôžu ich len tak ignorovať. Namiesto kriku doráňanej ľudskosti v jej dielach sa diskurz zapodieva podenkovými ideovo-politickými hlúposťami a znižuje sa jeho úroveň. Večná škoda pre kultúru. Je to bežný jav a ani by to nestálo za zmienku, keby nie naše sklony k podobným podrazníckym spôsobom, keď nás niečo duchovne prevyšuje. To len ako varovanie pred zástancami ruskej veľkosti a správnosti, keď Alexijevičová bude zaujímať svoje miesto aj v našom kultúrnom kontexte.

Spomenuli sme slabšiu príťažlivosť Alexijevičovej kníh navonok. Súvisí to zrejme s tým, že z ruskej kultúry máme zažitý alergizujúci kult utrpenia. Prežité utrpenie nešľachtí, ako to proklamuje klasická ruská a sovietska literatúra, ale nivočí, ako ukazuje množstvo Alexijevičovej skutočných príbehov. Utrpenie nemožno uznávať za hodnotu a treba ho nenávidieť. Ale keď v tej obrovskej krajine stále dominuje v takých obludných rozmeroch a formách, zaslúži si literárny monument, vystavaný z ťažkých osudov reálnych ľudí. Pomník ako memento, aby sme si utrpenie nespôsobovali tak ľahkovážne v mene čohokoľvek a aby sme sa mu vedeli vzoprieť v mene ľudskosti. Prijatie Alexijevičovej statočného diela si vyžaduje vyššiu dávku čitateľskej statočnosti, ktorá však býva adekvátne odmenená.

Esej odvysielali v Rádiu Devín 12. 10. 2015

Zobraziť diskusiu (0)