Odvtedy som bol u Majky a Karola mnohokrát a viedol s nimi v malej kuchyni dlhé rozhovory. Za dvadsať rokov kamarátstva som v zábleskoch intenzívnych stretnutí mohol zažívať zrenie ich vzťahu; v dobrom aj zlom. Pre ich slobodný život, ktorý má v neviem akej hlbine pevne zachytenú kotvu, si ich oboch veľmi vážim.

Rozhovor pre Čo čítať? mal byť o tom, aké boli začiatky košického Artfora. Karol hovoril o tom, čo sa dialo predtým, než vôbec Artforum v Košiciach vzniklo, Majka ho dopĺňala. Nebolo ani veľa priestoru na otázky, porozprávali sa sami; často hovorili obaja naraz. Rozhovor končí v prvý deň košického Artfora. To, čo sa dialo po prvom dni košického Artfora, sa dá dočítať zo spomienok ľudí, ktorí majú ku košickému Artforu blízko.

Kubo: Ako začalo košické Artforum?

Karol: Začiatky boli krásne. Ako dieťa som chodieval sám do knižnice a vyberal som si knižky. Tie, čo boli najviac rozšalátované, tie som si požičiaval, pretože sa mi zdalo, že tie budú najviac čítané, a teda najviac fasa. Aj doma sme mali veľa kníh. A neviem teda, že by si so mnou mama veľa čítala, ale možno to nebolo ani potrebné. No a potom do toho pribudla aj taká iná literatúra na strednej škole. Vždy som mal rád verneovky. To bolo krásne čítanie, aj vychádzalo v pekných vydaniach. Aj mayovky, ale tých som nebol až taký fanúšik. Coopera som mal radšej ako Maya, možno aj kvôli ilustráciám. No a hneď po ’89, to bol taký iniciačný zážitok pre mňa. Hneď v tom týždni po 17. novembri, to bol asi nejaký piatok, tak v pondelok sem prišiel za nami v jednej hospode taký zvláštny človek (ja som bol už vtedy tak trochu pankáč), čo sprostredkovala taká naša neobľúbená učiteľka, už si ani neviem vybaviť jej meno. A tento človek bol Tomáš Blecha, absolvent matfyzu, ktorý sa každý týždeň zúčastňoval na adrenalínových športoch, akými boli demonštrácie, ktoré prebiehali v Prahe už dva roky. Prišiel do Zvolena, kde som vtedy študoval, že keby sme mali záujem, môžeme ísť s ním do Prahy. A tak som sa doma vyhovoril, že idem niekam na chatu, a šiel som vlakom do Prahy – a to bolo niečo neuveriteľné. Tá eufória sa tam dala krájať na kocky. To bolo čosi, čo si človek vôbec v tej šedi toho štátu nevedel predstaviť. Všetko bolo olepené dva metre do výšky všelijakými ručne robenými plagátmi a básničkami a prevolaniami. A všetci ľudia diskutovali, smiali sa a kričali. Bolo to, ako keby človek vstúpil do úplne iného sveta. Strávil som tam víkend a zúčastnil som sa na demonštrácii na Letnej.

Majka: Karolova mama medzi tým zošedivela.

Karol: No a tento Tomáš Blecha mal veľa vlastných kníh, ale zároveň vravel, že ich treba posúvať ďalej. Lebo vtedy sa začali objavovať tie knihy, ktoré asi mali ľudia všelikde poskrývané. Všelijaké 68 Publishers, Rozmluvy a iné exilové vydavateľstvá. Tam vznikol nápad, že by sme mohli vo Zvolene niečo s tými knižkami urobiť. A ja som si povedal, že určite áno, že by to bolo nádherné. Človek dostal zrazu do ruky nejakého Orwella a Vaculíka a všelijakých ľudí, o ktorých dovtedy počul iba na Slobodnej Európe – tú sme už vtedy u nás doma dosť intenzívne počúvali. A zrazu si tie knihy mohol čítať celé. Dodnes sú to fascinujúce veci, napríklad Vaculík, aj dnes si rád prečítam jeho osobné texty. Napríklad „Jaro je tady“, to je proste výborné. Niektoré knižky sme rovno nabrali do batohov a šli sme do Informačného servisu, ktorý vychádzal ešte len štvrtý deň a bol zárodkom dnešného časopisu Respekt. Tam sme dostali natlačené ďalšie letáky a plagáty a zobrali ich s kamošom naspäť do Zvolena. Nadšení sme prikladali tie noviny s najväčšími nápismi na okná vlaku, aby to ľudia videli. A s rovnakým nadšením sme vystúpili vo Zvolene a mávali sme tými novinami, že to ideme rozdávať, ale tam sa nič nedialo. Vystúpili sme do sveta, ktorý bol stále v tom nepohybe. A hneď ako som prišiel v pondelok do školy, rovno sme na utorok ako stredoškolská trieda vyhlásili štrajk. V utorok naozaj prišli všetci bez tašiek, že sa neučíme a máme nejaké požiadavky, ktoré boli veľmi smiešne. Jednu si pamätám: aby ruština nebola povinný maturitný predmet.

Majka: Jáj, to je veľmi zlá požiadavka, skôr si mohol zrušiť marxizmus.

Karol: Ale tie ostatné boli ešte smiešnejšie. Maturitami som nejako preliezol, vôbec som sa neučil, vytvorili sme štrajkový výbor, kam som chodieval miesto školy. Okrem iného sme tam hrali na klavíri a spievali také infantilné veršíky, ako: „Ide, ide ŠtB, ide, ide po tebe!“ Neboli sme ďaleko od pravdy, lebo sa ukázalo, že už v tom nízkom veku bol na nás spis. Vtedy už bolo jasné, že treba s tými knižkami čosi robiť.

Majka: Ty si tie knižky predával? Kúpil si ich, alebo si ich dostal?

Karol: Tomáš mi ich dal, tu máš, niečo s nimi sprav. Rozdaj ich, predaj alebo založte knižnicu. Pred vstup do Priora, kam chodili tie dámy, teda neviem či to vtedy boli dámy, sme si doniesli rozkladací kempingový stolík a tam sme ich predávali. Nikto nám na to nič nepovedal. Policajti vtedy už neboli na uliciach, boli niekde zašití. Samozrejme, viac sme o tom kecali, ako sme vedeli, o čom presne sú, lebo boli dovtedy zakázané. Nevedeli sme, o čom je Franz Kafka. Ale to sme už mali knihy, ktoré boli dovtedy zakázané a začali veľmi rýchlo vychádzať. Myslím, že to bola práve poviedka Proměna. Vedeli sme, že existuje Artforum, ale boli sme napojení na pražské Artforum Karla Srpa, ktorý dnes je zas úplne niekde inde, čo je pre mňa veľká zvláštnosť. Pretože som sa s ním stretával napriek tomu, že som vedel, že podpísal spoluprácu s ŠtB. Myslel som si, že to bolo z donútenia, a dnes vidím, že to bola nejaká chyba charakteru, alebo je stále k niečomu tlačený. Ale teda viem, že má jedno oko sklenené a eštebáci mu povedali, že keď nepodpíše, tak mu vypichnú aj to druhé. Zrazu sme sa cez toho Tomáša nejako dostali do politiky. To bola inštitúcia, ktorá sa volala Antikomunistická aliance a mala na svedomí zverejnenie zoznamu eštebákov. Pretože ministerstvo vnútra sa dostalo pod kontrolu Langoša a už bolo v rukách disidentov, teda v dobrých rukách tých nenápadných ľudí. A s nimi sme sa stretávali, dokonca raz za čas aj na utajených miestach. Boli sme Slovenská sekcia antikomunistickej aliancie, aj sme vydávali svoje vyhlásenia. Dodnes ich niekde mám a mám pocit, že sa doteraz nič nezmenilo.

Majka: Stále sú aktuálne.

Karol: Napríklad tam bolo, že: „Očistiť verejný život od postkomunistických pohlavárov, ktorí budú kaziť aj ekonomickú, aj spoločenskú situáciu v krajine vždycky.“ Keď sa rozdeľovalo Československo, mali sme vyhlásenie o tom, že nemáme nič proti sebaurčeniu každého človeka aj národa, ale treba nájsť vlastnú tvár v reprezentácii. A že si myslíme, že rozdelenie je Mečiarom a pravdepodobne aj Klausom demagogicky spracovaná kampaň. A že to nebolo ani tak v rukách týchto dvoch, ale v réžii KGB, alebo ako sa to dnes volá, FSB. To podstatné však boli stále tie knihy, nechceli sme len čosi deštruovať, ale niečo aj postaviť, aby ľudia boli vzdelanejší. Aby ľudia mali možnosť vnímať kultúru, alebo skôr umenie, lebo kultúru si človek vytvára sám, a aby mali možnosť sa k nemu dostať. To bolo vtedy na začiatku pre nás zásadné. V tom období som sa zaľúbil do svojej ženy, čakali sme dieťa a ja som si existenčne potreboval zabezpečiť prácu.

Majka: Moja mama mu našla robotu v nemocnici.

Karol: Vo Zvolene sme založili takú inštitúciu, volala sa K-nadácia, ktorá mala na starosti predaj kníh a zbieranie kníh pre knižnicu, prevádzkovali sme to pod hlavičkou mesta, teda mesto nám dalo priestory. Ale to som preskočil, že v tom medziobdobí sme fungovali vo zvolenskej centrále VPN s kamarátom ako „sekretárky“. Keď si vošiel do centrály VPN, najskôr si vošiel do nášho „kníhkupectva“ a potom bola zasadačka VPN. To boli všelijaké modely, ako sme sa dostali do rôznych inštitúcií, a...

Majka: A začal objednávať knižky z bratislavského Artfora. Chodievali mu balíčky noviniek a nejaké ponukové listy. Obaja sme boli do tých knižiek úplne zbláznení.

Karol: Jedna sekcia bola knižnica, druhá sekcia boli knihy na predaj. Ale objednávalo sa málo kusov. Dvadsať bolo veľa. Ale to bola napríklad kniha Sv. Vincent, ale to sme aj predali. Vincent Venera vypráví, Pablo de Sax, to boli hlody teda, popri tom aj Charles Bukowski bledol závisťou. Bol to najväčší trhák. Objednal som ich dvadsať, zrazu som sa cítil ako veľkopodnikateľ. Vydavatelství Inverze, to boli veľmi pekné knihy. Zahrada s kocourem, to som ti aj daroval, Majka.

Kubo: No to sme akosi preskočili. Ako ste sa zoznámili?

Karol: Na začiatku toho zoznámenia bol jeden časopisecký problém. Poznal som sa s kýmsi z Protikomunistickej aliancie z Prahy, kto vydával Konzervativní deník a chcel si zobrať na starosť distribúciu všetkých časopisov, ktoré stáli v Československu za to. A ja som mal robiť slovenskú pobočku, takže som začal hľadať slovenský časopis, ktorý by sa tam hodil. Našiel som jeden, Tichá voda, ktorý robil Erik Groch. To bolo tiež veľmi bizarné, nejako som sa dostal k číslu na Erika Grocha, zavolal som mu, že by som rád mal nejaké jeho časopisy, a o týždeň ma čakalo pred domom poštárske auto a hŕba asi 350 kusov Tichej vody. A čo s tým?

Majka: Mal si to predať.

Karol: A takto som sa dostal aj k niekoľkým stovkám časopisu Vokno, takže to všetko skončilo v garáži. Ešteže sme mali garáž. Kým sa mi to nepodarilo „dať“ do kníhkupectiev. To boli také začiatky podnikania. Nechal som im to tam s tým, že im to raz za čas vyfakturujem.

Majka: A nemal si ani eseročku, ani kasu, ani nič.

Karol: Táto príhoda je veľmi významná. Šiel som teda do Bratislavy, kde som sa stretol s nejakými troma pohlavármi firmy Artforum, ktorí ma zobrali na kávu, a kde som sa dozvedel, že o tento môj biznis nemajú záujem. To bolo pre mňa likvidačné. Lebo Artforum dokázalo predať polovicu časopisov, ktoré som mal doma, zatiaľ čo ja som bol odkázaný na tie vidiecke kníhkupectvá, kde sa predalo pár kusov, a vlastne o to ani nemali záujem. Len Artforum vedelo, „oč kráčí“, ale oni, že na tom aj tak prerábajú, že im to aj tak kradnú a že to nemá význam. (Haha.) Inak vtedy som cestou vlakom tam aj naspäť čítal knihu Ladislava Klímu Svět jako vědomí a nic, tak mi táto cesta dala veľa a bol som hodne povznesený nad takouto reakciou. Takže to bol môj prvý dotyk s Artforom.

Kubo: Ale nechceli ste hovoriť o svojom zoznámení?

Majka: K tomu speje s tým časopisom Vokno.

Karol: Mal som časopis Vokno číslo 22 a 23, z každého asi 150 kusov. Ale nechcel som to rozdávať, lebo to má nejakú hodnotu, tak som to predával.

Majka: A ja som ho chcela kúpiť. Mala som kamaráta, ktorý mi dal čítať Bukowského. Nechápala som, ako môžu byť vulgarizmy v knihe. Bola som z toho vyhúkaná, čo to je za kniha, v kuse sa tam nadáva, a aké oplzlosti. Lebo dovtedy som čítala rozprávky a Vtáky v tŕní a iné vtákoviny. A tento kamarát mi dal čítať aj Vokno. Ale už vtedy som sa zaujímala napríklad o mníšky, ktoré trpeli, a také všelijaké divné knihy som si kupovala. Karol, keď videl moju knižnicu, si myslel, že som trafená. Pretože som bola zvedavá, ako to bolo. Lebo u nás na dedine v Korytárkach sa nehovorilo o tom, čo sa dialo. Vedela som len, že keď moji rodičia chodia do kostola, tak ma nezoberú na školu. Ale nehovorilo sa o tom, že niekde trpia väzni alebo sú ľudia zatváraní. No a to bolo to Vokno od kamaráta, a ono sa mi rozpadlo. Chcela som ho kamošovi vrátiť, ale bolo rozpadnuté a dozvedela som sa, že Karol ho má, a tak sme sa zoznámili. Kúpila som ho od neho a on mal zrazu výčitky, že veď má toho Vokna veľa a prečo takej peknej babe nedal jedno zadarmo. Lízala som zmrzlinu, mala som sa ísť učiť, a tak ma pozval na pivo. A tak sme zostali na pive a už sme potom zostali spolu. A potom som chodila pomáhať do K-nadácie a úplne že wow, nové knihy. Dorábala som si školu a robila v nemocnici a bývala na slobodárni. A potom som otehotnela a Karol si potreboval hľadať robotu. Ja som mala 19, Karol 21.

Kubo: Pekne sa začala vaša spoločná cesta. Môžeme sa vrátiť k pôvodnej otázke, ako vzniklo košické Artforum?

Karol: Celé to bolo veľmi kuriózne. V čase, keď sme zakladali tú K-nadáciu, nikto nevedel, kde a ako sa taká nadácia zakladá. Šli sme na nejaký obvodný úrad vo Zvolene, kde sa nad nami zľutovali a dali nám pečiatku, že nadácia existuje. Nadácia bola špecifikovaná ako kultúrna inštitúcia, ktorá podporuje čítanie, literatúru, chceme podporovať kultúrne aktivity a zakladáme knižnicu. Boli sme traja, Kamil Schneider, Tomáš Blecha a ja, Karol Voleman. Pozreli sme sa na tie mená, dvaja Židia a jeden Čech, to na Slovensku neznie dobre, chcelo by to ešte nejaké slovenské mená.

Majka: Aj našli.

Karol: Paprčka a Strunga, mená, ktoré nám vykompenzujú tieto naše tri židovsko-česky znejúce. Tak sme sa v nadácii ocitli piati. Petra Paprčku zvaného Papek predstavovať netreba a Vlado Strunga je anarchista žijúci v Brne – celkom odporúčam sa s ním zoznámiť, ale nie na dlho, lebo on sa potom u vás ubytuje.

Majka: Je to squatter, ktorý býva, kde sa dá, a keď k tebe príde, tak ti donesie veci, že vyper mi ich. Aj som mu ich vždy vyprala. A Papeka ku knižkám priviedol Karol.

Karol: Papek sa zrazu ocitol v kruhu, ktorý ho dovtedy až tak nezaujímal. Vtedy ho najviac zaujímala nejaká frajerka, a keď sa rozišli, tak mu boli aj tie knižky dobré. Postupne ho literatúra začala naozaj veľmi baviť a začal sa na veciach v nadácii zúčastňovať viac. Keď odišiel na vysokú školu do Bratislavy, zistil, že tam sa kultúra a literatúra odohráva v Artfore. V tom čase som mal nastúpiť ako sanitár na neurologické oddelenie do nemocnice. Mal som už predchádzajúcu osemmesačnú skúsenosť z nemocnice, kde som robil aj nočné služby na operáciách, čo bol tiež dobrý záhul. Dosť som sa toho bál, tak som v predvečer nástupu do práce zavolal Papekovi, že som sa dopočul, že otvára Artforum v Košiciach.

Kubo: Ako si sa o tom dozvedel?

Karol: Ani neviem, asi cez nejakých kamošov, niekomu sa pochválil. Mne sa Košice páčili, takže som zdvihol telefón a zavolal som Papekovi, či nechce, aby som to robil s ním. Veľmi som tomu neveril, ale chcel som byť pri tom.

Majka: Nevadí, že je robota 200 kilometrov od miesta, kde žijeme. Bola som ochotná sa sem presťahovať, lebo som Košice predtým videla. To je dôležité, lebo keď čakáš dieťa, tak sa neodtrepeš niekam do Nitry, len tak, lebo je robota. To musí byť niečo viac. A tak Karol musel čakať, kým sa narodí Sára, a každý deň na mňa hľadel, či už, a až potom mohol ísť do Košíc.

Karol: Vyšlo to tak, že Papek hľadal spolupracovníkov, a keď som mu zavolal, tak už nemusel nikoho hľadať a vedel, že na mňa sa môže spoľahnúť. Dva dni po narodení Sáry som odišiel do Košíc otvárať Artforum. Termín otvorenia sa vybral na výročie Československej republiky 28. októbra, Sára sa narodila 21. septembra, takže sme na to mali zhruba nejaký mesiac.

Kubo: Kedy sa do Artfora dostal Mates?

Majka: On je tiež zo Zvolena. Študoval v Bratislave, prešiel na školu do Prešova a v Košiciach mal babku. Stretli sme ho na ulici. Poznala som ho cez zvolenských horolezcov a Karol sa s ním poznal z gymnázia. Je to úžasný chlapík, má charizmu a je šikovný, všetko vie opraviť.

Karol: Najskôr sme začínali dvaja, ja a Papek. Neskôr sa pridala Renáta – Uršuľa Kovalyk a Mates.

Kubo: O otvorení košického Artfora sa rozprávajú legendy, že večer pred otvorením nebolo v kníhkupectve skoro nič nachystané. Ako to bolo naozaj?

Majka: To by sa nemalo zverejniť!

Karol: Teraz po desiatkach rokov pokojne. Nastala tam trošku komplikácia. Mal som kamoša, ktorý chodil do Holandska a vozil stade tripy. Ja som s tým teda nemal skúsenosti, o tripe som iba čítal v literatúre, inak som nevedel, „oč kráčí“. Tohto kamaráta som pozval na otvorenie, pretože bol fotograf a chceli sme, aby boli z otvorenia aj nejaké pekné fotky. Zjavil sa tam v predvečer otvorenia, keď sme finišovali s prípravami kníhkupectva, aby to nejak vyzeralo. Prvé, čo vytiahol, bolo šampanské a k tomu nám dal každému papierik. A potom sa začali diať veci. Boli sme sa prejsť, chodili sme nejako za sebou a všetko nám pripadalo smiešne. Mysleli sme si, že sa to skončí, že to bude tak hodinka-dve, ale ono to, naopak, gradovalo a do toho sme pili, a jediné jedlo, ktoré sme v ten deň jedli, bola írska káva a dvojdecový džús v galerijnej kaviarni a večer tá istá kombinácia v kaviarni Trigon. Druhý deň sa malo otvárať, mali prísť hostia, Marián Varga, vtedajší primátor Bauer, a mala to byť veľká sláva, že bude v Košiciach kníhkupectvo s českými knihami. A ja som začal byť z toho trošku vydesený, lebo som sa mal prvýkrát stretnúť so svojím zamestnávateľom, a to ešte po rokoch od toho nevydareného stretnutia, keď som mu ponúkal časopisy. Papek sa urazil, povedal, že má toho dosť a nechce mať s nikým nič spoločné, a zostal na záchode leštiť obkladačky. Jediný, kto v ten večer vedel, čo robiť, bol náš kamarát Laco, ktorý nám pomáhal s praktickým vecami, keď bolo treba čosi zmontovať, a aj on bol dosť opitý. Veľa sa toho asi teda neurobilo a okolo polnoci sa šlo k Papekovi, ktorý mal jediný v Košiciach veľký pekný byt. Ale my, keďže sme boli na LSD, sme nevedeli bohvieako spať. Tak sme si počkali, kým si všetci pospia, a vytratili sme sa. S tým kamošom sme akosi cítili, že nás do kníhkupectva ťahajú povinnosti. Tak sme asi o tretej v noci vyrazili do Artfora, kde sme pomaly a postupne do rána vykladali knižky, utierali prach, upratovali krabice a ani sme sa veľmi nenamáhali a ráno sme zistili, že kníhkupectvo už je pripravené.

Majka: Oni na tom tripe vyložili všetky knižky.

Karol: Ono bolo v podstate všetko nachystané, len nervozita v nás vyvolala dojem, že nie je. Nábytok krásne pripravili a vynikajúco navrhli Ivan Novotný a Oleg Šuk. Len tie knižky bolo potrebné upratať do políc a vymyslieť, kde majú aké byť, utrieť prach a zavesiť fotky. Doobeda sa už len výklady poumývali a vlastne to bolo všetko nachystané a o piatej sa otvorilo kníhkupectvo. Bolo úplne plno, že sa nedalo ani pohnúť. Jediný som mal stoličku, taký som bol unavený. Tak som sa rozhodol, že idem predávať knižky, ale nevedel som ovládať tú tlačidlovú kasu, lebo ma to nikto nenaučil. Tam bolo treba čosi naťukať a potom z nej vyliezol nejaký bloček. Našťastie tam bol Aleš Krátky, ktorý mi s tým pomohol. Hlavne si pamätám, že sa predávali Dějiny Anglie a Dějiny Francie, to boli brutál hitovky, a pritom to boli hrubé knihy. Ľudia si kúpili všetko, čo sme mali, a nakoniec aj tie najdrahšie knihy, lebo každá česká kniha bola vzácnosťou a my sme boli široko-ďaleko jediné kníhkupectvo, ktoré ich malo. Tak, tak začalo košické Artforum.

Zobraziť diskusiu (0)