Ráno zapne sukňu poľahky, v páse má dva-tri centimetre k dobru, ale okolo poludnia cíti, že už aj tento kus odevu je jej v podstate úzky. Je celkom možné, že vnútorná úzkosť koreluje s úzkosťou odevu. Telo je bublajúci kolos v ustavičnom pohybe, a to aj počas spánku, ale to si azda netreba pripomínať. Všetko stále smeruje k zmene, zmena napokon k zániku.

To bolo úžasu, keď jej začali rásť prsia! Alebo inokedy, keď v sebe prvýkrát pocítila pohyby dieťaťa. Teraz ju čaká súbor zmien, ktoré nazývame starnutím, ale fascináciu vlastným telom už nečaká. Pri troche šťastia bude rada, ak ju neznechutí pohľad do zrkadla. Spočiatku si bude formulovať ospravedlnenky – to brucho je veľké iba z obeda, z hormónov, ba možno nie je až také veľké. Ozaj, ospravedlnenky. Musíte ich akceptovať, veď ako povedala nová pani učiteľka, rozumieme sa, sme predsa ľudia. Nakoniec sa ale na ne vykašlete. Neospravedlnená a neospravedlniteľná skaza tela sa rozbehne nepekným tempom. Zato si aspoň spomenie, ako jej raz kamarátka etnologička rozprávala o výskume, ktorý robila medzi dedinskými ženičkami kdesi v zastrčenom kúte krajiny. „A kedy ste mali menopauzu, kedy vám vynechala menštruácia, ako sa vám zmenilo telo, čo ste si všimli?“ pýtala sa vedkyňa a tie ženy si na nič z toho presne nepamätali. Nemali zakódované, že by sa niečo podstatné malo zmeniť, že by mali pociťovať nepohodlie, návaly, že by sa mali trápiť, že sa nevtrepú do oblečenia z mladosti. Možno boli naivné, možno mali prabiedne znalosti zo základov ľudskej anatómie a akiste tiež zanedbávali preventívne prehliadky, ale určite mali niečo, čo Arleta nie – svätý pokoj.

„Nebuďte egoistka!“ napomenula ju raz vo výťahu starena s hnilobným dychom. Bolo to neoprávnené, keďže jej výčitka vyvrela z pocitu, že Arletin dedko, ktorého sprevádzala, sa opiera o väčšiu časť vodorovnej tyče slúžiacej ako opierka. Dedka akoby tá starena prehliadla, naňho akoby sa nenahnevala, i keď pôvodcom jej strachu zo straty rovnováhy bol on. „Nebuďte egoistka“ – znie Arlete v ušiach aj po rokoch, ale nie ako imperatív ani ako varovanie, ba ani ako nejaké náhodné proroctvo, kledon, po ktorý by si snáď do tej budovy zašla. Starenina veta ju zasiahla, ako keď pri niečom prichytíte decko. Je jedno pri čom, zavaliť dieťa výčitkami je to najjednoduchšie. Ba nazdávala sa, že bola prichytená rovno pri živote, keďže výťah sa nachádzal v zariadení pre ťažko chorých seniorov, a starena mala dobre vyrátané, kto sa kam vezie a koľko opierky mu prináleží.

Včera jej predavač na trhu odpustil dvanásť centov.

„Mám, dočkajte,“ prehrabávala sa v minciach.

„Ale, nechajte to tak,“ mávol rukou a podával jej zakúpené ovocie.

„Tak ďakujem,“ odvetila s pokorou za odpustené centy. Mechanizmus odpustenia je vlastne zarážajúco prostý, takto by to malo fungovať pri všetkom, zíde Arlete na um a predstaví si, kto by jej prípadne mohol odpustiť a čo. Ale keď to otočí a skúsi bez výčitky voči manželovi zniesť, že hoci ho ikskrát upozorňovala, ustavične dáva drevené podložky na krájanie do umývačky riadu, a ony sa potom krútia a praskajú, nejde to. „Koľkokrát ti mám hovoriť, že sa to umýva v ruke?!“

Kým nákup dotrepe domov, dopracuje sa, samozrejme, iba v mysli, k blahosklonnej ľahostajnosti: „Dávaj si do tej umývačky, čo chceš, ale potom budem kupovať kvantá lopárov. A variech,“ doloží v duchu, lebo muž ničí v umývačke aj varechy. Prílev nových lopárov a variech by nebol podľa jej gusta, lebo drevené náčinie by predsa mohlo slúžiť celý život. Veď aké obšúchané a osmahnuté boli tie v babkinej kuchyni! O širokej drevenej naberačke na múku jej dokonca vravela, že ju má ešte po svojej mame.

Ale sú veci, ktoré cez úzke hrdlo pritakania neprejdú. Veď nie všetko sa točí okolo nákupu alebo kuchynského náčinia. A potom človek leží v truhle, teda ak sa dejinné i rodinné okolnosti zídu tak, že je vôbec možné vystrojiť pohreb, a všetko ostane za ním – hnev na partnera za jeho nešetrné zaobchádzanie s varechami, za neskoré príchody, za nepodarených kamarátov i za iné, čo sa nazbiera raz-dva, nemusíte hneď s niekým prežiť desaťročia, aby ste naňho boli jednostaj tak zľahka nasratí.

Keď starnete, viac kapitol uzatvárate, než otvárate. Viete, že niektoré veci sú už pre vás pasé. A aj ľudia. Zopár priateľstiev je v háji, zopár známych na ulici klopí zrak, a aj keby ste ich bez problémov pozdravili prví, nedajú vám šancu. Niekoľko ľudí, aj vašich rovesníkov, ktorých ste poznali a mali radi, už zomrelo, i keď zatiaľ sú to skôr smutné výnimky.

Denisa Fulmeková: Úzkosť

Slovart, 2022


Ukážku z knihy Úzkosť poskytlo Vydavateľstvo Slovart.

Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.