Odkladal som všetky Jodorowského divadelné predstavenia, efemérne panické akty som považoval za prejav pózy, jeho nudistické a vulgárne komiksy ma nepripútali (a nepútajú dodnes). Jeho gestikulácie a ego vo videorozhovoroch boli čímsi, čo som bol ochotný pozorovať iba z diaľky. Nikdy predtým sa nestal súčasťou môjho širšieho filmového záberu. Jednoducho – Jodorowsky stelesňoval všetko, čo som v umení považoval za exponované, teatrálne šokujúce, iba málo alebo príliš umelo autentické.

Bojím sa ísť po to slovo, ale asi si ním budem musieť pomôcť, aby som sa odblokoval. Celú jeho umeleckú epizódu som sám pre seba považoval za zbytočnú a nepodstatnú. A je to úplne legitímne. Dodnes chodia po svete ľudia, ktorí realistov vo výtvarnom umení považujú za vrchol, zatiaľ čo výtvarný výraz surrealistov za čosi dekadentné a istým spôsobom choré.

Zlom
Jodorowského biograficky ladený román Tanec reality (Malvern, 2020) u mňa ležal na poličke pár rokov, kým som sa k nemu úplne náhodne dostal. Čitateľsky som sa vymkol a svoju vtedajšiu rozčítanú knihu som nechal v izbe, kde sa spalo. Siahol som teda na Jodorowského potme. Díval som sa na hypnotizujúci obraz a povedal som si, že prekonám svoje predsudky a budem o ňom čítať. Od tohto momentu uplynuli dva mesiace a nadviazali naň ďalšie dve knihy. Kdeže ptáče nejlíp pěje (Malvern, 2019) a Psychomagie (Malvern, 2015). Jodorowského dielo som síce striedal s inou literatúrou, no bol som nenásytný, potreboval som o ňom vedieť viac. Sám sa pokúsim odpovedať na otázku prečo.

Prekvapilo ma, s akým citom a pochopením pre vlastnú históriu Jodorowsky analyzuje svoje spomienky, hoci pri všetkých zdôrazňuje, akú úlohu vo všeobecnom prežívaní zohráva nevedomie a sny. Lucidné snívanie, tarot a astrológia. Ak tu mnohí zastanete z dešpektu pred ezoterickou literatúrou, môžete smelo pokračovať ďalej, pretože akokoľvek to tak pôsobí, táto sféra je permanentne ohýbaná Jodorowského podmanivým poetickým myslením. Ak tu zastanete znova so zdvihnutým obočím, že táto veta je plná klišé, poďte to ešte skúsiť. V každom zázraku je trochu symbolickej matematiky, v každom mýte kúsok vlastných koreňov, v každom úniku prehnaného gesta kus génia. Jodorowského portrét sa skladá z dejín, zo židovského pôvodu jeho rodiny, šamanizmu, ale aj zo selektívnych náboženských exkurzov, ku ktorým má ambivalentný vzťah. Dominuje dynamická, neukotviteľná osobnosť a umenie.

„Nemoc je metafora! Je to manifestovaný protest dítěte!“ (Tanec reality, str. 130)

Z Jodorowského tvorby vyplýva, že vlastnú intímnosť považuje za súčasť tvorivého procesu. Chce, aby sa stala diskutovanou látkou. Exhibícia jeho pohľadov a interpretácií má byť odkazom pre všetkých, čo s ním prídu do kontaktu. Tým radí aspoň polhodinovú tvorbu poézie denne bez ohľadu na jej kvality. Inšpiruje nás k počúvaniu svojho vnútorného, ak chceme – duchovného, ak nie – tvorivého hlasu. Naviguje k mágii kreativity ako k veľkej terapeutke.

„Viděl jsem vedle sebe bloudit přízrak temné destrukce a víc než kdy dřív jsem cítil, že divadlo musí být veděno světlem.“ (str. 185)

Hodili by ste po ľuďoch vedro plné jedovatých hadov?
Alejandro Jodorowsky si to rozmyslel. Otvorene hovorí o pokúšaní svojich experimentálnych hraníc. Akty oslobodené od divadelného priestoru mali, jemne povedané, extravagantný charakter. Ak tušíte pornografiu, ste na zlej adrese, pretože Jodorowsky o nej hovorí ako o slepej uličke. Obmedzil sa iba na ostrosť kreatívneho výrazu, silu intelektu, emóciu. Je dobre, že sme vždy na pozore pred týmito heslami. Jodorowsky ich pomôže do veľkej miery redefinovať a zmeniť k nim prístup.

Dnes má 95 rokov a hnevá sa na majstra, ktorý spáchal samovraždu, keď mal stodesať rokov.
Načo mu bola celá jeho múdrosť? Pýta sa cynicky.

Čisto subjektívne – Alejandro Jodorowsky sa stal dôležitou súčasťou môjho čitateľského života.

Zobraziť diskusiu (0)