Partnerské zväzky vystavené skúške (ne)vernosti, ktorá v čase naberá premenlivé podoby. Prípadne čo je a kde sa začína nevera? Zhruba takto možno načrtnúť leitmotív Missiroliho kratšieho, ale mimoriadne hutného románu.

Ambiciózna Margharita pochádza z prostredia pracujúcej triedy. Vyštudovaná architektka sa napokon presadí v tvrdom biznise s realitami. Cieľavedome, pracovito a viac-menej zodpovedne napĺňa svoje kariérne predstavy. Dá sa povedať, že má jasno v tom, čo čaká od života. Jej manžel Carlo, pochádzajúci z vplyvnej milánskej rodiny, až taký pevný nie je. Snaží sa ako-tak presadiť, ale príliš sa mu nedarí, z čoho zas však nerobí nejakú veľkú drámu. Jeho mierna, pomerne tvárna povaha akoby ho pasovala do pozície pokojného, spoľahlivého otca. Zdanlivo to teda vyzerá na zdravo fungujúce manželstvo, akurát v opačnom garde oproti (u nás?) zaužívaným predstavám o partnerských úlohách.

Pri pozornejšom pohľade však rýchlo zistíme, že nie všetko vyzerá tak, ako sa to navonok javí. Za fasádou sú skryté nejaké drobné nerovnosti a trhlinky, kde-tu k nejakej nezhode prispeje i blízka rodina, hoci možno bez zlých úmyslov. Navyše si obaja partneri takpovediac pozerajú cez plece. Túžia po niekom inom, a tí potom aj dostanú reálnu podobu. So všetkým sa vyrovnať, nájsť správny balans, ktorý by do manželstva vniesol dlhodobý pokoj a stabilitu, bude náročné pre oboch hlavných protagonistov, a nielen pre nich. Príde na nevyhnutné kompromisy, odriekania, zlyhania i veľmi neradostné sklamania z odhalenej pravdy.

Missiroli na tej dvojstovke strán rozohráva skutočne impozantnú psychologickú partiu. Čitateľov na nič nepripraví a v podstate okamžite ich uvádza do centra diania. To znamená jednak do vonkajších, hlavne však potom do vnútorných svetov jednotlivých zúčastnených. Monolitický textový prúd bez označených kapitol je rozdelený na dva hlavné životné úseky, medzi ktorými je desaťročný časový rozstup. Rozprávanie sa odvíja v prítomnosti i v retrospektíve, kde sú v rýchlom zhustenom slede zachytené osudy všetkých postáv. Missiroli nešetrí ani postavy, ani čitateľov, ktorým predkladá neraz veľmi nepríjemne obnažené pohnútky svojich hrdinov.

Zachádza do hlbokých vrstiev myslí a komplikovaných medziľudských vzťahov. S tým výborne korešponduje i zložito vystavaná forma. Bohato členené dlhé súvetia sa okolo čitateľa ovíjajú ako hustá nepreniknuteľná sieť, vždy pripravená lapiť do svojich osídiel nejakú nepripravenú obeť. Prehovorí však i tá „skutočná“ sieť: virtuál, ktorý si ľudia celkom bez zábran vpustili domov, aby im tento po zásluhe robil zo života súkromné peklo. I tento moderný fenomén sa celkom logicky ocitne v Missiroliho báječne utkanom texte. S istým nadsadením radno tvrdiť, že tu vystupuje ako súčasný najmódnejší protipól k „tradičnému“ obchádzaniu vernostných sľubov.

Marco Missiroli sa nečíta ľahko a pravdepodobne ani každému nesadne. Na rozmotanie všetkých jemných nuáns nazberkaných v jeho košatom a zároveň silne skoncentrovanom rukopise, kde navyše mnohé zostáva nevyrieknuté, skryté pod povrchom, bude treba extra zvýšená čitateľská pozornosť. Navyše prichádza s neveselými témami, pôsobiacimi znepokojujúco až vyslovene deziluzívne. Napriek tomu je veľmi podnetné a žiaduce sa cez ne prehrýzť. Je to, pri všetkej temnote a odťažitej neľúbivosti, vynikajúca správa o medziľudských väzbách, ktoré sú z podstatnej časti utopené v materiálnom nadbytku, ale inde zase dusené jeho nedostatkom.

Zaťažujúce, neľahké, skľučujúce, zmätené a protichodné, deprimujúce, miestami namierené k jasnej (seba)deštrukcii, ale postupne spejúce k stíšenej harmónii. Za mňa fajnové, takéto kúsky nikdy neomrzia.

Marco Missiroli: Vernosť

Slovart, 2020 (edícia MM)

Preklad: František Hruška

208 strán

Zobraziť diskusiu (0)