Aký je váš vzťah ku knihám o písaní? Osobne poznám totiž len dve skupiny ľudí s absolútne rozličnou reakciou na túto otázku. Sám si nie som istý, ku ktorej z nich by som sa ako čitateľ priradil. Asi je podstatné, o aký manuál na písanie ide. Ak je to čisto technický, remeselný manuál týkajúci sa dodržiavania istých predpisov, mám skôr negatívnu skúsenosť. Takéto príručky často suplujú filmovú alebo dramatickú profesiu scenáristov a stávajú sa serióznym učebným materiálom. Funkciou takéhoto textu by mala byť navigácia autora, väčšinou z perspektívy inej píšucej autority, pod ktorou je nepriestrelný list presne datovaných skúseností vo forme inscenácií, alebo filmový katalóg. Ideálna podoba spracovania vyvoláva u študenta, alebo náhodného čitateľa, dialóg. Samého so sebou ako s tvorcom diela. Nemal by sa stať len pasívnym poslucháčom prednášky. Dielo s presnou metodológiou môže byť technicky dokonalé, máme problém čosi mu vyčítať, ale predsa, pri druhom (alebo ešte pri prvom) sledovaní sa môže dostaviť podivný pocit neúplnosti recipienta. Ostal oklamaný dokonalosťou, stal sa svedkom poctivého remeselníka, no nebolo mu umožnené, aby odhalil svoj vlastný rozmer.

Presne po tomto rozmere volá každým svojím riadkom Olga Tokarczuk vo svojej publikácii Vnímavý vyprávěč. Ako pomerne čerstvá laureátka Nobelovej ceny za literatúru (2018) sa aj ona nesporne stáva autoritou, kýmsi, kto o svojej profesii má sväté právo písať a rozprávať, a len málokto by pochyboval o relevantnosti jej slov. Azda iba ten, kto dlhodobo alebo apriori spochybňuje vkus rozhodujúcej Švédskej akadémie. Veď každý z nás už asi niekedy zapochyboval. Kniha o rozprávačskom talente je v skutočnosti ďalšou knihou esejí poľskej autorky. Už sme mali možnosť v českom preklade čítať napríklad zbierku myšlienok — Okamžik medvěda (Host, 2014).

Sledujeme presne tie motívy, ktoré dôverne poznáme z tvorby Olgy Tokarczuk. Úprimne volá po hlbšom cite k zvieratám, ktoré sa nedokážu brániť, pretože ich city považuje za absolútne. Keďže neoplývajú intelektuálnym vedomím tak ako človek. Ten sa v kritických momentoch môže vždy obrátiť na svoj rozhodujúci aparát — rozum. Eventuálne vyhľadať pre svoje problémy náboženské riešenie. Utrpenie akéhokoľvek zvieraťa je však fatálne, všeobjímajúce. Laxnosť v rozlišovaní prežívania živých tvorov demaskuje na poli filozofie, ale aj cirkví. Podľa ich učenia sú zvieratá len akýmsi prostriedkom na naplnenie našich potrieb v akejkoľvek interpretácii a v lepšom prípade by sme im aspoň teda nemali ubližovať alebo ich priamo týrať pre podivné potešenie. Hneď v úvode svojich úvah o zvieratách teda Olga Tokarczuk subjektívne vyrieši kontroverznú otázku, či jej spôsobuje utrpenie zvierat väčšiu úzkosť ako utrpenie človeka.

Modelovou značkou tejto úvahy je kniha Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď. Ekologická detektívka, kde sa naplno prejavuje jej frustrácia z ľudskej nadradenosti voči zvieratám, sa dočkala slovenského aj českého prekladu. Práve na tomto vzťahu k bezbrannosti vidieť, ako špecificky pristupuje poľská nobelistka k mytológiám, viere, dejinám myslenia. Vo všetkom sa prejavuje jej interný duch, individualita slobodne mysliaceho subjektu. Informáciami nemanipuluje, ale je ich verným sprostredkovateľom. Dlhodobým kritickým konzumentom.

Jej otec bol knihovníkom a práve v tejto skutočnosti odhaľuje svoje prvé skúsenosti s literatúrou. Píše, že človek vie objaviť skutočný cit pre literatúru vo veku 9 až 16 rokov, keď si osvojí mágiu čítania a pasuje ju do úrovne prežívania alternatívnych skúseností, vďaka ktorým sa čítanie stáva zodpovedným uhlom vlastného vnímania reality. Sama sa považuje v prvom rade za čitateľku, až potom za autorku a od svojich priaznivcov vyžaduje presne to, čo hľadá v literatúre sama. Autentické prežívanie hĺbky predkladaného textu. Bez schopnosti plne porozumieť literatúre sa môže pestovať učenec, ako humorne konštatuje, dokonca sa môže sformovať aj osobnosť literárneho vedca, akurát v istej nepriznanej povrchnosti, respektíve v snahe o teoretické ohýbanie textu, sa reprezentácia celej emočnej škály môže nenávratne utlmiť, až sa takýto prijímateľ diela stretne s včasným vyhorením.

„Podmínkou čtení je, že nejprve ovládneme umění používat lidský jazyk. A získávání schopnosti mluvit je složitý proces, jenž je výsledkem neuronové iniciace probíhající do zhruba pěti let věku dítěte. Pokud v tomto období dítě ponecháme v prostředí, kde nebude komunikovat pomocí slov, už se nikdy nenaučí mluvit. Bude jako ty divoké děti nalezené v džungli — vychované bez pomoci člověka, vrčící a neartikulovaně pokřikující —, které se potom lidé zoufale a neúspěšně snaží naučit lidskou řeč. Věřím, že podobný iniciační proces probíhá také u čtení literatury — onoho vyjímečného čtení, o němž zde přemítám. A pokud člověk nepoznal tu takřka erotickou rozkoš z četby, řekněme tak mezi devátým a šestnáctým rokem života, nikdy se nestane skutečným čtenářem.“ (str. 95)

Práve z titulu, že sa Olga Tokarczuk považuje predovšetkým za čitateľa, je kniha Vnímavý vyprávěč v prvej časti predovšetkým skúsenosťou z tejto perspektívy obsahujúcou celú jej históriu a vplyvy. Ďalším z nich je totiž štúdium psychológie, ktoré ovplyvňuje pohľad na prežívanie románu. Freud, Adler, Jung, každý z menovaných prináša k podstate osobnosti vlastné interpretácie človeka a tie mali silný akcent aj pri vzniku azda všetkých románov Olgy Tokarczuk.

Téma písania, na ktorú som osobne netrpezlivo čakal, prichádza až vo chvíľach, keď už dokonale rozumieme faktu, s akou skúsenou čitateľkou máme do činenia. Píše o absolútnom posadnutí písaným textom, o úrovniach, čo dokážeme vnímať len pri opakovanom čítaní. O skrytostiach neviditeľných povrchným či voľným okom. O poézii aj o próze. Skrátka, dozvieme sa o dominantných literárnych vzoroch. Ako písať? Na tomto mieste prichádza objav, že akýkoľvek spisovateľ v princípe vzhliada k obdobnému porozumeniu vlastnej tvorby. Tá sa ďalej, prirodzene, líši rôznorodými kritériami, ale na tej ľudskej úrovni vyvoláva podobné potreby a pocity. Olga Tokarczuk za svojho remeselného lektora uvádza Georgea Orwella a jeho kreatívne zastavenia. Podľa neho je dôležitou ingredienciou písania oplývanie estetickým entuziazmom, skúsenosť s nešťastnou láskou, a teda aj melanchóliou, taktiež historický impulz a pud písať o veciach takých, aké v skutočnosti sú, teda aj svedectvá, ďalej politické a egoistické dôvody. Práve posledné menované vyruší, no skúsenosť spisovateľa hovorí, že sám musí pociťovať potrebu sa vyjadriť, deklarovať názor, ponúknuť príbeh tak, ako ho vidí on.

Kniha má tendenciu konfigurovať vnímanie a ideálna je taká, s ktorou môžeme diskutovať. Čím hlasnejšie, tým lepšie. Rovnaké platí pri súhlase aj nesúhlase, veď mnohí autori, spomeňme napríklad Petra Handkeho či Louisa-Ferdinanda Célina, majú kontroverzné, či rovno problematické osobnosti. Už sa nemálo popísalo o tom, či autor ako taký reprezentuje svoje dielo do rovnakej miery, ako dielo samotné reprezentuje iba jeho kultúrne vnímanie. Čo mňa osobne kladne vyrušuje, je práve tá polemika, o ktorej hovorím. Polemika, o ktorej hovorí aj Olga Tokarczuk. Aj na úrovni spisovateľskej, aj na úrovni ľudskej. Skutočne chce, aby sme prehodnotili svoj vzťah k zvieratám, náboženstvu, ku koreňom, k histórii. Nie agresívne. Ale iba tak, ako si to v úlohe čitateľa pripustíme. Na tomto rázcestí sa totiž v skrytosti a v absolútnom tichu určí, ku ktorej skupine čitateľov patríme. Či sme povrchnými, alebo vnímavými čitateľmi.

Olga Tokarczuk: Vnímavý vyprávěč

Host, 2022

Preklad: Petr Vidlák

Zobraziť diskusiu (0)