Pri zmienke o Hermanovi Melvillovi (1819–1891) si ľudia s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou vybavia nanajvýš Bielu veľrybu (v origináli Moby Dick or The Whale), hoci spisovateľ napísal okrem svojho najslávnejšieho románu aj zhruba tucet ďalších, jednu epickú báseň a niekoľko zbierok poézie.

Mne osobne sa s menom amerického spisovateľa spájajú dve výrazné spomienky. Prvá spadá do obdobia okolo polovice 60. rokov, keď som mal asi desať rokov. Československá televízia získala vysielacie práva na filmové spracovanie Bielej veľryby, ktoré nakrútil v roku 1956 režisér John Huston, úlohu kapitána Achaba stvárnil Gregory Peck a na scenári spolupracoval dokonca Ray Bradbury. Televízia zrejme chcela vynaložené prostriedky využiť čo najefektívnejšie, preto dramatický film iks-krát reprízovala. Po každýkrát som ako prilepený sedel pri malej obrazovke čiernobieleho televízora a so zatajeným dychom sledoval príbeh mladíka Izmaela, ktorý sa v prístavnom mestečku New Bedford dal spolu s indiánskym harpunárom Kvíkvegom najať na veľrybársku loď Pequod. Jej kapitánom bol Achab, ktorý pred rokmi v boji s bielou veľrybou prišiel o nohu. Odvtedy Moby Dicka, ako námorníci zviera nazvali, prenasledoval so zbesilou nenávisťou. Chcel sa mu pomstiť za každú cenu. Do smrti nezabudnem vypätú scénu, v ktorej kapitán Achab ostáva „ukrižovaný“ na chrbte obrovského leviatana.

Námet príbehu o bielej veľrybe čerpal Herman Melville z vlastnej životnej skúsenosti. Narodil sa v New Yorku 1. augusta 1819 do veľmi dobrej rodiny – obaja starí otcovia, z otcovej i matkinej strany, boli hrdinami amerického boja za nezávislosť. No otcova ľahkomyseľnosť, obchodný úpadok a smrť spôsobili, že sa rodina trinásťročného Hermana ocitla vo finančnej tiesni. Od raného veku teda budúci spisovateľ musel pracovať. Sprvu si zarábal ako pisár, úradník v banke a učiteľ, potom vo veku devätnástich rokov nastúpil ako plavčík na loď do Liverpoolu, neskôr absolvoval viacero plavieb.

Kľúčovým momentom pre ďalší život a kariéru bol rok 1841, keď sa v New Bedforde – v rovnakom prístave, v ktorom sa začína príbeh Bielej veľryby – prihlásil do služby na veľrybárskej lodi. Strávil na nej spolu osemnásť mesiacov. Život ho potom zavial na ostrov Nuku Hiva na polynézskom súostroví Markézy, neskôr na Tahiti a napokon na Havajské ostrovy, odkiaľ sa v službách amerického vojenského námorníctva vrátil v roku 1844 do Bostonu.

Zážitky z plavieb a zo života na ostrovoch v Tichomorí sa stali fundamentom Melvillovej spisovateľskej dráhy. Veľmi ho povzbudil úspech prvých dvoch kníh, Taipi z r. 1846 a Omú z r. 1847. Pred Bielou veľrybou stihol vydať ešte tri ďalšie romány.

V r. 1850 sa Herman Melville spriatelil so spisovateľom Nathanielom Hawthornom, výrazným predstaviteľom americkej romantickej literatúry 19. storočia. Týmto smerom sa vybrala aj Melvillova tvorba a vrcholom sa stala Biela veľryba, ktorá prvýkrát vyšla v r. 1851 a bola venovaná práve Hawthornovi „z obdivu k jeho géniovi“.

Odbočím k druhej spomienke, ktorá sa viaže k Melvillovi a jeho majstrovskému románu. Keď som mal štrnásť alebo pätnásť rokov, v r. 1968 alebo 1969, dostal som od svojej pražskej tety luxusný darček: skvostné vydanie Melvillovho románu (Bílá velryba, preložili Marie Kornelová a St. V. Klíma, Odeon 1968) s nádhernými ilustráciami amerického maliara Rockwella Kenta (1882–1971). Teta musela mať dobrého poradcu, lebo sama literatúre príliš neholdovala: V čase politického odmäku, keď vychádzali aj diela, ktoré dovtedy nevychádzali alebo nesmeli vyjsť, som od nej dostal dve knihy, ktoré dodnes patria k pokladom mojej knižnice – okrem spomínanej Bílej velryby ešte Krvavý román od Josefa Váchala.

Vráťme sa ale od osobných reminiscencií k Melvillovmu vrcholnému dielu. Na rozdiel od Taipi a Omú bolo prijatie románu všeobecne vlažné. Za Melvillovho života sa z knihy predalo menej ako štyritisíc kusov; aj keď ďalej písal, jeho predstava – uživiť rodinu iba písaním – sa rozplynula. Keď po rokoch práce v pozícii nižšieho colného inšpektora v r. 1891 zomrel, noviny New York Times po niekoľkých dňoch zaznamenali úmrtie „muža, ktorého meno je mladšej generácii tak málo známe, že iba jedny noviny o ňom uverejnili nekrológ a aj ten mal púhe tri alebo štyri riadky“.

Príčiny prvotného neúspechu sa pokúša v doslove k českému vydaniu z r. 1968 vysvetliť amerikanista a anglista Zdeněk Vančura (1903–1974):

„Bílá velryba byla dílem tak originálním, že u soudobého čtenářstva a zvláště kritiky nenašla valné pochopení. Bylo možno ji číst jako napínavý dobrodružný příběh ze života námořníků, pronásledovatelů velryb; jako vzrušující prozaický epos o lidském důmyslu, odvaze a neústupnosti, o hrdinství prostých lidí, osvědčovaném nikoli na válečném poli, ale v namáhavém a nebezpečném zaměstnání. K dějovému pásmu však autor přidal nadměrné množství výkladů, které tvoří pravou encyklopedii velrybářského povolání. Všechny tyto technické a přírodopisné detaily, jimiž Melville svého čtenáře přímo zasypává, směřují dále než k pouhému věcnému informování; vedou k údivu nad nevysvětlitelností a nezbadatelností života a přírody. Děj, zdánlivě jednoznačný, staví se před čtenáře jako hádanka a problém. Přes všechnu vyprávěčskou poutavost budí Bílá velryba znepokojení, promýšlíme-li její látku do důsledků. V tom je Melville předchůdcem literatury 20. věku, jež objevuje absurditu v samém pojmu existence. (...) Už to pohoršovalo někdejší čtenáře, že v jeho knize se družně a rovnocenně účastní lovu na velryby běloch, Indián a tichomořský ostrovan, i když se tak možná ve skutečnosti dělo. Jestliže všichni ukazují stejnou profesionální dovednost ve velmi specializovaném řemesle, neznamenalo to snad, že jsou nakonec všichni rovnoprávni a stejně schopni účastnit se lidské civilizace?“

Cestu k doceneniu Melvillovho monumentálneho románu otvorilo až sté výročie spisovateľovho narodenia. Melvillov „revival“ zahájil časopis The Nation, ktorý oslovil baltimorského rodáka, literárneho kritika Raymonda Melbourna Weavera (1888–1948), aby preň napísal článok k spisovateľovmu jubileu. Weaver, uznávaný profesor literatúry na Kolumbijskej univerzite, sa tejto úlohy ujal, no ostal prekvapený, ako málo sa o Melvillovi v tom čase vedelo. V článku pre časopis sa sústredil na Bielu veľrybu a vyzdvihol výnimočné kvality románu, ktorý „sa číta ako veľký ópiový sen“. Zároveň sa rozhodol venovať štúdiu Melvillovho života a diela podrobnejšie. Výsledkom jeho práce bola vplyvná monografia Herman Melville: Mariner and Mystic, ktorá vyšla v r. 1921 a vyniesla zabudnuté Melvillovo dielo na výslnie americkej literatúry.

Dnes patrí Biela veľryba ku kánonu americkej literatúry, k „veľkým americkým románom“, a radí sa (z diel 19. storočia) ku Cooperovmu Poslednému Mohykánovi, Hawthornovmu Šarlátovému písmenu, Beecher Stowovej Chalúpke strýčka Toma a Twainovým Dobrodružstvám Toma Sawyera a Dobrodružstvám Huckleberryho Finna.

Nechajme prehovoriť ešte raz doslov Zdeňka Vančuru:

„Bílá velryba má tolik vykladačů, kolik čtenářů. Opakují se spory o tom, zda se Melville ztotožňoval se svým kapitánem Achabem a spatřoval v přírodě onu nelidskou zlobu nebo aspoň lhostejnost k osudu člověka, jež je znázorněna v bílé velrybě Moby Dickovi – či naopak zda kapitán Achab představuje titánsky zvrhlou dobyvačnost člověka, která přesahuje meze nutné potřeby a útočí na to, co je v přírodě nepřemožitelné a člověku nedostupné. V každém případě Melville předešel svou dobu a kladl otázky, na něž nebyla jednoznačná odpověď, ale které jsou ještě významnější pro dvacáté století než pro dobu Melvillovu. (...) Bílá velryba je vpravdě dílem experimentálním, mísícím protikladné druhy i úrovně vyjadřování – objektivní vyprávěčství i dušezpytnou analýzu, velkorysou řečnivost i náznakovou zámlku, prózu suchého poučování i básnivost nedohledného symbolu. (...) Bílá velryba se řadí do série vrcholných děl světové literatury, které všeobsáhlost svého tématu zobrazili i ojedinělou formou, tak jako Goethův Faust a Joyceův Odysseus.“

Pre dnešného čitateľa nie je Melvillova Biela veľryba ľahkým sústom. Dobrú radu dal odvážlivcom pred pár dňami komentátor denníka Baltimore Sun: „Vracal som sa v minulých rokoch ku knihe viackrát, nie vždy som ju čítal od začiatku. Podobá sa na Bibliu: keď raz poznáte základný príbeh, môžete ju otvoriť a začítať sa na ľubovoľnom mieste.“

Štefan Olejník

(V texte sú umiestnené skeny ilustrácií Rockwella Kenta z vyššie spomínaného českého vydania Bielej veľryby z r. 1968 vo vlastníctve Š.O., fotografia Hermana Melvilla a záber z filmu z r. 1956.)

Zobraziť diskusiu (0)