„Oblečeš si uniformu a chováš se přesně podle manuálu. Když říkáš, že svět odpovídá době kamenné, tak v době kamenné tomu nebylo jinak. Když na sebe vezmeš masku obyčejného člověka a chováš se podle manuálu, tak nehrozí, že tě vyženou z vesnice ani že s tebou budou jednat jako s obtížným hmyzem...jinak řečeno, hraješ roli imaginární bytosti zvané obyčejný člověk, který je v každém z nás.“

Mlčanie

Keiko od detstva nedokázala pochopiť krik. Nerozumela významu detských hádok, neurotickým pedagógom, skrátka - zbytočnému hluku. Vždy našla spôsob, ako takýmto odchýlkam detského pokoja čeliť. Ak sa chlapci na telesnej pri rozdeľovaní do športových družstiev hádali, ovalila ich prvým predmetom čo našla po ruke, keď mala učiteľka svoju chvíľku a hlučne si vylievala zlosť na celú triedu, stiahla jej nohavice a bolo ticho. Práve jej svojská vôľa po pokoji bola pre väčšinu neprirodzená. Vyrástla na bežnom sídlisku v obyčajnej rodine a jej problémy so správaním vytvárali atmosféru, že niečo s psychikou malej Keiko nie je v poriadku.

„V mládí jsem se tak silně soustředila na mlčení, že jsem neměla téměř žádné kamarády…”

AΩ - konbini

Počas školy sa zamestnala ako brigádnička v prevádzke konbini. Aj mladá autorka knihy Sayaka Murata trávila nejaký čas v takomto obchode. Japonská večierka je mekkou pre ľudí, ktorí sa vracajú z práce, alebo prišli načerpať energiu po nočnej zábave. Vtedy potrebujú pocit, že je všetko v poriadku a existuje miesto, kde ukoja svoje spotrebiteľské chúťky. Filozofia týchto sietí je položená na prísnej drezúre. Zákazník nesmie čakať, zamestnanci musia dbať na organizačný poriadok a všetko prispôsobiť tak, aby ľudia pri nákupe cítili vzorovú slušnosť a systém. Plechovky etiketami dopredu, čerstvé suroviny, nevyhnutný pozdrav. Keiko takejto disciplíne uverila na dlhé roky.

Žije vo svojom malom byte, vždy pripravená na návštevu, ktorá je väčšinou v podobe sestry, alebo matky. Má pre prípad ich návštevy o prestieranie naviac. Súkromný život ale nestíha, pretože konbini ju potrebuje ráno, na obed, večer. Nemá čas dať dennému harmonogramu svoju tvár. Voľné chvíle trávi s najbližšími a sociálny kontakt pokrýva kolektív v práci. V jeho radoch sa zrazu nájde konečne niekto, kto má blízko k jej detskej podobe. Apriori sa takejto drezúre bráni, je problémový, nedokáže sa postarať sám o seba. Širaho priniesol dôvody k dospelému záujmu o toho druhého. Keiko sa však s takýmito pocitmi nedokáže stotožniť. Možno je neskoro, alebo je úplne zhypnotizovaná nepretržitým pípaním čítačiek v supermarkete. Nevie. Ticho sa konfrontuje s hlukom ľudí v obchode, keď zatvorí oči, stojí na nohách a obskakuje ich strojeným šarmom. Musí, potrebuje. 18 rokov bojuje so svetom ako predavačka.

Keiko je ako Charlie Chaplin v Modern times, akurát nás nebaví svojou nešikovnosťou, ale zarmucuje tým, že aj toto môže byť pre niekoho všetkým.

Preklad: Jan Sýkora

Zobraziť diskusiu (0)