Nepochybujem o tom, že bratislavských intelektuálov nezaujímajú klebety, moju knižku si kúpia, pretože budú zvedaví na moje umelecké spracovanie zásadných životných otázok, ktoré si občas kladie každý.

Ja však využijem príležitosť a zamyslím sa nad žánrovým zaradením. Človek často sám nevie, poznamenal náš čítankový klasik Hečko, pokiaľ mu siaha život a kde sa začína tvorba. Ako môžem vedieť, že som omylom nenapísala memoáre?

Náhodné a úplne vymyslené príklady

Máš rozpísanú nejakú prózu, cez víkend si pritom urobíš voľno a ideš navštíviť svojho strýka do Sobraniec. Prihodí sa vám niečo veľmi veselé. To by mi pasovalo do príbehu, pomyslíš si.

Ak sú to memoáre, napíšeš to tak, ako to bolo, a je vybavené.

Ak to nie sú memoáre, vyhodíš Sobrance, pretože motivovať tento presun tak ďaleko dofaka by bolo príliš zložité, a vyhodíš aj strýka, pretože nechceš samoúčelne uviesť do rozbehnutej zápletky novú postavu, ktorú už nebudeš potrebovať.

A tak sa možno toto „niečo veľmi veselé“ odohrá niekde inde a niekomu inému.

Alebo si na chvíľu odložil pero, odpil si si zo svojho štýlového spisovateľského nápoja (káva? whisky?), podložil si bradu upracovanou dlaňou a zamyslel sa, a zrazu si si spomenul na tú študentku filozofie, čo ti za letných večerov spievavala na balkóne Hegerkine Čerešne. Sedel si na svojom zodratom rozkladacom gauči, hľadel na ňu cez otvorené dvere, čakal a slintal. A veď aj ona – strašne ťa chcela.

Spomenieš si na ďalšiu, čítavala ti, drzo a šťastne, z jednej antológie, mali ste tam svoje obľúbené veršíky… Aký frajer si bol, bisťu. Prečo to nepovedať svetu?

Skúšaš to teda zapracovať do príbehu, tlačíš to tam, čo to dá.

Lenže – časy sa zmenili, máš vážny vzťah, a vôbec, až to vyjde, čo by na to povedala tvoja babka? Pre istotu to hodíš do nového súboru, uložíš pod názvom Daňové 2018 a zasunieš do najtemnejších zákutí svojho PC. Možno svet ani tvoji najbližší na takúto odvážnu literatúru nie sú pripravení.

Provizórne vyhlásenia

Predstavujem si nejaký organizujúci princíp, ktorý spisovateľa vedie. Ak píšem memoáre, vedie ma predstava nejakej mojej pravdy, subjektívne vnímanej, ale pravdy; držím sa faktov. Ak píšem prózu, vedie ma príbeh a potreby príbehu. Niektoré veci teda zjednoduším, niektoré rozviniem, niekde pridám a niekde uberiem – pretože Sobrance sú ďaleko a to, aký som frajer, nikoho nezaujíma.

Slovom, ak píšem memoáre, organizujúci princíp som ja. Naproti tomu ak píšem umeleckú prózu, jediné moje ciele sú práve len tie umelecké, a rozhodne pri tom nezvažujem prípadný babkin feedback. Nerozmýšľam nad ničím a nič mi nie je sväté.

Umenie stojí nad babkou, nad osobnými záujmami, nad morálkou aj nad akoukoľvek „pravdou“.

Ako som napísala svoju knihu

Predstav si toho chlapíka, ktorý sa zasekol v kaňone takým štýlom, že si musel odrezať ruku, aby sa odtiaľ dostal. Predstav si, že vo chvíli, keď zistil, že sa zasekol, nepochopil celkom, čo sa mu stalo. Odmietol skutočnosť, lebo bola príliš absurdná. Bolí to (kurevsky to bolí!), jasné, ale zároveň je to stále príliš neuveriteľné, nepravdepodobné, to nemôže byť pravda.

A tak si tú ruku svojpomocne odfaklí a ešte cestou domov si hovorí, to je ale nevídané, to musím niekomu povedať. Alebo by som o tom mohol napísať knihu. (Druhou rukou, samozrejme. Mohlo by sa to volať Uťatá ruka. Alebo: Polovičný Fabry. Humor.) Vážne, napíšem knihu, povie si.

A naozaj to urobí, vytesní stratu a začne a dokončí kohézny príbeh o tom, ako sa nejaký chlapík zasekol v kaňone takým štýlom, že si musel odrezať ruku. Vety mu pritom plynú skoro samy, akoby o tom čosi veľmi dobre vedel.

Kniha hotová, možno to na chvíľu nechá odležať. Po čase sa k tomu vráti a začíta sa a zrazu mu to docvakne, dpč, dpč, dpč, MOJA RUKA.

Takto som napísala svoju knihu.

Poznámka k terapeutickému písaniu

Umenie lieči – niektorí sa zo svojich trápení vedia „vypísať“. Je na zamyslenie, či je potom nutné bez rozmyslu sa o výsledok podeliť s verejnosťou, ale tento problém ponechajme bokom.

Ja to tak nemám. Jediné, čo si v tomto smere viem predstaviť ako terapeutické, je abeceda. Zvážila by som vybrané slová, ale ani to už nie je ono. Abeceda je základ, malý prehľadný súbor, relatívne čistý, než sa z toho urobí zmäť, ktorú nazývame jazykom.

Slová, tie už príliš znamenajú, majú váhu, niektoré máš či nemáš rád, niektoré zhluky písmen ťa vyrušujú, nesú ozveny iných slov, korenia hlboko, sú zaťažené spomienkami, konotáciami. Tešia alebo bolia, sú až príliš nejaké, a nevezmeš ich do úst nadarmo, premýšľaš.

Také premýšľanie nelieči. Vlasy si vytrháš a vieš, že nič nevypovieš, pomaly umieraš, za pridlhú vetu kladieš svoju poslednú bodku.

Poznámka k jazyku

Bavila som sa nedávno s Čumlivskim, svojím grafikom, o jazyku, hodil totiž na stôl nejakú útlu knižku o hlaholike a ja som mu asociatívne začala rozprávať o staroslovienskej bukvici. Moje vedomosti sa pritom zakladajú výlučne na jednej dosť pochybnej ezoterickej prednáške a jednej konšpiračnej stránke. Ale začala som rozoberať, či to nie je symptomatické, rozumej príznačné, že bývali znaky, ktoré znamenali celé veci, niekoľko vecí naraz, a pochopiteľné boli v kontexte, kým my dnes máme abecedu, síce peknú, ale predsa len je to čosi beznádejne rozdrobené – čiastočky bezo zmyslu.

Čumlivského to nedojalo ani nezmiatlo, predložil veľmi jednoduchý protiargument.

Na druhej strane, nepovažujem to za uzavreté.

Mám zafixované, že o pár riadkov vyššie použité „síce“ by nemalo stáť na začiatku vety. U mňa nestojí na začiatku vety, spočíva za čiarkou, ale aj to mi pripadá hrozné.

A toto je dôvod, prečo pre mňa písanie nemôže byť terapeutické. Pred rokom som si z Karloveskej knižnice vzala staršie vydanie Mistríkovej štylistiky, ktoré niekto vyhodil, prečítala si jednu kapitolu o neurčitkoch a týždeň nebola schopná vypľuť súvislú vetu. Úžasné, desivé neurčitky! Mám to pri posteli, ale už to radšej neotváram.

Ako môžem vedieť, že som nenapísala memoáre

To by už z vyššie naznačeného mohlo byť jasné. Viem, že ten organizačný princíp, ako som ho načrtla, je naozaj provizórny, nefunguje univerzálne, skvelé umenie môže vzniknúť z najrôznejších pohnútok. Ale pre moju prózu platí. Autobiografická je mimochodom. A ak som poňala svoj život ako materiál, neznamená to, že to považujem za jediný možný prístup, ale len že som to v danej chvíli sama nedokázala ináč.

Má to svoju výhodu – ak človek svoj príbeh vníma ako cudzí, pripadá mu to vtipné. A tak je aj moja kniha naozaj z väčšej časti vlastne veselá. Dodnes som napoly nepríčetná od smiechu, keď to po sebe čítam. Hahaaaaaa, niekto prišiel o ruku.

Záverečné poznámky

Próza sa volá Tvoja izba. Vydávam si ju sama. Niektorí ako chudobní umelci začínajú, ja ako chudobný umelec končím.

V článku nie je jediný preklik, marketing úbohý, že. Tak či tak – kým vám niečí škriatkovia príčinlivo vybavujú objednávku, sledujte Artforum, kniha sa dá kúpiť iba tam.

S ohľadom na túto kultúrnu udalosť by som zároveň rada v dohľadnej dobe publikovala exkluzívny rozhovor sama so sebou, kde si položím všetky tie zákerné otázky, napr. prečo píšem a čo ma inšpiruje.

Okrem toho by som sa chcela nejako nesentimentálne poďakovať ľuďom, ktorí mi v kritických chvíľach pomohli. Čumlivskému, ktorý prišiel a spýtal sa, ako sa naozaj mám, a ktorý napokon knihu zaodel do cudnej čiernej. Redaktorovi Dominikovi Želinskému, ktorý do poslednej minúty korektne hovoril o „lyrickej subjektke“, aj keď už nám obom bolo úplne jasné, komu tá ruka patrí.

Korektorke Zuzke Ceruzke Ferusovej, ktorá chápe moje pocitové čiarky, a Burlasovi, ktorý mi k tomu môjmu príbehu zložil soundtrack.

A ďakujem Artforu, ktoré ma nechalo poňať niektoré organizačné veci trochu menej tradične.

To najťažšie mám za sebou.

Zatát!

https://dennikn.sk/autor/mika-rosova/

Zobraziť diskusiu (0)