Autor Vojtěch Matocha a ilustrátor Karel Osoha vytvorili pokračovanie príbehu tajomnej štvrte, kde nefungovala elektrina. V Kriedovom panáčikovi však už nestretneme Jirku a En (na tých sa vraj môžeme tešiť vo filme) a elektrina funguje. Obsadenie a dej sa však posúvajú ďalej. Prašinu terorizuje tajomný podpaľač, ktorý si miesta činu označuje kresbou panáčika. O tom, ako, kam a prečo sa dej posúva, sme sa zhovárali s píšucou polovicou autorskej dvojice komiksu Kroniky Prašiny: Kriedový panáčik, Vojtěchom Matochom.

Vaše dielo je na jednej strane veľmi pražské, no na strane druhej aj univerzálne. Každé mesto s históriou má totiž tajomné a neprebádané miesta, ktoré však často prehrávajú boj s novou výstavbou a miznú. Ako vy osobne vnímate súboj nového a tradičného v kontexte miest?

Myslím, že príbeh z Kriedového panáčika sa odohráva všade na svete. Teda všade tam, kde sa stretáva racionálny pohľad na využívanie mestských priestorov s tým nie úplne praktickým. Racionálny pohľad vníma ten priestor ako niečo, čo treba využiť. Romantický či tradičný pohľad ho vníma ako priestor, ku ktorému sa viažu citové putá ľudí, ktorí tam prežili kus života a nechcú, aby sa to miesto zmenilo.

Rovnaká zápletka sa odohráva všade tam, kde sa má stavať diaľnica cez les alebo sa chystá výrub aleje kvôli novej cyklotrase, všade, kde sa má zničiť niečo, k čomu má nejaká skupina, hoci malá, nejaký citový vzťah.

Ten výsledok bude možno racionálne hodnotnejší pre väčšinu, supermarket, parkovisko či diaľnica sa vždy zídu. Ale tá menšina tým niečo stratí a veľmi jej to ublíži.

To je ten stret, ktorý som chcel uchopiť v Kriedovom panáčikovi. Príkladov len odtiaľto z Prahy mi napadá veľmi veľa a predpokladám, že v Bratislave či iných mestách to nebude iné.

Nie, veru nie je, minimálne na Slovensku. Aj preto ma zaujíma, ako tento konflikt vnímate.

Po prečítaní komiksu bude asi každému jasné, že fandím práve tej menšine. Myslím, že má nárok na to, aby rozhodovala o mieste, ktoré považuje za svoj domov. Na druhej strane vo mne stále hlodá aj fakt, že keby sme sa ku všetkým zmenám stavali takto odmietavo, tak nevybudujeme nič. Tento konflikt vnímam ako morálnu dilemu, ktorá nemá jednoznačné riešenie. Dobro a zlo v tomto prípade nie je možné ľahko odlíšiť, aj keď v našom komikse je tá menšina jednoznačne favorizovaná.

V príbehu je prítomná ešte jedna dôležitá dilema, ktorú sám nemám vnútorne vyriešenú: Kam sme ochotní pri obrane toho, čo považujeme za dôležité, napríklad za svoj domov, ochotní zájsť a čo je z tohto pohľadu správne a čo nie. Ja osobne tam mám týchto dilem v príbehu viac, ale toto sú asi tie hlavné.

Samozrejme, je to komiks, takže všetky tieto veľké otázky sú trochu sploštené, nie je tam úplne priestor na siahodlhé rozoberanie tém z každej strany.

Na druhej strane, výhodou úsporného žánru komiksu sú nahodené udice, ktoré vyzývajú na premýšľanie nad týmito témami bez toho, aby odpovedali na všetky otázky. V Kriedovom panáčikovi vidno, že príbeh Prašiny dospieva. Prečo je to tak?

Vašek, hlavná postava Kriedového panáčika, prichádza do Prašiny ako dieťa a dospieva postupne. Je sirota a je sám, ale na začiatku je pomerne naivný. Postupne zisťuje, že to, čo sa mu na začiatku videlo jednoznačné, až také jednoznačné nie je.

Zisťuje, že nad zlom sa vždy nedá zvíťaziť a niekedy človek musí spraviť veci, ktoré sú možno už za hranicou bežne prijateľnej morálky. Šeď Prašiny, ktorá je symbolom toho, že ten konflikt nie je čierno-biely, že nemá pevné ohraničenie, Vaška mení a on postupne dospieva.

Prečo ste sa rozhodli opustiť detskejší svet trilógie?

V trilógii boli hlavnými hrdinami a hrdinkami 13-ročné deti a, samozrejme, riešili úplne iné problémy, prvé lásky a jednoduchšie dobrodružstvá.

Popravde, vlastne ani neviem. Nejako mi to do toho príbehu zapadlo. Asi by nedávalo úplne zmysel, aby bol Vašek mladší, to by nemohol žiť v Prašine sám, pohybovať sa na vlastnú päsť a riešiť veci tak, ako ich rieši. Niekto by sa oňho určite staral a dával naňho pozor.

Vo všetkom, čo som doteraz napísal, som riešil ten istý problém – keď chcem vytvoriť uveriteľného detského hrdinu, musím veľmi tuho premýšľať, ako dosiahnuť, že bude odkázaný sám na seba. Musím vždy premýšľať, ako dosiahnuť neprítomnosť rodičov a učiteľov, ktorí sa snažia dieťa ochrániť pred nebezpečenstvom. Len tak môže hrdina pocítiť všetko na vlastnej koži a sám rozhoduje o tom, čo sa stane.

Ako príbeh dospel, dospeli aj jeho konflikty. Trilógia bola síce napínavá a strašidelná, ale z pohľadu dospeláka pomerne bezstarostná. V Kriedovom panáčikovi sa konflikt mení z akčného zachraňovania sveta na frustráciu z establishmentu.

Tým, že trilógia bola detskejšia, pracovala, samozrejme, s inými formami strachu. Boli to tie základné, primitívne, praveké strachy. Z tmy, vody, uzatvorených priestorov, osamotenia alebo z výšok.

V Kriedovom panáčikovi ide skôr o bezradnosť tvárou v tvár nejakému systému, ktorý nevieme ovplyvniť, alebo nejakej zmene, voči ktorej sme bezbranní a ktorá príde, nech robíme čokoľvek. Môžeme ju možno odďaľovať, ale je pravdepodobne nezvratná. Kriedový panáčik je z tohto pohľadu o niečo temnejší, ako bola trilógia.

Konflikt v Kriedovom panáčikovi je veľmi uveriteľný. Nemáte za sebou nejaký mestský aktivizmus, ktorý vás inšpiroval?

Myslíte, že by som sa niekde priväzoval o strom? To som nerobil. Ale vnímam, čo sa okolo mňa deje, a veľmi mi prekáža, keď sa do niečoho starého a krásneho zasahuje necitlivo, keď sa búrajú staré domy, aby sa postavilo ďalšie, dvadsiate piate obchodné centrum, alebo keď sa úplne zbytočne vyrúbu stromy preto, aby boli bezpečnejšie cesty. Vždy sa pritom zamýšľam nad tým, či to stojí za to, či to, čo získame, stojí za to, čím za to zaplatíme. Či by sme nemali do toho studeného racia pridať trochu citu.

Nehovoriac o tom, že existuje množstvo miest, ktoré sa už nikdy nedajú nahradiť, keď zmiznú, neexistuje cesta späť. Napríklad keď mali kultúrnu či spoločenskú funkciu, ktorá je neprenosná. Dá sa to prirovnať k tomu, keď ľudským zavinením vyhynie nejaký živočíšny druh.

Áno, je to tak. Pre mňa je jednou z najsilnejších scén komiksu tá, kde za obeť padne starý strom na námestí, kde vlastne vidno, že pre miestnych je to niečo, čo sa dá len veľmi ťažko vyčísliť a obhájiť, zatiaľ čo pre vonkajší svet je to skrátka len strom, ktorých sú tisíce. Ťažko sa to vysvetľuje, ale všetci to v menšom meradle poznáme z vlastných životov, keď niečo, na čom nám záležalo, jedného dňa zmizlo.

Kroniky Prašiny: Kriedový panáčik, ukážka

Zaujímavý je v komikse aj rozmer domova. Vašek prichádza z vidieka a je sirota, na začiatku je stratený v Prahe aj Prašine, ale pomaly sa mu darí vytvárať si väzby a vďaka nim si vlastne vytvára aj nový domov.

Áno, postupne získava náhradnú rodinu. No vývojom udalostí vlastne opäť väzby aj domov stráca a zostáva opäť sám uprostred chladného, materiálneho sveta. Je to zvláštne, keď to takto vyslovím, znie to pateticky.

Pri tom paradoxne pomáha stručný a náznakový jazyk komiksu, ktorý vďaka svojej vizualite dokáže zabrnkať na správne struny. Niekde ste spomenuli, že oproti písaniu kníh bol pre vás komiksový scenár výzvou.

Je to tak, komiks je úplne iná disciplína ako knihy. Veľmi mi s tým však pomohol Karel Osoha, ktorý má, na rozdiel odo mňa, komiksy pod kožou. On bol ten, kto prekladal moje predstavy do konkrétnej roviny, dával pozor, aby to malo rytmus, spád a dynamiku.

Na začiatku celého procesu bolo niečo ako filmový scenár, predloha. Všetky moje myšlienky, východiská a závery sa do komiksu pretavili, ale to, kde bude celostránková ilustrácia alebo kam, naopak, umiestniť päť rýchlych políčok za sebou, to si potom riadil Karel.

Patríte medzi komiksových fanúšikov?

Než som začal písať Kriedového panáčika, tak som v podstate komiksy nečítal, ak nerátame zopár Asterixov a Obelixov a niekoľko ďalších, napríklad komiksovú adaptáciu Čapkovho R.U.R. Rozhodne by som sa netituloval ako fanúšik a už vôbec nie odborník. Bola to pre mňa úplne nová skúsenosť s úplne inou formou, než na akú som bol zvyknutý. Momentálne však napríklad čítam komiks Rváčov, ktorý sa mi veľmi páči.

Rada by som sa zastavila pri záverečnej scéne, ktorá mi (možno náročky?) pripomína slávne komiksy DC či Marvell. Prostredníctvom obrazu tu zaznieva silný odkaz, Vašek v klobúku sa týči na ulici a srší z neho rozhodnosť, spôsobená vnútornou premenou. Obrázok zjemňuje text, kde odznie, že Vašek síce berie veci do vlastných rúk, ale neplánuje použiť násilie.

Túto vetu sme tam dali preto, aby čitateľ nemal pochybnosť. Hranica medzi dobrom a zlom je veľmi tenká. V pôvodnej verzii tam tá veta nebola, ale potom to vo mne začalo hlodať. Hovoril som si, že to chcem otvorené, no zároveň nechcem, aby to vyznelo tak, že Vašek prepadol zlu. Myslím, že tá veta na to vrhá trochu iné svetlo.

Napriek spomínanej vete si myslím, že priestor na pochybnosti sa nájde, a koniec koncov, niet sa čomu čudovať. Vo svojom spravodlivom boji hlavný hrdina vyskúšal všetky legálne cesty odporu, kto by mu mohol vyčítať, že sa pridal na stranu rebelov?

Vaškov príbeh do istej miery kopíruje morálnu cestu jeho predchodcu, ktorý to tiež skúšal všetkými možnými legálnymi spôsobmi, kým sa uchýlil k násiliu. Vašek robí to isté, myslel si, že mu pomôže, keď rozvíri hladinu, pôjde demokratickou cestou a vytvorí mediálny tlak. Plán však zlyhal a on si uvedomí svoju bezmocnosť a bezmocnosť dobra voči zlu. A rozhodne sa konať protisystémovo. Je, samozrejme, na diskusiu, či je to ešte morálne prijateľné alebo nie.

Ja mu držím palce! Ale ako ste sa s touto morálnou zodpovednosťou vyrovnali vy? Je teda podľa vás morálne brať veci do vlastných rúk, keď si nevieme dať rady?

Myslím, že príbehy existujú práve preto, aby sa rozprávali. Keby to bol typický čierno-biely príbeh, kde hrdina typickými prostriedkami porazí zlo, bolo by to príliš zjednodušené, príliš ploché, menej zaujímavé, nudnejšie. A práve ten rozpor v tom, čo je ešte dobro a či dobro naozaj definujú naše vyhlášky a zákony, alebo či dobro môže za istých okolností tieto pravidlá prekračovať, sa mi zdá extrémne zaujímavý.

Je v poriadku spraviť niečo, čo je podľa konvencií a pravidiel neprijateľné? Toto je v skutočnosti hlavný konflikt celého príbehu. Verím, že sa nájdu čitatelia, ktorým záver komiksu bude pripadať za hranicou, na druhej strane, ja to vnímam ako pozitívny štartér debát s deťmi. Keď jazdím s komiksovými zošitmi na diskusie po knižniciach, tak to tam, samozrejme, rozoberáme.

Ako na to deti reagujú?

Deti sú veľmi protisystémové a punkové, takže sa im paradoxne zdá, že ten záver je príliš mäkký. Ony by väčšinou chceli, aby to tam Vašek všetkým „nandal“.

Takí sme asi boli všetci, kým z nás nevychovali poslušných občanov.

Presne tak.

Záver komiksovej série zostáva otvorený. Znamená to, že plánujete pokračovanie?

Dokážem si predstaviť, že sa Vašek objaví v nejakom ďalšom príbehu ako vedľajšia postava, k tomu skutočne môže dôjsť. Nechcel by som Vaškov príbeh rozprávať ďalej, on si svojou premenou už prešiel.

Ale dokážem si predstaviť, že zasiahne do príbehu niekoho iného, koniec koncov, Prašina je malá. Na druhej strane – momentálne nič nevzniká, nemám ani nič rozpísané, momentálne mám na písanie menej času ako kedykoľvek predtým.

V dávnejších rozhovoroch o trilógii ste spomínali, že prvú knihu Prašina ste začali písať preto, že ste nevedeli nájsť vhodné dielo na hlasné čítanie pri ohni v skaute. Odvtedy už uplynulo veľa času, čo sa zmenilo? Stále pôsobíte v skaute?

Už len ako externista. V minulosti som viedol oddiel, dnes som to už prenechal mladším, občas sa prídem pozrieť na tábor za svojím oddielom, zistiť, ako sa im darí, už nie som taký aktívny, už nečítam knihy pri táboráku. Ale myslím, že som tým vtedy získal veľkú bázu skúseností s tým, ako uvažujú 12-, 13-roční mladí, z ktorej budem čerpať ešte dlho.

Nikdy ste teda v mladosti či detstve nesnívali o tom, že sa stanete spisovateľom?

Ale áno, trocha. Dlho som však nič nepísal. Na strednej som písal veci do zásuvky, ale nikdy mi nenapadlo, že by som sa naozaj mohol stať spisovateľom. K tomu došlo až s Prašinou. Ja som aj chcel, ale nikdy mi nenapadlo, že by sa to naozaj mohlo stať, bolo to na tej úrovni, ako keď si prajete stať sa kozmonautom, veľmi tomu neveríte.

Mal som jednotky, zúčastňoval som sa na súťažiach, ale to bolo niečo iné, vtedy človek píše s vedomím, že to bude čítať nejaká porota a chce vyhrať. Až Prašinu som písal sám pre seba.

Narazili ste za tie roky od počiatkov písania Prašiny na literatúru, ktorá by bola na čítanie pri táboráku vyhovujúca?

Pár takých kníh, samozrejme, je. Čítanie pri táboráku na pokračovanie je však veľmi špecifická záležitosť. Knižka, ktorá by uspela u 12-ročného chlapca, keby si ju čítal sám doma, nemusí nutne uspieť pred 20-členným publikom večer po namáhavom táborovom dni.

Požiadavky sú tu o dosť iné; musia tam byť kratšie opisy, dej musí byť priamočiarejší, ideálna je jednota času, miesta a deja. Preferované sú krátke kapitoly, aby publikum nezaspalo. Napríklad Harry Potter sa na čítanie v tábore veľmi nehodí, má košatý dej, veľa postáv. Osvedčil sa mi však napríklad Hobit, ten je fajn, epizodický, jeden večer zlobri, druhý pavúky.

Viem, že ste neboli veľmi nadšený z toho, keď vás prirovnávali k Foglarovi. Stále je to tak?

Stále. Po prvé, Foglar tých kníh napísal naozaj o dosť viac ako ja. A po druhé, podstata jeho diel bola dosahovanie ideálu, chcel zmeniť celú generáciu detí. Takúto ambíciu ja naozaj nemám.

Na druhej strane, keď Foglarove knihy zbavíme výchovného pátosu, zostanú základné hodnoty, priateľstvá a dobrodružstvá. A tie sú aj vo vašich knihách.

To je pravda, ale Foglar tie knihy naozaj písal preto, aby vychovával. Ja to tak nemám. Robil to navyše veľmi otvorene, v jeho knihách je tá ambícia veľmi viditeľná a myslím, že dnešní čitatelia sú voči takémuto spôsobu výchovy už dnes oveľa rezistentnejší. A ak chceme vychovávať, musíme to robiť trochu nenápadnejšie.

Prašina je lákavá z rôznych dôvodov. Okrem iného predstavuje miesto, kde sa človek môže „zašiť“ tak, že nikto netuší, kde bol a čo tam robil. To je vec, ktorá sa dieťaťu ani dospelému v modernom svete len tak ľahko nepodarí.

Presne tak. Svet okolo toho, kto vojde do Prašiny, sa akoby zmenší a začne v ňom záležať na úplne iných veciach. Na tom, či je človeku zima, či má svetlo, či nájde správnu cestu.

Ja to tak mám, samozrejme, tiež. Prašina je pre mňa útočiskom. Je to svet, do ktorého by som sa pokojne na nejaký čas presťahoval a rád ho preskúmal. Pretože ten náš svet speje presne opačným smerom; čím ďalej, tým viac ľudí vie, kde sa práve nachádzame. Vieme, čo budeme robiť pozajtra o tomto čase, pretože to pravdepodobne bude to isté čo dnes.

A na dennej báze riešime zložité a odťažité problémy: napríklad to, ako podať daňové priznanie. Je to dôležité, ale nie až také napĺňajúce, ako keď sa nám podarí založiť oheň. Niekde hlboko v nás sú stále praveké túžby ako teplo, svetlo a jedlo, a keď podávame daňové priznanie, to naše hlboké vnútro vlastne netuší, prečo to robíme. Chýba nám zmyslové prežívanie. Takže predstava, že sa môžeme vydať na týždeň či dva do Prašiny a riešiť, či sa nám podarí zakúriť v peci, je lákavá.

A zároveň zmiznúť z hľadáčika. Dnes je neorganizovaný čas veľkou výsadou. Ako sa na to dívate vy, možno aj v kontexte výchovy vlastného dieťaťa?

To je veľmi ťažká otázka. Neorganizovaný čas sa dá do nejakej miery zažiť napríklad v skautských táboroch, to je taká „poloprašina“. Tam sú deti dosť často niekde v lese, kde nie je mobilný signál, a do určitej miery nie sú pod kontrolou.

Zároveň viem, že aj pre mňa bude ťažké dať môjmu vlastnému dieťaťu tú slobodu a povedať bež von, jasné, vráť sa večer. No myslím, že je to nutné, inak to dieťa o veľa vecí pripravíme. Vezmeme mu šancu vytvoriť si vlastné zážitky. Dnes je trendom vytvárať zážitky organizovane: teraz pôjdeš na tamten krúžok šermu a potom na plávanie. Ale ja si myslím, že je dôležité, aby si to dieťa vytvorilo samo nejaký svoj program s partiou a bolo viac pánom svojho času.

Aj dospelí by to niekedy možno potrebovali.

Určite, ale my už sme stratení, my už nemáme nádej (smiech).

Zobraziť diskusiu (0)