I ja som s chuťou siahol po jednom (a nie poslednom) českom preklade a dobre som urobil, lebo ten tomuto konkrétnemu kúsku sadol skutočne ako uliaty.

Fjodor Michailovič Dostojevskij! Slávny ruský realista, otec modernej tvorby, ktorý položil pevné základy asi všetkému, čo nejako súvisí s modernou psychológiou. Práve jeho román Výrostek sa u mňa silno blysol v jazykovom prevedení Taťjany Haškovej. (Slovenský je takisto špičkový, aj keď možno troška akademickejšie poňatý. Zorka Jesenská hádam odpustí a nebude ma vo sne mátať.)

Výrastkom je Arkadij Makarovič Dolgorukij. Čerstvo absolvovaný gymnazista, sotva dvadsaťročný mladík. Ľavobočok, nemanželský syn, odjakživa odstrkovaný na spoločenský okraj. Od malička gniavený nerovnosťou. Charakter priamy, rovný, čistý, ale povaha komplikovaná. Drží sa ušľachtilého ideálu. Chce zbohatnúť čestne a len preto, aby ďalej na nikom priamo nezávisel. Zároveň človek nestály, popudlivý a (seba)deštruktívny. Istou zhodou okolností sa stáva držiteľom pomerne dôležitých dokumentov. Mnohí bažia po ich kompromitujúcom obsahu vo vidine vlastného obohatenia. Arkadij musí čeliť ľútemu tlaku neveľmi priateľského okolia. Podstatne tvrdší zápas však zvádza na oveľa intímnejšej úrovni. Citlivá Arkadijova individualita musí v prvom rade zdarne prežiť nekompromisnú bitku o seba samého so sebou samým a zostať verná svojmu ideálu. Či sa mu nad sebou podarí zvíťaziť v ponurom prostredí každodenného petrohradského marazmu je otázne.

Dostojevskij nezostáva svojej povesti nič dlžen a i vo Výrostkovi rozohráva povestné psychologické peklo. Takmer sedemsto strán do poslednej medzierky natrieskaných – ľuďmi! Možno je to jeho vôbec najzaľudnenejší opus. Totálny pretlak. Nekonečné panoptikum postáv všakovak pokrivených vlastnými egoistickými pohnútkami. Lesk a bieda človeka obnažené na holú kosť vedno kráčajúce chladnými uličkami Petrohradu.

Očakávať príjemne uplývajúce, ničím nerušené rozprávanie je v tomto prípade naozaj nemiestne. Fjodor Michailovič s najväčšou radosťou komplikuje, čo môže. Spomaľuje, zrýchľuje, brzdí, uskakuje do strán, prudko skáče z jedného do druhého a tak to ide od začiatku do konca. Hlavne však s horúčkovitou posadnutosťou pozoruje. Skúma, precízne analyzuje človeka v životnom priestore jemu vlastnom. Je to ako jazda na obludnej horskej dráhe prechádzajúca hocičím od módne vysvietených šľachtických salónikov cez skromné príbytky chudobných až po smradľavé hráčske brlohy, kde sa nikdy nechodí spať.

Všade aspoň očkom nahliadneme. A všade nachádzame ak už nie vyložené zlo, tak aspoň „nedobro.“ Odvšadiaľ vykúkajú pochybné existencie s nekonečnom falošných masiek na tvári, v akejsi zvrátenej symbióze svorne parazitujúce jedny na druhých. Kalkulujúce, neustále meniace bojové stratégie, chytrácke, skazené, zlodejské, zlé... A k nim ten kontrast: občasný záblesk jasného charakteru pokorne znášajúceho svoj neľahký údel neochvejne zastávajúci vieru v dobro.

To je ono Dostojevského svetlo na konci tunela. To je jeho nezlomná túžba po milosti Božej. A zvyšok? Zvyšok je rozdvojenie – najtypickejší to prvok jeho nezameniteľného rukopisu. Výrostek nie je výnimka. Všetko alebo nič. Extatický vrchol alebo agonický pád. Buď si ľudomil alebo mizantrop. Buď si najlepší z najlepších alebo najhorší z najhorších. Buď, alebo... ale rozhodnúť sa ťažko.

Protichodnosť výrastkom zmieta naozaj intenzívne. Nevyspytateľnosť pováh, duševný chaos, úzkostlivé pocity, seba(z)ničenie. O široké spektrum ťažkých stavov mysle však nebude ukrátený žiaden zúčastnený. Absurdita, groteska i vážna dráma. S ľahkosťou prejdeme čímkoľvek z toho i mnohým iným. Dostojevskij rozosmeje, srdcervúco dojme a vzápätí s chladnokrvným cynizmom devastuje. Do už beztak zložitého textu klasicky výborne zapracováva siahodlhé úvahy o viere, umení, vede či politike, na ktoré nazerá s obdivuhodného množstva veľmi rôznych perspektív i s patričnou dávkou typickej vášnivosti.

Nič nemôže zachytiť inak, len úplne, lebo každý človek je preňho zaujímavý a dôležitý. Výsledný text je z pochopiteľných dôvodov ideovo kolosálny a formálne vcelku kostrbatý až chaotický. Paradoxne sa však Výrostek číta veľmi dobre, čo zrejme pôjde na vrub aj skutočne brilantnému prekladu, do ktorého sa mi podarilo totálne vpiť behom pár úvodných riadkov.

Výrostek je svojím spôsobom akási ohromná textová hora s kvantom stále živých myšlienok prirodzene zakorenených na svojom danom mieste od úpätia až po vrchol. Dobre chápem, že nie každému sa chce zdolávať až takto hustý, miestami priam nepriechodne zarastený terén. Kto však raz podľahne ťažko uchopiteľnému, ale znepokojivo uhrančivému Dostojevského čaru, ten bude naveky stratený.

Slovart, 2019

Fjodor Michailovič Dostojevskij: Výrostek

Preklad: Taťjana Hašková

704 strán

Zobraziť diskusiu (0)