Keď sú naše obrazy o svete okolo krátke…
Kontakt reality so zánikom alebo katastrofou má zaujímavý vplyv na fantáziu. Stačí si zobrať nejakú vedeckú fantastiku s prímesou dystópie a vidíme, o čo má spoločnosť jazykom autora väčší či menší strach. O ekosystém, zdravie, spoločenské zriadenie, správanie, ale aj o zachovanie pôvodného obrazu známeho sveta. Vymýšľame si, ako nájsť nové podmienky v stiesnených podmienkach slumov, ako nájsť pekné v improvizovaných prístreškoch, ako si osvojiť infraštruktúru podzemia, no, hľadáme, kde by sme sa v neistote zložili, a akosi tušíme, že sme ako spoločnosť a individuality celkom dosť krehkí. A to na nás svoje ruky zďaleka nemusí pokladať príroda. Vystačíme si navzájom.

Rovnako pôsobivo sa pracuje s asociáciami názvov ako Sumeri, Chetiti, Akkadská ríša, Asýria, Babylon, Mayovia, Inkovia. Mnohé poznáme z náboženstiev, ale do všeobecného povedomia o dejinách toho presiaklo iba málo. Ak by sme mali načrtnúť časovú os a aspoň približne sa trafiť bez pomoci, bola by to sranda a možno aj potupná skúška historickej sekcie nekonečného ega. Paul Cooper vnáša do tejto informačnej dezorganizácie komplexný a chronologicky ukotvený sumár o civilizačných aktivitách nadväzujúcich na seba svojím rozmachom aj kolapsom.

...vždy sa nájde niekto, kto to napraví
Dejiny neprechádzali žiadnou dramaturgiou ani nemajú rozprávkové základy, takže často je toto čítanie okorenené pôsobivými zvratmi a tiež fatálnymi dôsledkami. Nie vždy je totiž pravidlom, že prosperita, stabilita, ofenzívna a defenzívna sila či organizačné vedomie dokážu ochrániť vzácne mestá a spoločenstvá pred ich fatálnym a škaredým zánikom. Za hlavnú príčinu môžeme, aj po prečítaní knihy Z výšin do prachu (2025), označiť asi agresivitu. Tá je akosi prirodzená, ale šperkujeme ju výrazmi ako expanzia, objavovanie, aha, no a „spoznávanie“ iných či nových kultúr. Akurát mečom, prachom a krikom.

Aby sa orientovalo ľahšie, kniha obsahuje aj mapy, postačujúcu vizuálnu prílohu a pútavý jazyk pochádzajúci z populárneho podcastového formátu. Možno aj preto bude niekomu chýbať matematický a geografický perfekcionizmus pedagogického štýlu Jareda Diamonda (a aj sa tu spomína v pomerne negatívnom kontexte) alebo sociálno-kritický a asertívny pohľad J. N. Harrariho. Paul Cooper ale má schopnosť získať si poslucháča aj záujem v pestrej čitateľskej základni, kam sa určite pripoja aj fanatici do žánrovej literatúry a fiktívnych príbehov.

Časová mašina by bola pre mnohých výzva, lebo by sme sa úplne stratili v číslach. Hľadali by sme stopy miest a ľudí, ktorí by boli dávno mŕtvi. Alebo by sme sa zbytočne tešili, že uvidíme naše obľúbené artefakty z múzeí v ich hmatateľnej podobe. A práve Paul Cooper urobí neraz takýto manéver a zorientuje nás v čase a v priestore. Príkladom je kontakt Sokratovho životopisca Xenofóna so starovekými stavbami, o ktorých sa miestni domnievali, že ich postavilo iránske etnikum Médov, na ktoré sa viazali staré legendy.

„V piatom storočí pred naším letopočtom bol Xenofón podľa všetkého prvým človekom, ktorý opísal ich ruiny. Bolo to v čase, keď uplynulo ešte len päťdesiat rokov, odkedy boli položené prvé základné kamene Partenónu v Aténach, a takmer päťsto rokov pred tým, než bolo postavené Koloseum v Ríme. Ale Ninive ležalo v ruinách už vyše dvesto rokov. Kedysi prekvitalo, stalo sa mocným hlavným mestom, malo státisíce obyvateľov, zrodili sa tu mnohé z najkrajších umeleckých a architektonických pamiatok staroveku. A potom sa to všetko obrátilo na prach“ (s. 85).

Podčiarknuté, kniha Z výšin do prachu. Príbehy o pádoch veľkých civilizácií nie je iba ponurým scenárom o tom, ako človek narába s vlastnými dejinami. Je to predovšetkým obsažné (a zároveň pomerne stručné) upratovanie v pojmoch, civilizáciách a našom časopriestore.

Paul Cooper: Z výšin do prachu. Príbehy o pádoch veľkých civilizácií

Preklad: Silvia Macalová

N Press, 2025

Zobraziť diskusiu (0)