Medzi knihami - čerstvé informácie z diania v knižnom svete

 

Záhadný génius Edward Gorey a jeho excentrický život

Vydal vyše sto kníh a ilustroval diela Samuela Becketta, T.S. Eliota, Edwarda Leara, Hilaira Belloca, Johna Updika, Charlesa Dickensa, Muriel Sparkovej, Brama Stokera a iných. Bol spisovateľom,výtvarným redaktorom, ilustrátorom, maliarom, divadelníkom, bábkarom a baletným a divadelným kritikom. Fascinoval ho dadaizmus i surealizmus, klasická japonská literatúra 11. storočia, miloval detektívky Agathy Christie, z ktorých mnohé vedel temer naspamäť...

....obdivoval balet Georga Balanchina, ktorého ani jedno predstavenie nevynechal. No, a nakoniec nemožno zabudnúť na mačky, ktoré ochraňoval a zanechal pre ich útulok v svojej záveti značnú finančnú sumu. Americký spisovatel a kreslíř Edward Gorey.

Pred nedávnom som sa stala majiteľkou zvláštneho dedičstva. Sú to prvé vydania kníh Edwarda Goreyho. Táto zbierka je výsledkom celoživotnej, obsedantnej čitateľskej a zberateľskej vášne môjho predka k tvorbe amerického umelca Edwarda Goreyho Aj toho, ako je všeobecne známe, fascinovali nezvyčajné, bližšie neidentifikovateľné bytosti, živočíchy a deti, ktorých príbehy sa v jeho interpretácii nekončili šťastne. Bizarné surealistické príbehy a komiksovo stručný text alebo bezslovný čierny humor s mikrokresbami, morytaty dopĺňené perokresbami, ktoré navonok vyzerajú ako viktoriánske rytiny. Áno, Gorey vytvoril veľa týchto neveľkých knižiek. Mladšia generácia si ho pamätá už iba z veľkých knižných antológií, no ten skutočný,záhadný Gorey je uchovaný v jeho prvotných minimalistických vlastnoručnýchvydaniach. Zväčša nemajú viac ako tridsať strán, každá obsahuje ilustráciu s niekoľko -riadkovým prozaickým alebo veršovaným textom niekde na dolnom okraji strany.

Vydal vyše sto kníh a ilustroval diela Samuela Becketta, T.S. Eliota, Edwarda Leara, Hilaira Belloca, Johna Updika, Charlesa Dickensa, Muriel Sparkovej, Brama Stokera a iných. Bol spisovateľom,výtvarným redaktorom, ilustrátorom, maliarom, divadelníkom, bábkarom a baletným a divadelným kritikom. Fascinoval ho dadaizmus i surealizmus, klasická japonská literatúra 11. storočia, najmä Príbeh o Gengi, ikonický obraz Veľkej vlny v Kanagawe, miloval detektívky Agathy Christie, z ktorých mnohé vedel temer naspamäť, obdivoval balet Georga Balanchina, ktorého ani jedno predstavenie nevynechal, a o ktorom tvrdil, že mal na jeho tvorbu najväčší vplyv. No, a nakoniec nemožno zabudnúť na mačky, ktoré ochraňoval a zanechal pre ich útulok v svojej záveti značnú finančnú sumu.

Kto bol tento muž, ktorý žil sám so svojimi šiestimi mačkami a vyše dvadsať tisícamikníh sám v starom dome v massachusettskom Cape Code alebo knihami obloženom manhattanskom štúdiu? Samotár, vkusom i záľubami eklektik, no spoločenský a družný, v skutočnosti však nespoznateľný, v dlhých nápadných kožuchoch, v teniskách, s prsteňmi na každej ruke a edwardovskou bradou. Rád sa rozprával o všetkom, čo ho zaujímalo (a nebolo toho málo), no o sebe veľa nikdy neprezradil. Nemal vraj čo. No kto bol ten skutočný Edward Goreyskrývajúci sa za pózu Oscara Wilda?Dočítame sa to v nedávno vydanom životopisnom diele od Marka Deryho Narodiť sa a stať sa posmrtným: Záhadný génius Edward Gorey a jeho excentrický život, Born To be Posthumous: The Eccentric Life and Mysterious Genius of Edward Gorey, Little Brown, 2018.

Edward Gorey nieje jednoduchým námetom na napísanie dobrého životopisného diela. Ak vyslovíte toto meno v USA, môžete očakávať jednu z dvoch typických reakcií. Buď je to úplne nechápavé Kto? alebo vás zasiahne spŕška nadšenia. Goreyho typické postavičky - odstrašujúci fúzatí chlapíci, smutné vdovy a matróny, detí v námorníckych šatôčkach, slúžky v naškrobených zásterkách, patriarchovia v drahých županocha krátkych domácich kabátikoch a atletickí muži v čiernych rolákoch, obývajú fin de siecle tohto autora.

Gorey vydával mnohé svoje knihy i pod fiktívnymi menami, ktoré sú anagramy jeho vlastného – Ogred Weary, Mrs. Rogera Dowdy, Raddory Gewe, Dreary Wodge, Garrod Weedy, Edward Blutig a Wardora Edgy. No napriek všetkému, Gorey nie je typickou kultovou postavou. Medzi umelcom a jeho umením bol veľký rozdiel.Goreyho mnohí Američania pokladali za Brita, alebo dávno zosnulého viktoránskeho autora a málokto si uvedomoval, že bol Američanom zo Chicaga z amerického stredozápadu, ktorý podnikol počas života len dve cesty mimo amerického kontinentu. Ako dieťa strávil prázdniny na Kube a raz sa sám vydal do Škótska. K ceste ho vraj inšpiroval film z roku 1945 I Know Where I am Going. Goreyho tvorbu však podstatne ovplyvnili nemé hororové filmy Louisa Feuilladeho z rokov medzi 1913-1920 a tvorba japonských filmárov Yasujira Ozu a Mikia Naruseho

Edward Gorey sa narodil v roku 1925 ako jediné dieťa írsko-americkej dvojice. Otec bol tlačiar a novinár, matka, krásna a panovačná lady of the house. Keď mal Gorey jedenásť rokov, rodičia sa rozviedli, aby sa opäť o pätnásť rokov zosobášili. Skôr ako sa dostal na vysokú školu, dostal povolávací lístok do druhej svetovej vojny, našťastie len do Utahu, kde pracoval v kancelárii a strašne sa nudil. Tu údajne začal písať prvé hry. Po skončení vojny sa dostal naHarvard, kde štúdiá úspešne skončil. Začal sapohybovať medzi básnikmi, akým bol Frank O´Hara, Larry Osgood, Donald Hall, John Ashberry, Robert Bly a v Cambridgi založiliPoetickú scénu, pre ktorú písal Gorey verše, limeriky i hororovú hru Plyšový medvedík. Bola to fantastická povojová éra a na chvíľu sa zdalo, že všetko je možné. No Gorey bol bez peňazí, a preto prijal ponuku bývalej spolužiačky z univerzity Barbary Epsteinovej zamestnať sa vo vydavateľstve Doubleday v New Yorku a graficky sa podieľať na novej začínajúcej edícii kvalitnej literatúry vydávanej vo finančne nenáročných paperbackoch. Po rokoch sa Gorey osamostatnil a už pracoval výhradne ako umelec na voľnej nohe.

Do širšieho povedomia sa nedostával len svojimi kresbami Milovníci divadla si ho pamätajú z presláveného a cenami ovenčeného predstavenia Draculu na Broadwayi v roku 1977. Baletní maniaci, najmä ak boli pravidelnými navštevníkmi Baletu Mesta New York, ktoré viedol do roku 1983 George Balanchine, si určite pamätajú vysokého impozantného muža s bradou, v dlhom kožuchu a šáli,v teniskách, ktorý nevynechal ani jedno predstavenie. Knihy The Lavender Leotard z roku 1973 a The Gilded Bat z roku 1966sú Goreyho oslavou baletu.

Dnes sa Goreyho obdivovatelia nesústreďujú len na zbierky jeho malieb a kníh, ale i na zbierky jeho vlastnoručne vyrobených handrových hračiek a paperbackov, ktoré sám navrhoval, iní sa možno vytiahnu tým, že videli predstavenia na Cape Code, kde hrával v amatérskych divadelných a bábkových predstaveniach. Podaktorí sa pochvália tým, že videli baletné a muzikálové predstavenia, pre ktoré Gorey navrhoval scénu a kostýmy a graficky pripravoval programové buletíny pre výročné predstavenia.

Goreyho kresby odzrkadľujú zvláštny typ génia, ktorý spočíva v nevypovedanom. Jeho kreslené príbehy sú implicitné, eliptické, často bez lineárnej dejovej následnosti, podobné snom, s neohraničenou pružnou logikou. Chaos sa skrýva niekde pod povrchom. Podstata jeho výpovede je v jej subtílnosti. Samotný hrôzostaršný akt Gorey nikdy neznázorní, iba moment pred a po. Necháva na čitateľovu predstavivosť, aby si veci dopovedal. Asi preto mu konvenovalo filozofickékrédo surealistu Raymonda Queneaua, že svet nie je tým, čím sa nám zdá, no nie je aniničím iným.

Ak je moja kniha len tým, čím sa vám zdá, tak som zlyhal ako autor, hovorieval Edward Gorey.

Danica Hollá

Zobraziť diskusiu (0)

Podobný obsah

Malé konce sveta sú už tu

Recenzie

Malé konce sveta sú už tu

Bolo by pohodlné a bezpečné, označiť román Paula Lyncha ocenený Bookerovou cenou za dystópiu. Všetko z jeho príbehu sa už niekde odohráva. Otázkou zostáva, či sa to raz stane súčasťou aj našej životnej skúsenosti.

Hrdinovia podnetnej odlišnosti

Recenzie

Hrdinovia podnetnej odlišnosti

„Farár“ zvykne byť pejoratívnym označením pre duchovného, kňaza. V kolekcii rozhovorov Aleša Palána sa toto označenie zmenilo na kompliment adresovaný jeho respondentom. Byť farárom či farárkou znamená žiť so svojím spoločenstvom a angažovať sa vo vľúdnej a podnetnej realizácii svojej misie.

Letnice znamenajú oheň aj pokojný vánok

Recenzie

Letnice znamenajú oheň aj pokojný vánok

Prozaický debut Miroslava Hlauča, uchádzajúci sa o cenu Magnesia Litera hneď v dvoch kategóriách, je magickou alegóriou, manifestom zmeny, metaforou dejín aj pôvabne vyrozprávaným príbehom. Letnice prinášajú oheň aj pokojný závan ducha, sú zavŕšením i začiatkom. Niet presnejšej charakteristiky tejto prózy ako tej, ktorá sa ocitla v podtitule. Rozpomínanie na koniec sveta.