Tomáš Sálus
15.11.2021
Zaklope niekedy ľudstvo na brány múdrosti?
Otázka posmrtného života fascinuje ľudstvo od samého počiatku vekov. Na jej základe vznikali náboženstvá, filozofovia o nej teoretizovali a stále teoretizujú a veda k nej zatiaľ nie je schopná zaujať exaktné stanovisko. Jedna z predstáv posmrtného života, reinkarnácia, hovorí o tzv. presídľovaní duší. Najčastejšie si ju spájame s hinduizmom a s budhizmom, aj keď každé z týchto náboženstiev si jej podstatu vykladá trocha inak. Kým budhizmus hovorí o prevteľovaní „len“ akejsi životnej energie, bez aspektu osobnostného „ja“, hinduisti tvrdia, že duša človeka sa presídli do iného tela s celou ľudskou osobnosťou. Írsky prozaik John Boyne spojil túto teóriu s Kazateľovým citátom a napísal nápaditý román o duši, ktorej príbeh je príbehom mnohých ľudí v priebehu tisícročí.
„Čo bolo, je to, čo aj zasa bude. A čo sa už stalo, to sa opäť stane. Nič nie je nové pod slnkom.“
– Kazateľ
„Neprekvapujú ťa niekedy spomienky? Nesníva sa ti o minulosti a budúcnosti a nevidíš do nich rovnako jasne? (...) Stojíš medzi nimi s páskou na očiach a tvoj tieň padá za teba i pred teba.“ (s. 146)
Putovanie bezmenného rozprávača k „bránam múdrosti“ prevedie čitateľa rozsiahlym obdobím od narodenia Ježiša po rok 2080. Práve dosiahnutie pomyselných „brán“, v románe definované jednoduchou túžbou „žiť medzi hviezdami“, je podprahovou otázkou Johna Boynea čitateľom: naozaj sa ľudstvo postupom času približuje k ozajstnej múdrosti alebo sme stále tými polozvermi, ktorými sme boli na začiatku dejín?
„Ľudí odjakživa poháňal hnev. Svet sa ustavične mení, prichádzajú stále nové vynálezy, nové objavy, nové myšlienky. Predstav si, aký nadšený musel byť ten, kto vynašiel koleso. Keď nám kompas umožnil nájsť cestu do iných krajín. Keď nám kalendár pomohol rátať dni. (...) Kto by o niečom takom sníval ešte pred pár rokmi? Jedného dňa možno postavíme vyššie veže než dovidíme, budeme lietať po oblohe, možno aj žiť medzi hviezdami. Jedno však viem: všetko vôkol nás sa mení, ale naše city zostávajú rovnaké. Muž, ktorý prišiel pred tisíc rokmi o milovanú ženu, smútil rovnako ako ja, keď som prišiel o svoju. (...) Láska sa nemení, hnev je vždy rovnaký. Nádej, zúfalstvo, strach, túžba, žiadostivosť, úzkosť, zmätok, radosť – tieto pocity sme prežívali obaja, tak ako ich prežívali a budú prežívať aj iní muži a ženy. Sme úbohí ľudkovia v ustavične sa meniacom všehomíre. Svet vôkol nás je v ustavičnom víre, ale čo svet v nás? (...) Nie, Serafína, ten sa nikdy nezmení, pokiaľ bude svet svetom.“ (s. 259 – 260)
Putovanie k bránam múdrosti je vo svojom úplnom jadre historický román. Preto bolo nevyhnutné, aby doň Boyne zakomponoval historické reálie zodpovedajúce dobe, v ktorej sa dej aktuálne nachádzal. Pri veľkosti časového úseku a množstve krajín, ktoré si zvolil, mu pripadla nepochybne náročná úloha, s ktorou sa však dokázal popasovať. Čitateľ sa ocitne napríklad tu v domorodom kmeni v Argentíne, tu na trhu s otrokmi v Somálsku, tu putuje po zamrznutom Grónsku, zavíta do ázijských kláštorov a na začiatku druhej svetovej vojny sa dostane dokonca do Československa. V každej kapitole mu Boyne predstaví inú kultúru, iné zvyky a iné tradície. Čitateľ sa zoznámi aj s reálnymi osobnosťami, akými boli napríklad kráľ Macbeth, William Shakespeare, Commodus, Ned Kelly alebo pápež Július II. Boyne kladie opakovane dôraz na komplikované postavenie žien v spoločnosti v priebehu dejín. Rovnako kritizuje aj násilie na nich páchané.
„‚V tomto svete máme len dve možnosti. Zraňovať alebo dať sa zraniť. Zradiť, alebo dať sa zradiť. Zabíjať alebo dať sa zabiť. Ak chceš prežiť, musíš vedieť, na ktorej si strane.‘
‚A ty si na ktorej?‘ spýtal som sa. (...)
‚Na svojej. Vždy na svojej.‘“ (s. 217 – 218)
Kompozícia Putovania k bránam múdrosti patrí k tomu najoriginálnejšiemu, čo som v literatúre postrehol. Vychádzajúc z teórie reinkarnácie, každá kapitola sa odohráva v inom čase, v inej krajine a vystupujú v nej naoko iné postavy. Príbeh, okolnosti, povahy a motivácie zostali, len sa preobliekli do iného šatu – duša, ktorá prechádza storočiami, sa nezmenila.
„Ak vytvorím niečo krásne a uvidia to ľudia, ktorí budú prechádzať okolo nášho mesta, možno budú mať pocit, akoby na nich hľadel nejaký duch z minulosti. Nedúfame všetci v nejakú formu nesmrteľnosti? Možno nedokážeme naveky dýchať, ale je aj iný spôsob, ako ostať nažive.“ (s. 145)
John Boyne v Putovaní k bránam múdrosti stavil na „príbehovosť“ a do pozadia mierne utlačil filozofický potenciál, ktorý mu námet ponúkal. Pre niekoho to však nemusí nutne znamenať negatívum, lebo príbeh je vystavaný zručne, ale mne osobne tam chýbalo trošku viac takého zamýšľavo-filozofického podtónu, ktorý som od románu (vzhľadom na jeho ideu a kompozíciu) očakával. John Boyne napísal dielo, ktoré dokáže osloviť rovnako staršie publikum, ako aj tzv. YA kategóriu. Práve pre mládež by bolo Putovanie k bránam múdrosti ideálnym štartom k vážnejšej literatúre.
„Mal si pravdu (...). Všetci sme rovnakí, muži aj ženy. Akí sme boli pri narodení, takí budeme aj v smrti.“ (s. 263)
John Boyne: Putovanie k bránam múdrosti
Slovart, 2021
Preklad: Otto Havrila
