Le Mur
Priamou asociáciou diela fikcie od Jeana-Paula Sartra Múr je irónia osudu Pabla Ibietu hodiny pred vlastnou smrťou vo väzení počas španielskej občianskej vojny. Tu je múrom pre anarchistu holý fakt, že je konečný – stojí medzi ním a neistotou, ktorá sa so smrťou spája, no a druhá strana múru je plná nenaplnených ideí, ktorých hlavnou esenciou je práve irónia, žartovná hra osudu ústiaca do tragického konca. V takých chvíľach je totiž všetko jedno a risk nezohráva dramatickú úlohu.

Približne s týmto si vystačia učebnice mapujúce literárne diela, ale v zbierke filozofických poviedok je ešte plno podnetných miest. Akýchsi farebných sklíčok. Možno ich tušiť, premávať sa nimi a vnímať neurčité zrkadlenie sýtych tónov v harmónii pomyselnej existenčnej sklovitosti. Tá je z vlastnej podstaty taká krehká, až je márnivá. Plná deviácií a úžasne agresívnych zvratov. Agresívnych v obrazotvornosti a v psychologických konšteláciách. Filozofických záveroch. Sartrove závery sú pritom paradoxne najživšie – nútia knihu zatvoriť a rozjímať. Pri Múre konkrétne päťkrát (Múr, Miestnosť, Hérostratos, Intimita, Mladosť vodcu).

Tá časť múru, ktorú si nesiem
Osobitým spôsobom ku mne prehovorila novela Mládí vůdce, čo je kompaktný portrét fiktívnej postavy Luciana Freuriera, diktátora v nádeji. Poznáme ho v najcitlivejších detailoch, vidíme femínnu, prapodivne sexuálnu stránku, ktorá v ňom drieme od detstva a funguje v komplikovanej schéme puta s vlastnou matkou. Všíma si ju ako naklonenú, prívetivú osobu s mimoriadnym citom pre skutočnosť, že jej syn je iba bezbranným dieťaťom. Prehliadajúc, čo všetko dokáže dieťa precítiť. Napokon, ani samo to nevie artikulovať. Iba sa necháva orientovať pudovosťou a citovou náchylnosťou detstva.

Freurier je lucidný, osvojuje si realitu s mnohými otázkami a námietkami voči jej skutočnosti. Od detstva ho vzrušuje pocit nad relevanciou vlastného tela a ducha v ňom, ktorý má predovšetkým funkciu moci nad momentom, keď sa potajme hrá s maminým revolverom. Na skutočnosť sveta sa v detskej naivite pýta a odpovede hľadá v bezprostrednom okolí. Zisťuje, či je skutočným okolím. V takých tých otázkach, ktoré som si kedysi v detstve určite kládol aj ja sám, Sartre vystihuje posvätnosť tých momentov, pretože existujú ako časti duševnej genetiky, ktorú dávno absorbovalo dospievanie.

Keď sa Freurier oslobodí a odíde študovať, cestu mu skríži surrealista Bergér, ovplyvnený freudovskou psychoanalýzou. Vidí svet s absolútnou slobodou, môže sa riadiť intuíciou, spontánne sa podriaďovať okolnostiam, no ten vodca v ňom dozrieva a uvedomuje si, že manipuluje konkrétnym konaním. To počíta s rezignáciou a večným objavovaním vlastných možností, do ktorých môže Freurier vstúpiť a z ktorých môže kedykoľvek vystúpiť.

Jean-Paul Sartre: Múr

Zobraziť diskusiu (0)