Londýn, veľmi krátko po druhej svetovej vojne.

Štrnásťročný Nathaniel sa spolu so svojou o trošku staršou sestrou Ráchel práve dozvedajú šokujúcu správu. Ich rodičia odchádzajú bez nich údajne z pracovných dôvodov na rok do ďalekého Singapuru. Deti majú zostať v rodnom dome, pričom ich poručníkmi sa stávajú istí matkini priatelia. Bystrý a citlivý Nathaniel však čoskoro príde na to, že rodičia ich z nejakých záhadných príčin opustili v podstate navždy.

Prvé kroky smerom k dospelosti tak súrodenci absolvujú v obklopení zvláštnych, mlčanlivých, tajnostkárskych až pochybných indivíduí, ktorých pravá totožnosť je, zdá sa, nevystopovateľná. V prostredí ponorenom v akýchsi šedých zónach zákona vzmáhajúceho sa povojnového Anglicka. Nathaniel chce prísť veci na kĺb. Túži vedieť, čo to všetko vôkol neho má znamenať, akým spôsobom v tom figurujú jeho rodičia, predovšetkým matka, a zároveň popritom zakúša komplikovaný proces dospievania. Čiastočné odpovede na tieto aj iné otázky nájde až o veľa rokov neskôr ako osamelý muž bez rodiny, odcudzený aj poslednému príbuznému – sestre Ráchel.

Ondaatjeho komorne ladený text akoby skutočne vyvolával viac otázok než odpovedí. V historickej rovine prináša zaujímavý pohľad na európsky povojnový vývoj. S diplomatickým taktom rozpúšťa naučenú predstavu, že všetko sa skončilo podpísaním mierových dohôd.

Hoci svetové vojnové vírenie ustalo, v mnohých regiónoch to vrelo ešte veľmi dlhý čas. Tu vznikal ďalší priestor na nové spojenectvá, čo spretŕhali tie staré i nové krivdy či zrady, ktoré sa stali živnou pôdou pre nasledujúce historické pomsty a odplaty za všetko minulé. V „osobnejšej“ rovine zas román rozvíja príbehy zdanlivo bezvýznamných malých ľudí, na ktorých učebnice dejepisu raz-dva zabudli, ale veľká história im za ich vklad musí byť vďačná.

Tieto dve základné zložky sa Ondaatje pokúša zložiť dokopy. Zošíva ich z akýchsi pamäťových fragmentov ulovených v toku času. Občas teda niečo chýba, sem-tam akoby kúsok dobre nepasoval, dosť sa toho stratilo i celkom vedome zničilo či výdatne zatemnilo, alebo masívne prefarbilo. Výsledný obraz to i napriek jasným prekážkam napokon vydá. Čitateľ(ka) však bude musieť trpezlivo preskúmať každý ponúknutý detail prv, než si ho zasadí do konečnej mozaiky. Táto nakoniec tak či tak zostáva akási rozmazaná, popraskaná, neúplná. Ale tak už to býva a možno je to tak aj dobre.

Pritom nejde o žiaden búrlivý text. Nelineárne rozprávanie plynie v pokojnejšom, stíšenom tempe. Viac prevládajú melancholické nálady ubiehajúce až k istej melodramatickosti. K tomu prispieva i skvele zachytená nostalgická atmosféra starého anglického vidieka. Vážnosť, tvrdosť, celý tragický historický dosah v dostatočných náznakoch vybadáme v hlbších vrstvách textu. Pôsobí to ako v jemnom hodvábe zabalený gigantický mlynský kameň oškierajúci európske svedomie.

Priznávam, nie som bohvieaký znalec predošlej Ondaatjeho tvorby. Zatemnenie však predstavuje dôležitý pohľad na historické skutočnosti vyjavené cez portréty neviditeľných ľudí, ktorí za daných okolností robili, čo museli. Citlivé i ťaživo neúprosné, nepoddajné, kvality pozvoľna odhaľujúce, výborné.

Michael Ondaatje: Zatemnenie

Slovart, 2020 (edícia MM)

Preklad: Katarína Karovičová

248 strán

Zobraziť diskusiu (0)