Bulgakov sa v ňom s chuťou naštylizoval do roly akéhosi pána principála deklamujúceho váženému obecenstvu starý, ale veľmi zaujímavý príbeh.

Prepadneme sa s ním kdesi do Francúzska, takmer až na začiatok sedemnásteho storočia. 13. januára 1622 porodí pani Poquelinová cintľavé dieťatko. Neduživý chlapček sa má našťastie živo k svetu a statočne čelí nástrahám raného novoveku. Na počesť otca mu dajú meno Jean-Baptiste Poqueline.

Pán otec je vážený kráľovský čalúnnicky majster. Je teda jasné, že syn pôjde v otcových šľapajach a zveľadí tak renomé čalúnnickeho rodu. Všetko by aj nasvedčovalo tomu, že to tak bude, nebyť starého otca z matkinej strany. Dedo Créssy, veľký milovník umenia, totiž začne vnuka vodiť do divadla a problém je na svete. Dosky, ktoré znamenajú svet, malého Jeana-Baptista opantajú priam absolútne. O jeho ďalšom osude je tým navždy rozhodnuté.

Uznávané remeslo čalúnnické ide bokom. Z mladého Jeana-Baptista sa k večnému otcovmu zdeseniu stáva potulný herec. Tulák bez domova, kočovný komediant, ktorý so svojou družinou zabáva ľud ako púťová atrakcia. Takéto pochybné existencie sa od nepamäti netešia dobrej povesti a väčšinou im aj neustále v bruchu škvŕka, keďže mávajú často hlboko do vrecka. Nezlomná vôľa a ohromná húževnatosť však zdobia nášho komedianta. Počiatočné nezdary ho nemôžu zastaviť. Trpezlivo cizeluje svoje umenie. Začína písať čoraz viac vlastných hier. Postupne nachádza správny smer a charakteristický umelecký výraz. Ešte mnohokrát sa mu osud otočí chrbtom, mnohokrát pobúri súdobú spoločnosť. Narobí si nespočet úhlavných nepriateľov bažiacich po jeho hlave.

Michail Bulgakov

Nakoniec však príde i veľký úspech a zaslúžené uznanie. Čas mu dá veľmi za pravdu, lebo ani jeho neúprosný zub ho nedokáže nahlodať. Milý komediant odolá i v tejto najťažšej skúške a s ironicky zdvihnutým obočím elegantne dokráča naprieč storočiami až k nám. Celý svet si bude naveky pamätať jeho pseudonym. Úderný a ostrý, ako keď bičom plieska: Molière!!

Michail Bulgakov nás v tridsiatich troch kapitolách orámcovaných prológom a epilógom svižne prevedie maestrovým životom od narodenia po skon. Ako správny kronikár a znalec Molièrovho diela nevynechá nič podstatné z toho, čo formovalo jeho osobnostný a umelecký vývoj.

Z rozprávania jasne identifikujeme, čo za veľké množstvo vplyvov Molière pretavil do svojich satirických hier. Neraz tak nastavil krivé zrkadlo nejednému konkrétnemu človeku, ale častokrát i celej spoločenskej vrstve. Za to sa platí vysoká cena v podobe závisti, odvrhnutia, ustavičnej kritiky, ale aj tvrdej cenzúry. (Vnímaví čitatelia potom v zopár jemných detailoch rozosiatych v texte ľahko nájdu zreteľnú paralelu medzi oboma skvostnými autormi.)

„Scénkami z komediantovho života“ to v rozprávaní skutočne kypí. Až je pozoruhodné, že sa pod tým informačným tlakom výsledný text načisto nerozsype. Bulgakov ho naozaj filigránsky vybalansoval, takže nejakú samoúčelnú nezrozumiteľnosť v ňom naozaj nebadať.

Po onej bezbrehej surreálnej fantázii tu, pravda, niet ani stopy. Zato však autor skúša iné originálne fígle. Podarilo sa mu do seba zakomponovať zdanlivo nesúrodé postupy, ktoré ale v jeho podaní výborne spolupracujú. Je tu poznať prvky životopisného románu, historického faktu či akejsi dobovej spoločenskej fresky, ktorej nechýba až dokumentaristická precíznosť. A je v tom citeľný aj zvláštny prienik beletristickej epiky so strohým divadelným minimalizmom.

Bulgakov akoby typicky košatú širokorozchodnosť ruských románov nalial do úsporného divadelného scenára zaľudneného množstvom postáv, pričom tieto vzájomne famózne hrajú. Každý je na svojom mieste, každý presne vie, čo má robiť. S takto minuciózne vyladenými výrazovými prostriedkami sa potom dá i na menšom počte strán vystavať veľkolepý príbeh s maximálnym umeleckým dojmom. Presne taký ponúka i tento asi najmenej známy, ale pozoruhodný Bulgakovov román.

Majster avantgardista v ňom skladá hlbokú poklonu kráľovi komédie. Bravo, páni!

Michail Bulgakov: Život pána de Molièra

Vydal: Ikar 2020

Preklad: Ján Štrasser

272 strán

Zobraziť diskusiu (0)