Pochovaná zaživa

Oheň je v príbehu prítomný úplne zreteľným spôsobom a potom na iných miestach ako metafora či tušenie. Freyu oheň špeciálnym spôsobom živí. Atraktívna, úspešná a profesionálne spoľahlivá chirurgička pracuje na oddelení popálenín.

Niektorým pacientom treba uľaviť od bolesti a obnoviť tvár. Iní prichádzajú ako zuhoľnatené kúsky tela a niet im pomoci. Tento oheň je prostý, fyzicky ubližujúci a nivočiaci.

Iný oheň je ten vnútorný. Spaľuje Freyu zvnútra. Nezhasína kvôli túžbe po pomste. Pripravuje ju o rozum, odstup aj o schopnosť dodržiavať spoločenské normy a zákonné limity.

Modelovou postavou jej nešťastia je štrnásťročný chlapec. Toľko rokov mali aj Arthur a Pascoe. Dvojčatá spoznala u svojej starej matky, ktorá jej počas letných prázdnin nahrádzala mamu. Freya mala dvanásť a stará mama menej ako päťdesiat.

V lete s ľútosťou sledovala iné rodiny na dovolenke – otcov, matky a ich deti. „Rada by som mala brata alebo sestru, niekoho, o koho by som sa starala alebo kto by sa staral o mňa, no keď som sa matky spýtala, či by mi nemohla zaobstarať súrodenca, odvetila, že tento problém vyriešila už pred rokmi, materstvo je vraj najťažšia robota na svete a ona to nechce absolvovať druhýkrát, hoci ja som mala pocit, že to poriadne neabsolvovala ani prvýkrát.“

Chlapci zneužili dvanásťročné dievča. „Vo chvíli, keď nastúpilo násilie, môj mozog akoby sa oddelil od tela.“ Vrcholom ich krutosti bolo, keď Freyu zaživa pochovali. Zasypali ju zeminou a postarali sa o minimálny prívod vzduchu. Veď malo ísť o recesiu. „Ležím vo svojej provizórnej truhle a pomaly začínam chápať, že krutejší alebo horší než jeden štrnásťročný chlapec sú dvaja takí.“

Nečakane silné vyrušenie

Mladá lekárka žijúca sama má teraz svoj temný svet pomsty. K štrnásťročným chlapcom je na začiatku prívetivá. Sú nabudení, vzrušení a opantaní predstavami, ale nakoniec sú Freyou s dôslednou pravidelnosťou zneužívaní, odhodení a zdeptaní. Prišli o svoju nevinnosť a detstvo. Takáto pomsta je bláznivá a dokonalá súčasne.

Zápletka Ohňa je šialená. V tomto príbehu je všetko vyrušujúce a na hrane. Boyne nikoho nešetrí. V niektorých chvíľach si čitateľ možno spomenie na McEwanovu Betónovú záhradu, v ktorej sa v istej fáze príbehu rozpadávajú zabehnuté civilizačné schémy a temná stránka bytia postupne zabije všetky svetlé plochy.

Prepojenia so Zemou a Vodou sú opäť jemné a takmer nepostrehnuteľné. Otázkou je, či stačia nato, aby držali celý cyklus živlov pohromade. Doterajšie tri diely viac ako nenápadné prepojenia postáv spája otázka katarzie prichádzajúcej v závere veľkých zlyhaní a klamstiev. Ako má vyzerať, aby očistila vinníkov a zotavila doráňanú spoločnosť? Je všetko riešiteľné alebo existujú svinstvá, následky ktorých sú neopraviteľné? A nezačala odvrátená strana ľudských charakterov prevažovať nad všetkým ostatným?

John Boyne: Oheň

Preklad: Otto Havrila

Slovart, 2025

Zobraziť diskusiu (0)