A taký teraz pribudol do klenotmi vykladanej edície MM vydavateľstva Slovart. Presne tu vyšiel pozoruhodný debut s názvom Zulejka otvára oči od tatárskej autorky Guzeľ Jachinovej, o ktorého slovenskú verziu sa s noblesou sebe vlastnou postaral spoľahlivý Ján Štrasser.

A rozprávanie to je vskutku veľmi vážne. Zamierime totiž na úplný začiatok tridsiatych rokov v onej vyššie spomínanej bájnej krajine „lepších zajtrajškov.“ Stalinizmus geometrickým radom naberá na obrátkach a brutálnou silou už požiera skutočne všetko, čo mu stojí v ceste. Začína sa hon na kulakov nasledovaný masívnym vysídľovaním celých etnických spoločenstiev, zakončený násilnou kolektivizáciou a zakladaním kolchozov. V celej tej ozrutnej zemi sa nenašlo hádam ani maličké miestečko nezasiahnuté kolektivizačnou besnotou. Tatárska zväzová republika nebola výnimkou.

Práve tá je pôvodnou domovinou hlavnej hrdinky tohto boľavého príbehu. Zulejka Valijevová má sotva tridsať rokov, ale pätnásť už stihla prežiť po boku hrubiánskeho muža v prítomnosti jeho panovačnej, večne nazlostenej matky a pochovať pritom štyri ledva narodené deti. Kulacký život nikdy nie je dosť tragický, aby nemohol byť ešte tragickejší, takže všetkým katastrofám nie je zďaleka koniec. Tie sa začnú valiť skutočne vo veľkom a vyeskalujú Zulejkiným transportom kamsi na Sibír, kde má spolu s ďalšími „protisovietskymi“ živlami podstúpiť prevýchovu v kolchozníckej osade.

Zulejkina trpiteľská figúra funguje ako všadeprítomné pozorovateľské oko zaznamenávajúce každodenný nerovný zápas o kúsok normality v totalitnom sovietskom absurdistane. Jediným svetlým bodom jej života sa stáva posledné narodené dieťa: syn paradoxne preživší aj tie najotrasnejšie podmienky. Kolchoz sa stáva akýmsi izolovaným mikrosvetom absorbujúcim takmer všetky spoločenské triedy vykazujúce „nesovietsky“ spôsob života. Tieto sú akoby skoncentrované v tesnej blízkosti nenápadnej hlavnej protagonistky.

Guzeľ Jachinová tak dokázala utkať veľmi jemnú, ale zároveň pevnú pavučinu ťažkých, v podstate celkom nepravdepodobných vzťahov demaskujúcich obludnosť boľševickej ideológie jednak v širších spoločenských súvislostiach a následne i v jej najkonkrétnejších prejavoch, keď sa táto utópia v duchu vznešených myšlienok akurát uchyľuje k stále brutálnejším formám tyranie. Spleť jednotlivých Jachinovej príbehov teda naozaj nepostráda mimoriadnu ťarchu tlačiacu sa na čitateľa z každej strany.

V robustnom, typicky zoširoka poňatom rozprávaní sú exaltované situácie zastúpené mierou vrchovatou. Nejde však o žiadne lacné ťahanie za vemeno. Autorkin rukopis je zbavený akejkoľvek falše, pričom v ňom nie je núdza o trpké nálady plné bezvýchodiskovosti, trpkosti, horkej melanchólie, drsnej rezavosti či akejsi fatalistickej tragiky. Kvantum naozaj zaťažkaných pocitov Jachinová navliekla do zaujímavého, decentne zlyrizovaného epického hávu, čím román dostáva pomerne masívnu, priam až (veľko)filmovú výpravnosť. (Aj by som veril tomu, že asi takto by možno písal Turgenev, ak by na vlastnej koži zažil zo dvadsať rokov boľševickej mizérie.)

Guzeľ Jachinová v konečnom zúčtovaní stvorila veľmi dôležitý historický román o strašnom molochu z minulosti, pred ktorého desivým dedičstvom sa treba mať už naveky na pozore.

Zulejka otvára oči je ako hodvábne pohladenie drviace kosti silou pancierovej päste.

Guzeľ Jachinová: Zulejka otvára oči

Vydal: Slovart 2018 (edícia MM)

Preklad: Ján Štrasser

416 strán

Zobraziť diskusiu (0)