..................

Čo vás v tej nerovnováhe drží nad vodou?

Som rada, že si udržiavam vnútornú stabilitu. Ako som už spomenula, drží ma dôvera alebo viera v zmysel, hodnoty, v to, čo nás presahuje, aj prostredníctvom meditácie. A, samozrejme, moji blízki. Zažila som veľmi mnoho situácií, keď sa z toho človek mohol zblázniť alebo sa ocitnúť na antidepresívach. Našťastie sa ma však zdravie drží a teším sa z toho, že sa stále dokážem vecami nadchnúť, viem mať radosť z drobností. Je dôležité si udržať to, že dokážem byť šťastná, aj keď zažívam niekedy naozaj veľmi ťažké chvíle. Možno som sa tým, čo som roky predtým robila, na výkon funkcie pripravovala. Mentálne, osobnostne, tiež profesijne. I keď som sa do politiky nechystala.

Máte pocit, že ste silnejšia, než keď ste do roly prezidentky nastupovali?

V mnohých ohľadoch som omnoho sebaistejšia, pribudlo množstvo skúseností, ale prišlo aj veľa úderov, ktoré ma mali zneistiť. V téme ženskej sebaistoty som absolvovala veľmi zaujímavý proces sebapoznávania. Pred dvoma mesiacmi som našla slepé miesto, o ktorom som nevedela, že ho nemám dobudované, a musela som padnúť veľmi hlboko – vnútorne, aby som si uvedomila, že to mám z detstva. Rezíduum, ktoré som potrebovala v sebe doliečiť. Považujem za veľmi dôležité, či už je človek prezidentom zemegule, alebo len republiky, alebo predsedom triedy, to je úplne jedno, nerezignovať na sebapoznanie. Na skúmanie všetkých príležitostí, ktoré dostaneme pri každej bolesti, ktorú cítime. Tie nám totiž ukazujú miesta, ktoré v sebe máme neobjavené, nedoliečené, a po tom poznaní príde obrovské oslobodenie. Tento proces je nekonečný a to, že som prezidentka, je úplne jedno. Stále je potrebné podstupovať tento proces. Som veľmi vďačná, že relatívne nedávno som našla svoje nové slabé miesto. Cítim oslobodenie a uvedomujem si, ako zbytočne som sama sebe podrážala nohy.

K tejto dôležitej téme sa ešte dostaneme neskôr. Ako hlava štátu ste neustále pod kontrolou. Program máte na každý deň. Keď zažívate osobne ťažké chvíle, ako keď vám počas úradovania zomrel otec, máte čas na to, aby ste boli skrátka smutná? Trúchlili? Vyrovnali sa s tým?

Napadá mi rýchla odpoveď, že máličko v medzierkach času, keď nie som na očiach. A netýkalo sa to len smrti otca, ale týka sa to aj toho, čo som spomínala o svojej dcére, teda strachu o jej zdravie. A obáv o bezpečie mojich dcér vo všeobecnosti, pretože útoky a vyhrážky pokračujú a stupňujú sa. Ale to s odchodom môjho otca bolo veľmi špecifické. Myslím, že to má aj jeden rozmer, o ktorom je nutné vo verejnom priestore viac hovoriť. Bola to veľmi silná, životná lekcia pre celú rodinu.

Otec bol štyri roky onkologickým pacientom. Keď sa to zistilo, tak som mala „výsadu“, že som s ním chodila na vyšetrenia a lekári všetko oznamovali mne, on nechcel vedieť veľa. Bolo to veľmi ťažké obdobie, šlo to jedno za druhým. Povedali mi perspektívu, tri mesiace až dva roky života. Nakoniec s touto diagnózou žil štyri a pol roka. Väčšinu času bol doma, v tom záverečnom období bol na chvíľu v nemocnici, kde nám povedali, že je to otázka najbližších týždňov.

Navrhla som rodine, aby sme mu umožnili zomrieť doma, pokiaľ to bude možné. Obzvlášť mama sa prirodzene bála, aby sme to zvládli. Bola už taká vyčerpaná, ale ja som jej povedala, že to bude len pod podmienkou, že s ňou niekto bude každý deň, dvadsaťštyri hodín doma. Založili sme whatsappovú skupinu, do ktorej sa zapojila celá moja rodina, dcéry, Juraj, bratova rodina. Dohodli sme si denné a nočné služby a urobili rozpisy. Cez deň sme mali na pár hodín jednu paniu na výpomoc. Netušili sme, na ako dlho to bude, otec doma a vo svojej izbe, potreboval kompletnú starostlivosť. Bola to veľmi vzácna a zaujímavá skúsenosť. Boli sme blízko smrti až do posledného výdychu.

Na začiatku sme sa toho všetci báli, ale vlastne po tom všetkom mám pocit, že v istom zmysle to bol dar. Predstava smrti bola strašidelnejšia než realita smrti. Mali sme úžasnú paliatívnu starostlivosť jednej lekárky a sestričky, ktoré každý deň na chvíľku prišli, skontrolovali a zmiernili, čo bolo treba. Spomínam to, aby som povzbudila všetkých, že keď je to možné s ohľadom na zdravotný stav, možnosti rodiny a dostupnosť paliatívnej starostlivosti, je variant zomierania doma a medzi svojimi darom nielen pre zomierajúceho, ale aj pre celú rodinu.

Do toho všetkého sa však blížila návšteva pápeža. Otec mal byť na audiencii tiež a stretnúť sa s ním. Nikdy nebol praktizujúci katolík, ale jeho mama áno. A vlastne sa až postupne ukazovalo, že videl ešte nejakú nádej na záchranu, keď sa s ním stretne. Pápež priletel v nedeľu, v pondelok bolo prijatie v paláci, kde teda mal byť. Zvažovali sme, či ho tam nevziať na vozíku, ale už to nebolo možné. Striedali sme sa pri ňom, každým dňom bol slabší a slabší. Už ležal, len s vozíkom na toaletu. V ten pondelok už teda so mnou nemohol ísť. Hneď ako som sa vrátila z Bratislavy, šla som za ním a hovorila som mu, že ho pápež požehnal. On to sledoval v televízii. A otec povedal áno, urobil gesto, rukou kríž vo vzduchu, že pochopil.

To boli posledné slová, ktoré mi povedal. Potom zaspal a prišiel utorok. To bol pápež na východe a v stredu mal v Šaštíne vonku omšu a ja som tam mala tiež namierené. Keď som odchádzala z domu, otec ešte žil, ale už nekomunikoval. Sedela som na omši a pred tým, než sa začala, som mala zvláštny pocit. Zmocnila sa ma úzkosť a veľmi som sa rozplakala. Boli tam kamery a ľudia si asi mysleli, že som dojatá návštevou pápeža, ale zrejme to boli presne minúty, keď otec naposledy vydýchol. Keď sa skončila omša, šla som do auta a tajomníčka mi povedala, že otec zomrel a že zomrel vtedy a vtedy. Ako keby sa v tej chvíli prišiel so mnou rozlúčiť, ako sa hovorí. V tej chvíli, keď som nevedela zastaviť príval plaču.

V aute som sa dávala dokopy, upravila som si trochu mejkap, nejako som to zvládla a išla sa na letisko ešte rozlúčiť s pápežom. Medzitým niekto Svätému Otcovi povedal, že tato zomrel, pretože sa ma naňho pýtal v pondelok, takže vedel, v akom stave je. Preto ho tak požehnal. No a keď prišiel na letisko, tak som tam naňho už čakala. Sedeli sme sami dvaja v letiskovej hale, povzbudzoval ma, modlil sa zaňho. Ja som sa snažila ďakovať za návštevu na Slovensku a zohrať úlohu prezidentky. Pápež bol veľmi pozorný, povzbudzoval ma a hovoril, ako sa zaňho modlil celú cestu. Keď som ho sprevádzala k lietadlu, tak mi celá vatikánska generalita vyjadrila úprimnú sústrasť, a že sa zaňho tiež modlili.

Otec si vybavil taký exkluzívny sprievod do neba, že keby to jeho mama videla, bola by nadšená. Stála som na letisku, mávala pápežovi, keď odlietal, a súčasne aj otcovi do neba. Slzy mi tiekli, kamery bežali a ľudia si to začali všímať. Nevedelo sa ešte, čo sa stalo. Toto bola úplne výnimočná situácia, keď musím zastať rolu hlavy štátu, ale zároveň som dcéra, ktorej čerstvo odišiel otec. Bolo to smutné i krásne. Potom som šla domov, kde mi nechali otca vystaveného, aby som sa mohla rozlúčiť. On sa v tom dome narodil aj zomrel.

Mali ste potom čas vziať si voľno?

Mala som pár dní voľna, toto bolo v stredu, pochovali sme ho v sobotu a potom som šla do práce. Mala som voľno, pretože bolo treba vybaviť pohreb. Maminka bola úplne mimo, takže sme museli vyriešiť praktické veci.

Poskytli vám politici a médiá nejaký priestor na súkromie?

Vtedy som to veľmi neriešila, čo sa kde hovorí a píše. Ale čo som sa sprostredkovane dozvedela, tak to bolo sprevádzané posolstvami ľudskosti od bežných ľudí. A pokiaľ viem, tak aj médiá postupovali rovnako.

Zdá sa mi, že sa z verejného priestoru snažíme vytesniť ľudský rozmer. Všetci musia byť neustále v role, sme zaskočení, keď chce politik trúchliť. Hneváme sa, že politici nie sú ako ostatní ľudia, ale keď sa tak prejavia, sme prekvapení. A, pochopiteľne, teraz tým nemyslím nejaké nevhodné správanie. Čítal som životopis Margaret Thatcherovej a zaujalo ma, ako často v úrade plakala. Pritom bola známa svojou tvrdosťou. Bojíme sa sĺz, čítame ich ako slabosť, nie ako súčasť ľudského vyjadrovania. Pritom problém skôr je, že nevieme prejavovať ľudskosť.

Úplne súhlasím. Možno je to tým, že si veľa politikov myslí, že voliči chcú vidieť len silu a nezraniteľnosť. Platia za to však oslabením až stratou ľudskosti. A túto cenu nechcem zaplatiť. Ťažké okamihy, ktoré sú súčasťou našich životov a súčasťou, prirodzene, aj môjho života, ako bola otcova smrť, preto odmietam tajiť či skrývať. Keď sa ma na to niekto spýtal, tak som považovala za dôležité hovoriť aj o tejto ľudskej a citlivej skúsenosti.

V rámci našej rodiny sme si takí blízki, že je to obrovský dar. Napríklad dnes večer máme stretnutie rodiny u brata, lebo sme boli všetci rozcestovaní, a príde aj mama, ktorá žije sama. Proste je skvelé, keď spolu môžeme tráviť čas. Toto bola záťažová skúška, že to nefunguje, len keď je nám dobre, ale aj keď musíme prekonávať vlastný strach a prejsť úplne novou životnou situáciou.

Je dobré verejne pripomínať, že z paliatívnej starostlivosti, keď do nej štát investuje, môže čerpať celá spoločnosť. A, samozrejme, hlavne tí odchádzajúci. Tie hodiny času, ktoré sme v posledných týždňoch s otcom strávili v rozhovoroch, pofotili sme sa, nahrali sme si ho, zasmiali sme sa spolu, boli také cenné. Nepáčila sa nám predstava, že sa sám pozerá do bieleho stropu v nejakej inštitúcii.

On navyše prestal vnímať až tie posledné dva dni, dovtedy proste všetko prežíval, vrátane vlastného odchodu. To bola taká silná skúsenosť a podľa mňa je, práve naopak, dobre, keď človek, ktorý je v takej pozícii ozvučený médiami, hovorí aj o tejto skúsenosti, pretože je to hlboko ľudské. Vrátane vlastného strachu z neznámeho, teda zo smrti, a ako sa to dá prekonať a že vo výsledku som za tú skúsenosť veľmi vďačná. Predstava bola oveľa hroznejšia než samotná realita.

................

Zobraziť diskusiu (0)