(Rozhovor bol pôvodne uverejnený v časopise Rozum 4/2024. Rozhovor publikujeme so súhlasom redakcie.)

Tvoje miniatúry sú mini. Prečo si zvolila takúto formičku? Je krátka, úderná, to je jasné. Bol však za tým aj nejaký iný zámer? Dávala si si mantinely naschvál?

Prvý raz som sa s týmto útvarom autorsky stretla v rámci prispievania do Minirománov, ktoré občas vydáva RTVS. Veľmi sa mi zapáčil. V istom zmysle kopíruje moje vnímanie sveta, rada podľa jediného zrnka piesku usudzujem, ako asi vyzerá celá púšť. Skúsila som k dvom-trom už existujúcim miniatúram napísať ďalšie dve-tri. A fakt ma to bavilo. Napadlo mi, že by z toho možno aj mohla byť knižka. Odvtedy to už teda bol zámer a mantinely na rozsah som si dávala naschvál. Ale nevykonávala som pri tom na sebe nijaké násilie, lebo – ako som už povedala: zrnká piesku. Časom sa vyjavili ďalšie úžasné vlastnosti tohto literárneho útvaru, jeho prostredníctvom sa dá spontánne a takmer celkom slobodne reagovať na beh času, míňanie sa dní a udalostí bez toho, aby bol človek viazaný všelijakými výstavbovými náležitosťami a konzekvenciami, ktoré nastoľuje písanie dlhších textov. No a napokon sú miniatúry skvelou cestou, ako neprestať písať ani v období, keď vás pracovne či inak nadmieru vyťažuje neliterárny život.

Niektorí spisovatelia a spisovateľky hovoria, že tvoria tak, že nimi plynie inšpirácia, že nad svojím procesom tvorenia takmer nemajú kontrolu, v podstate tvrdia, že sú editori akejsi tvorivej sily. Máš to tak aj ty? Alebo si prítomnejšia?

Nie, nemám to tak. Som prítomnejšia. Dokonca: celkom prítomná. Takto opísanú transcendentnosť nezažívam. Ale možno je to iba otázka opisu tvorivého aktu. Niekto to vyjadrí tak, ako si naznačila. Niekto iný by zas mohol povedať, že mu v hlave, v srdci, v duši, pred očami skrsne nápad, raz malý, inokedy možno aj väčší, a kým sa mu ho z hlavy, zo srdca, z duše, spred očí nepodarí vyduriť, teda kým sa nepokúsi nejako ho zhmotniť, vycizelovať, možno aj zmnožiť, kým ho hmatateľne neprebáda, či vôbec stojí za reč podeliť sa s ním, tak je to trápenie, tak to hlavu, srdce... bolí, cítia sa nesvoje. Vášeň, ktorej chceš (musíš?) uvoľniť stavidlá. A ešte niekto iný by mohol povedať, že potrebuje na svoj spôsob pomenúvať a uchopovať svet, lebo sa mu, pyšne, zdá, že ho pomenuje a uchopí inak než iní, že to môže niekoho zvonka potešiť.

V tvojich miniatúrach som ťa videla. Videla som správne? Sú osobné?

Myslím si, že si videla správne, sú osobné. Zároveň sa však domnievam, že osobného je v literatúre veľmi veľa, v ozajstnej literatúre je vlastne všetko osobné, hoci sa to na prvý pohľad nemusí zdať. Záleží aj na tom, ako by sme definovali slovko osobné. Keby si ma vôbec nepoznala, možno by ti táto otázka nenapadla a považovala by si tie miniatúry za súbor literárne lepšie či horšie spracovaných nápadov. Trochu ma poznáš, preto sa ti, prirodzene, usudzuje s mierne väčšou istotou. Ale aké iné než osobné by vlastne písanie mohlo byť? Podľa mňa nijaké iné.

Význam diela podľa niektorých určuje až jeho recipient. Súhlasíš s týmto tvrdením? A napriek tomu, mala si pri písaní predstavu o tom, ako by si chcela, aby sme ho my recipienti uchopili a pochopili? Ak áno, akú? A ak nie, prečo?

Ach jaj, zložité otázky. Čitateľky a čitatelia udeľujú dielu svoj význam, ja doň vkladám svoj. Môžu, ale nemusia byť totožné či podobné. V rôznorodosti tohto druhu sa skrýva veľká krása. Ten autorkou či autorom vložený význam však v diele ostáva bez ohľadu na to, či dielo niekto čítal, videl, počul, ohmatal... Ak by som na budúci týždeň do zošitka napísala poviedku na svetovej úrovni, a keď zomriem, zošitok by pozostalí – samozrejme, premožení hlbokým smútkom – šmarili do koša, tá poviedka by stále bola na svetovej úrovni. Pomerne často si predstavujem, koľko veľa prenádherného umenia za čas existencie ľudstva vyletelo hore komínom bez toho, žeby bolo inými poznané. Všelijaké písačky a kresby a... Raz mi ako mladej dievčinke Dominik Tatarka povedal, že mám písať, že každý človek by mal písať, napísať svoj neopakovateľný príbeh. Pamätám si, ako sa moje pubertálne ego vtedy odulo: Však ja predsa nie som každý! (Spomienku sprevádza sebaironický úsmešok, ktorý v napísanom rozhovore nevidno.)

A ešte teda k tomu recipientskemu uchopovaniu a pochopeniu. Publikum si pri písaní a ani po ňom nikdy nepredstavujem. Spravím síce všetko, čo dokážem, aby mojim vetám porozumelo tak, ako som ich mala na mysli, ale som – však inak sa to ani nedá – otvorená akýmkoľvek interpretáciám až neprijatiu.

Kam odišiel Kreátor s frtuličkou kráľovskou?

Mohli odísť do opustenej chalúpky na kraji lesa neďaleko bezzásahovej zóny, potôčik by im zurčal pri nohách, slnko celoročne, ale najmä znesiteľne svietilo nad hlavami. Živili by sa lesnými plodmi a korienkami. Dobre by im bolo. Z Kreátora by sa vykľul citlivý a tolerantný rodič. Jediné, čoho by sa báli, by boli štvorkolky a ich šoféri.

Alebo mohli odísť do neba na obláčik, ako sa na Kreátora sluší a patrí. Tam by sa však o pár dní začala frtulička nudiť (nudil by sa aj Kreátor, ibaže by sa nepriznal), preto by sa vrátili na zem. Veď čo už by stvoriteľ nespravil pre svoj výtvor.

Alebo ešte mohli odísť do obchodného domu na Kamennom námestí v Bratislave a blúdiť jeho prázdnymi priestormi a nostalgicky spomínať, ako to tam v Priore voľakedy vrelo.

Kreátor s frtuličkou kráľovskou mohli odísť vlastne kamkoľvek, lebo na konci miniatúry, ktorej postavami sú, sa oslobodzujú od toho, čo ich dovtedy zväzovalo.

A keď už sme pri Kreátorovi, ako vidíš ľudstvo? Myslíš, že sme hodní lásky?

No my dve sme určite hodné lásky, bez debaty. Ale vážnejšie. Som veriaci človek, verím na lásku. Nezapísala som si a pamäť ma zradila, neviem, kde som to čítala, ale nie dávno som naďabila na takú ironickú vetu, že Boh si už pradávno prepichol oba ušné bubienky, aby nemusel furt počúvať všetko to hromženie, kvílenie, prosenie, frflanie... Pekné, však? Ale celistvé ušné bubienky kohokoľvek nie sú bezvýhradnou podmienkou lásky. Je to na nás.

Časť miniatúr si sa rozhodla niekomu venovať. Lewisovi, Kafkovi, Pratchettovi. (Mne sa najviac rátal Munch s rozbitým kolenom.) Sú to tvoji obľúbenci? Čo by si si priala, aby Sartre (ak teda je to on) povedal na Alzáčika?

Začnem od konca. Priala by som si, aby Jean-Paul Sartre po prečítaní miniatúry Alzáčik zatlieskal rukami, naširoko sa usmial a s rozžiarenými očami mi povedal: „No teda, Zuzanka moja, toto sa ti fakt podarilo, ja by som to takto nevedel napísať. Aké hlboké! Aké vtipné! Aké pravdivé! Som nadšený!“ Prípadne by ma mohol osloviť: „Slovutná pani Mojžišová.“

Skončím pri začiatku tvojej otázky. Sú to moji obľúbenci, milujem ich. V jedinom prípade sa dedikácia pod názvom miniatúry týka niečoho, k čomu mám viac než ambivalentný vzťah, lebo sa k tomu nedokážeme tu u nás múdro vzťahovať. Mám na mysli TSĽO, teda tradičné slovenské ľudové obyčaje.

Pri miniatúre Metamorfóza som si musela googliť slovo kutavka. Až potom som lepšie pochopila hĺbku a šírku metafory reverznej kafkovskej premeny a pocítila som, že odo mňa ako od čitateľky vyžaduješ veľa. Nebojíš sa, že to nedostaneš?

Určite nebojím. Ale možno som sa podvedome snažila písať tak, aby aj bez toho, že niekto na druhej strane pozná živočícha menom kutavka, bolo aspoň niečo z deja zrozumiteľné. Keby si to prečítala nejaká kutavka, bola by to zas celkom iná čitateľská percepcia. Umenie (svet, dnešok, ľudí...) neraz dokážeme vnímať a chápať iba dotiaľ, pokiaľ siahajú naše vedomosti, rozhľad... Ako povedal onehdy bývalý minister obrany Spojených štátov amerických Donald Rumsfeld: „Sú veci, o ktorých vieme, že ich vieme. Potom existujú známe neznáme. To sú veci, o ktorých vieme, že ich nevieme. Ale sú aj neznáme neznáme. Veci, o ktorých nevieme, že ich nevieme.“ Takže nebojím sa, ale je mi to ľúto. Ako sú mi ľúto aj všetky nuansy, súvislosti a porozumenia, ktoré mi uchádzajú pri vlastnom čítaní textov iných autoriek a autorov. Občas dosť googlim, keď čítam. A zväčša je to veľmi poučné.

Miniatúra Kardio a srdce v nohavičkách. Naozaj ti meno Miloša Jakeša spôsobuje takéto stavy? Máš ešte iné mená, ktoré to dokážu?

Mám. Dosť ich je tam z priestoru politiky – všetci diktátori a populisti. Dnešní aj minulí.Všelijakí ideologickí maniaci, na farbe, chuti a zápachu ideológie vlastne ani nezáleží. Ničitelia a prekrúcači dobrých a múdrych vecí. Netolerantní a neslobodomyseľní. Z nich mi padá srdce do gatí. A potom mi zas srdce vyskakuje z hrude z pozitívnych postáv minulosti aj súčasnosti. Je ich neúrekom, našťastie.

„Aj holubice mieru serú.“ „A nemajú mieru.“ Po sprosté slovo nejdeš ďaleko, niekedy ma to až zabolelo. Prečo?

Vulgarizmy sú súčasťou jazyka, s tým nič nenarobíme. Áno, používam ich, som tak trochu námorníčka. V istých chvíľach sú podľa mňa nenahraditeľným obohatením písanej či hovorenej reči, najpresnejším spôsobom vyjadrenia názoru či emócie. Ale treba s nimi narábať opatrne. Čo sa týka nadávok a sprostých slov, každý máme tú hranicu nastavenú inak. Čo je pre jedného pretečený pohár, pre iného môže byť nevinný rozbeh. Ak ťa čokoľvek v texte zabolelo, ospravedlňujem sa. Nepoužívam vulgarizmy pre parádu, na efekt. Aspoň myslím. To by bolo lacné. Dnes sa veľa hovorí o tom, že jazyk vo verejnom priestore zhrubol. Súhlasím. To, čo si dovoľujú viacerí vrcholoví politici, by som si v žiadnom prípade nedovolila. Vulgárnym človekom sa dá byť aj bez nadávok. A vypovedané sprosté slová nemusia byť nevyhnutne známkou skutočnej ľudskej vulgárnosti. Keď sa vrátim k miniatúre Hrivnáky, z ktorej si vo svojej otázke citovala dve repliky, stále si myslím, že som použila najpresnejšie slovo. Starú suku novým kúskom nenaučíš. Prepáč.

Sociálno, Puška, Mamka. Modlivky, Nočná. V lete a na jeseň vládnu v miniatúrach voľajaké ťažké témy. Je to náhoda? Ako si určila poradie poviedok v celkoch? Je to podľa vzniku, alebo bol dramaturgický kľúč iný?

To bude náhoda. Teda: asi náhoda. Alebo možno pre mňa neodhaliteľná freudovčina (neznáme neznáme čosi). Miniatúry som písala celkovo asi tri roky, intenzívne jeden z nich, ten posledný. Nad výsledným poradím som si začala lámať hlavu až ku koncu. Najprv dlho nič. Potom nejasný pocit, že na konci by mala byť Smrť. Ak je na konci Smrť, na začiatku by mohol byť Život. Prostá myšlienka. A čo je medzi tým? Jar, leto, jeseň a zima. Väčšina miniatúr priznane dejom alebo mizanscénou patrila k niektorému z ročných období. Stačilo zoradiť. Potom povsúvať na správne miesto tie bezprizorné. A bolo hotovo.

V Živote aj v Smrti rátaš, bilancuješ. Ale nie je to príliš pozitívne bilancovanie. Viem, som malicherná – ale ozaj si niektoré z položiek porátala?

Niektoré som celkom presne porátala. Iné odhadla. A tie ďalšie – už ani neviem...

Zvery vo svojich prózach opisuješ láskavo. Láskavejšie ako ľudí. Nie je to dobré vysvedčenie pre ľudí. Naozaj sme takí zatrateniahodní?

Ale však je tam zas aj zopár pekných ľudí... Či? Aj niečo veselé na zasmiatie... Či? Zvieratá milujem. (Napríklad medvede budú onedlho pravdepodobne mojím najobľúbenejším zvieratkom.) Bojím sa niektorých zvierat, otravujú, občas vyzerajú fakt divne, ale milujem ich. Ony totiž nemajú zlé úmysly, zdá sa mi. Konajú presne v intenciách zákonitostí a empírie, ktoré im umožňujú čo najlepšie prežiť. A to teda my ľudia ani náhodou nerobíme – stačí sa pozrieť do zrkadla, rozhliadnuť sa okolo seba alebo nazrieť do novín.

Posledná otázka sa týka tvojho jazyka. Má odlišnosti, je iný. Používaš netradičný slovosled, svojské výrazy. Premýšľaš nad tým? Je to zámer? Alebo si to jednoducho ty?

Asi som to jednoducho ja. Jazykom premýšľame, jazykom uchopujeme väčšinu sveta. Možno aj celý. Keď povieme, že „nemáme slov“, a myslíme to vážne, nielen ako taký povzdych, znamená to, že sme svedkami niečoho, čo nás presahuje – v dobrom či v zlom. Kráčam po meste, mihajú sa popri mne ľudia, domy, záhrady, zvery, pouličné lampy... nejako dopadajú slnečné lúče... odkiaľsi prichádza taký či onaký zvuk, hluk... Kráčam a v hlave sa mi roja vety, ako by sa to dalo opísať, akou vetou, akými slovami. Niekedy kvôli tomu ani neviem premýšľať o – možno – vážnejších veciach. Literárne písanie je vlastne tvorenie si vlastného jazyka, povedala by som.

(Rozhovor bol pôvodne uverejnený v časopise Rozum 4/2024. Rozhovor publikujeme so súhlasom redakcie.)

Zobraziť diskusiu (0)