Anna Kareninová nemá v živote veľa šťastia. Zdanlivo jej nič nechýba. Užíva si život na výslní v blyštivom lesku petrohradskej bohémy. Manželstvo s o dvadsať rokov starším mužom spĺňa všetky podmienky spoločenskej korektnosti. Materiálna stránka je plne zabezpečená, syn Serioža má všetko na dosah ruky, zvonku to teda vyzerá na priam dokonalú idylku. Za vyleštenou fasádou však Anna veľmi trpí. Najviac práve preto, že jej partnerský zväzok je v podstate od základu nešťastný. Nerovný, bez úprimného citu a prejavov lásky. Manželia Kareninovci akoby sa doslova skrývali jeden pred druhým. Neochotní spolupracovať, komunikovať, existovať normálne. Najhoršie je, že by aj chceli, ale nevedia si k sebe nájsť cestu.

Pri jednej z početných príležitostí však jedného dňa vyletí džin z fľaše. Anna stretáva mladého grófa Vronského a obaja sa do seba vášnivo zaľúbia. Masívna vlna verejného pohoršenia na seba nenechá dlho čakať. Zvlášť, keď Anna opustí zákonitého manžela i jediného syna a otvorene začne žiť v mimomanželskom pomere s Vronským. Ich vzťah je však nie nepodobný riadnej letnej búrke. Priženie sa, zahrmí až jedného zrazí na kolená, ovlaží, osvieži, ale aj zakrátko odznie.

Ani ľahtikárovi Vronskému a citovo nestabilnej Anne nie je veru súdený šťastný koniec. A nezachráni to ani malá Annie – plod ich spoločného vzplanutia. Kopia sa existenčné problémy, narastá napätie, zlú krv narobí aj istá časť neveľmi priateľsky nakloneného okolia. Labilná Anna padá stále rýchlejšie ku dnu. Zdá sa, že tragédii sa vyhnúť nedá.

Zhruba toto je najzákladnejšia príbehová línia, ktorú viac-menej každý zainteresovaný dobre pozná. Nebol by to ale Tolstoj, keby zostalo len pri tomto. A skutočne, pozorný čitateľ poľahky príde na to, že Annin tragický osud z celého rozprávania zaberá možno slabú štvrtinu a hlavnú rolu vlastne ani nehrá.

Hlavnú úlohu tvorí práve onen gigantický kolos medziľudských vzťahov neprestajne krúžiaci okolo nej. Najsprávnejšie bude rovno podotknúť, že tu prakticky nikto nehrá druhé husle. Epizódne postavy aj veľké hviezdy zvádzajú rovnocennú partiu. Nik nie je nepodstatný, lebo každý má svoj život, svoje problémy, svoje dôvody a svoj údel. Takže najväčšie Tolstého majstrovstvo spočíva v tom, ako neuveriteľne presne a komplexne zachytil prakticky celú dobovú spoločnosť, čo vzbudzuje zaslúžený rešpekt i teraz. Dokázal sa dotknúť hádam všetkých dôležitých aspektov, nejakým spôsobom definujúcich úplnú podstatu ľudskej existencie. Nevynáša nejaké direktívne súdy, nad nikým zbohdarma neláme palicu.

V prvom rade zoširoka vykresľuje život v jeho zložitosti, plnokrvnosti, neraz úplnej absurdnosti. Snaží sa v prvom rade chápať. Akoby stál stranou, ale zároveň je celú dobu blízko pri svojich postavách. Dokáže vyvolať súcit aj pri tých nesympatických a rovnako i zmiešané pocity pri tých, ktorí trocha viacej prirástli k srdcu. Mimochodom, ľudia, tak tí sú tu všetci. Chudobní, bohatí, sedliaci, zemské stavy, šľachta, inteligencia, prostý ľud, matky, otcovia, deti, bratia, sestry, manželia, manželky, milenky, družní a spoločenskí, osamelí solitéri, lepší, horší, spokojní, nešťastní, celkom skrachovaní a ďalší a ďalší. Tolstoj ako správny ruský klasik dovidí až do poslednej škáročky v duši každého zúčastneného. Človek je preňho alfou a omegou, čomu zodpovedá i po všetkých stránkach prepracovaná psychológia. Nik nie je natoľko bezvýznamný, aby nestál za pozornosť. Toto je poctivo vydreté až na samú medzu. Chce to ohromnú dávku sebazaprenia, pretože toto sa len tak „od stola“ jednoducho nedá. Musíš si to reálne „odrobiť“ neustálym kontaktom so živou človečinou a musíš jej veľmi rozumieť i napriek tomu, že ti mnohí z nej bytostne lezú na nervy. Inej cesty niet.

Tolstému z toho logicky vychádza jedno: impozantné panoptikum naozajstných, brilantne prekreslených individualít, medzi ktorými to jednoducho žije. A to na všetkých úrovniach od najosobnejších záležitostí až po hybné celospoločenské idey. Scénky z rodinného života sa preto prirodzene prelínajú s rozpravami o najrôznejších „vysokých“ témach: tradícia a pokrok, veda a spiatočníctvo, konzervatívna politika a liberálna politika, náboženská doktrína a slobodná viera, kapitalizmus a socializmus, európsky kozmopolitné a rusky svojrázne. Hlbokomyseľným úvahám je teda cesta plne otvorená. Tolstoj svoje postavy necháva dosýta polemizovať nad mnohým zaujímavým, čo v nich neraz vyvoláva i riadne rozporuplné pocity, pretože ľudia jednoducho zmýšľajú presne takto. Zápasia sami so sebou i navzájom. Prú sa, pretláčajú, ničia, ale nachádzajú i obdivuhodný súlad.

Členité príbehy sú funkčne osadené do krásne stvárneného prostredia. Tolstoj si dáva záležať i tu, či už sprevádza čitateľa mestom alebo vidiekom. Plné, sýte, robustné celky hrajú najrôznejšími farbami a dávajú vyniknúť každodenným drobnostiam, ktoré si človek inak ani neuvedomuje. Urbánne i rurálne je zachytené vskutku vierohodne a je to i zaujímavý kontrast. Mohutné epické, priam až „veľkofilmové“ rozprávanie je navyše dokreslené dlhými lyrizovanými pasážami. O typicky ruskú sladkobôľnu melanchóliu veru naozaj nebude núdza. Odolať úprimnému dojatiu sa miestami stáva nemožným.

Môže to vyzerať, že je to na jedného až priveľké a nečitateľné sústo. Nie je to pravda. Tolstoj má celú textovú mašinériu dotiahnutú do poslednej bodky. Všetky atribúty spolu kooperujú v obdivuhodnej harmonickej zhode, takže výsledná matéria lezie do hlavy úplne sama. Anna Kareninová je výnimočný príbeh. Fascinujúci historický záznam, ktorého podstata je ale prekvapivo aktuálna a svieža i v súčasnosti. Raz darmo, klasický ruský román je prosto klasický ruský román.

Lev Nikolajevič Tolstoj: Anna Kareninová

Vydal: Slovart 2012,2019 (edícia Svetová klasika)

Preklad: Naďa Szabová

1094 strán

Zobraziť diskusiu (0)