Autokorekt

Budík zazvonil o šesť päťdesiatpäť. Jovi vstal z postele, a kým si zapol telefón či umyl zuby, zamieril do pracovne a pripravil si peknú lajnu. Dnes bude výnimočný deň, pomyslel si, a ak to Číňania podpíšu, bude dokonca mimoriadne výnimočný. Práve sa chystal si šnupnúť, keď zazvonil zvonček pri dverách. Vzápätí sa pokúsil rýchlo schovať kokaín do zásuvky stola, ale nádoba sa prevrhla a všetko sa rozsypalo na koberec. Zvonček ďalej nástojčivo vyzváňal a rozčúlený Jovi šiel otvoriť. Na prahu stál jeho otec.

„Ako dlho trvá otvoriť dvere?“ spýtal sa s úsmevom.

„Dohodni si so mnou schôdzku vopred – a sľubujem, že otvorím hneď,“ odsekol Jovi.

„Dohodni si so mnou schôdzku vopred,“ napodobnil ho otec, „som tvoj otec, nie nejaký chalan, čo pracuje u teba vo firme.“ To Joviho nahnevalo.

„Máš pravdu, nie si chalan, ale ja už mám, do riti, tridsaťšesť rokov, tak mi sem nechoď ráno, ako keby som potreboval, aby si ma budil do školy.“

„Čo sa naparuješ?“ urazil sa otec. „Čo také som spravil? Myslel som, že keď tak či tak obaja ideme na zasadnutie predstavenstva, bolo by fajn, keby sme išli spolu a trochu to cestou oslávili… no, obuj sa, nech neprídeme neskoro…“

„Neprídem neskoro, otec. A tú firmu, ktorej úspech chceš tak súrne oslavovať, som založil ja sám a všetci zamestnanci, vrátane teba, pracujú za mzdu. Takže aj keby som pár minút meškal, je to v pohode, lebo vás platím aj za čakanie.“

Otec venoval Jovimu chladný pohľad. Tento pohľad si Jovi pamätal od detstva. Už vtedy chápal, že keď sa otec hnevá alebo kričí, netreba sa vzrušovať; patril k tým ryšavým typom, ktoré sa rýchlo rozohnia a ešte rýchlejšie upokoja. Ale keď sa naňho otec zahľadel jedným z tých mrazivých pohľadov, bolo jasné, že ho niečo naozaj ranilo.

„Dobre, chcel som ti ponúknuť odvoz, ale možno je lepšie, aby generálny riaditeľ neprišiel na stretnutie s radovým zamestnancom v tom istom aute. Uvidíme sa tam,“ povedal, otočil sa k Jovimu chrbtom a vydal sa k bráne na dvore. Keby existovalo nejaké magické slovo, ktoré by túto zbytočnú hádku vymazalo, Jovi by ho s radosťou použil. Ale bežať teraz za otcom a ospravedlňovať sa za to, že mu vadí, keď ho niekto budí pred siedmou ráno ako na vojne, mu predsa len pripadalo nevhodné. O polhodinu neskôr, keď už sedel vo svojej modrej Tesle a stál v zápche cestou do kancelárie, zatelefonovali mu z nemocnice: nákladiak, ktorý nedal prednosť, prešiel cez križovatku a narazil do otcovej škodovky. Jeho otec bol na mieste mŕtvy.

Jovi zavolal sekretárke. Požiadal ju, aby zrušila schôdzu predstavenstva a odložila stretnutie s Číňanmi na zajtra, potom zadal do navigácie adresu nemocnice. Po prázdnych vozovkách by sa tam dostal o pätnásť minút, no s týmito prekliatymi zápchami mu cesta potrvá najmenej hodinu a pol. Cítil sa unavený. Nesmierne unavený. V rádiu hrali pesničku Tak rád spím, a hoci za daných okolností to bolo naozaj nelogické, alebo možno práve preto, náhle spravil na mieste nebezpečnú otočku a zamieril domov. Keď dorazil, opäť mu zazvonil mobil – hovor z kancelárie. Vypol telefón, vyzul si topánky, vliezol do postele a zavrel oči.

Budík zazvonil o šesť päťdesiatpäť. Jovi vstal z postele a zamieril do pracovne. Práve sa chystal si šnupnúť, keď zazvonil zvonček pri dverách. Vzápätí sa pokúsil rýchlo schovať kokaín do zásuvky stola, ale nádoba sa prevrhla a všetko sa rozsypalo na koberec. Na prahu stál jeho otec.

„Ako dlho trvá otvoriť dvere?“ spýtal sa s úsmevom.

„Dohodni si so mnou schôdzku vopred – a sľubujem, že otvorím hneď,“ odsekol Jovi.

„Dohodni si so mnou schôdzku vopred,“ napodobnil ho otec, „ja som tvoj otec, nie nejaký chalan, čo pracuje u teba vo firme.“

To Joviho nahnevalo.

„Máš pravdu, ty nie si chalan, ani ja nie, tak mi sem ne- choď ráno, ako keby si ma musel budiť do školy.“ „No, obuj sa a poďme,“ povedal otec, „nech neprídeme ne- skoro na schôdzu predstavenstva.“

„Neprídem neskoro, otec. Ale aj keby som náhodou pár minút meškal, je to v pohode, lebo je to moja firma a mzda, čo vám platím, zahŕňa aj čakanie.“

Otec venoval Jovimu chladný pohľad. „Chcel som ti ponúknuť odvoz, ale možno je lepšie, aby generálny riaditeľ neprišiel na stretnutie s radovým zamestnancom v tom istom aute. Uvidíme sa tam.“

Joviho otec sa otočil a vydal sa k bráne na dvore a Jovi za ním chcel zavolať, zakričať nejaké magické slovo, ktoré by vymazalo túto zbytočnú hádku.

„Počkaj chvíľku,“ zavolal na otca, ktorý už stál pri bráne, „keď už aj tak obaja ideme do kancelárie, načo ísť dvomi autami?“

Otec na okamih zaváhal, potom prikývol, nasadli do modrej Tesly a celú cestu neprehovorili ani slovo. Jovi vedel, že otec je nadurdený a že čokoľvek povie, vyvolá hádku, tak radšej mlčal. Keď dorazili do budovy kancelárie, Jovi navrhol, aby sa zastavili na kávu v kaviarni vo vestibule. Mali dvadsaťtri minút do začiatku schôdze, dosť času na uzmierenie, lenže Joviho otec povedal, že už kávu pil doma a ide hore do kancelárie. O sekundu, len čo si Jovi objednal horúce latte bez peny, sa od výťahov ozval hrôzostrašný rachot. Trvalo ešte pár minút, kým pochopil, čo sa vlastne stalo: na štrnástom poschodí sa pretrhlo lano výťahu. Vo výťahu boli dvaja ľudia: dvadsaťjedenročný kuriér Woltu a jeho otec. Jovimu neprestával zvoniť telefón: sekretárka, zástupca riaditeľa pre marketing, neznáme číslo, pravdepodobne z Číny. Na žiaden hovor neodpovedal. Zišiel po núdzovom schodisku do garáže a nastúpil do auta. Mal milión naliehavých povinností, ktoré by mal teraz riešiť, no cítil, že nemá silu ani len začať rozmýšľať o tom, s ktorou z nich začať. Predovšetkým, pomyslel si, musím ísť domov a vyspať sa.

Budík ho zobudil o šesť päťdesiatpäť. Práve sa chystal si šnupnúť lajnu, keď zazvonil zvonček pri dverách. A keď sa pokúsil rýchlo strčiť kokaín do zásuvky, všetok sa rozsypal po koberci.

„Ako dlho trvá otvoriť dvere?“ spýtal sa jeho otec s úsmevom.

„Dohodni si so mnou schôdzku vopred,“ odsekol Jovi, „a sľubujem, že otvorím hneď.“

„To si prehnal,“ precedil otec, „nie som hocijaký chalan, čo u teba pracuje vo firme.“

„Máš pravdu,“ rozčúlil sa Jovi, „nie si chalan, ani ja nie, tak mi sem nechoď hneď ráno, ako keby si ma musel budiť do školy. To je moja firma a aj keby som pár minút meškal na schôdzu, je to v pohode. Platím ťa aj za čakanie.“

Celú cestu neprehovorili ani slovo. Keď dorazili do práce, Jovi sa vzdal myšlienky na kávu vo vestibule a vyviezol sa s otcom výťahom rovno do kancelárie. Všetci tam boli veľmi nervózni. Dohoda s Číňanmi mala premeniť ich firmu z ďalšieho nestabilného start-upu, ktorý má problémy so získavaním investícií, na ziskovú spoločnosť. Riaditeľ vývoja si s ním chcel prejsť posledné detaily, kým sa všetci zhromaždia, a keď si sadli do zasadačky, Jovi cez obrovskú sklenenú stenu videl, ako si jeho otec v kuchynke nalieva vodu do priehľadného plastového pohára. Otec vyzeral smutne. Riaditeľ vývoja ďalej hovoril o aktualizáciách produktu, ktoré budú potrebné pre čínsky trh, zatiaľ čo Jovi sledoval otca, ako pomaly a krátkymi dúškami pije vodu z plastového pohára. Vtom, bez akéhokoľvek varovania, jeho otec skolaboval. Sekretárka k nemu pribehla ako prvá, Jovi druhý.

„Nedýcha!“ zvolala sekretárka. „Pomôžte mu! Nedýcha!“ Kým záchranári stihli potvrdiť jeho smrť, Jovi už bol v Tesle na ceste domov, aby sa vyspal.

Budík ho zobudil o šesť päťdesiatpäť a hneď potom zazvonil zvonček pri dverách.

„Ako dlho trvá otvoriť dvere?“ spýtal sa otec stojaci vo dverách.

„Dohodni si so mnou schôdzku vopred – a sľubujem, že otvorím hneď,“ odsekol Jovi.

Otec naňho uprel chladný pohľad.

„Dobre,“ povedal, „chcel som ti ponúknuť odvoz, ale možno je lepšie, aby generálny riaditeľ neprišiel na poradu s radovým zamestnancom v tom istom aute.“

Otočil sa mu chrbtom a vykročil smerom k bráne. Jovi za ním chcel zavolať, zakričať nejaké magické slovo, ktoré by vymazalo túto zbytočnú hádku.

„Prepáč,“ povedal Jovi, „nemal som ti papuľovať. Som len v strese z celého chaosu okolo tej zmluvy.“

Otec sa zastavil na dvore a otočil sa k nemu. „To je v poriadku,“ odvetil s úsmevom. „Na to ti boh stvoril otca, nie? Aby si mal na koho kričať.“

Jovi mu opätoval úsmev a navrhol, že pôjdu spolu jeho Teslou, otec však trval na tom, že možno bude predsa len lepšie ísť dvomi autami. Kým sa rozlúčili, Jovi otca silno objal, a otec, prekvapený objatím, povedal: „Dosť, ty truľo. Veď neletím na Mars. Uvidíme sa v kancelárii o polhodinu.“

A Jovi namiesto odpovede otca ďalej objímal.

Zobraziť diskusiu (0)