Matúš Procházka
13.7.2025
Búrlivé výšiny
Je to už nejaký rok, čo som si práve cez letné horúčavy zvykol siahať po klasike. Klasické texty obsahujú také ohromné spektrum nálad, kde často prevládajú tie vyslovene mrazivé, čo je v danom období viac než vítané. A vlastne aj bez toho môžeme byť. Jednoducho povedané, čitateľ poctivo vychovaný na „starom dobrom“, sa k osvedčenému tak či tak rád vracia so železnou pravidelnosťou, prípadne si (áno, aj také sa našťastie stáva) rád vyplní chýbajúce položky v zbierke. I z tohto dôvodu tentoraz padol výber na notoricky známe Búrlivé výšiny od Emily Brontë, ktoré v preklade od Magdy Žáryovej už viackrát vyšli (napríklad) v Slovarte.
O šialenstve až na onen svet.
Hneď z prvej priznám, že som po zatvorení poslednej strany zostal úprimne otrasený, až mierne šokovaný. Iste, aspoň približný sujet koľko toľko pozná každý trocha rozhľadený čitateľ. Preto je jasné, že v tomto prípade nepôjde o žiaden presladený pseudoromantický gýč a prevládať budú najmä dosť vážne nálady. Napriek tomu však tá vypätá obnaženosť širokej škály skutočne negatívne vibrujúcich emócií dokáže priam odzbrojujúco zaskočiť.
Emily Brontë nám prostredníctvom neveľkého počtu komplikovaných postáv s neľahkými charaktermi servíruje takú paletu preťažkých duševných poryvov, až jeden začne ľutovať, že sa napokon predsa len nestal psychiatrom. V zvláštne odizolovanom priestore odľahlých vresovísk a slatín yorkshirského panstva, v prostredí akejsi „ponorky naopak“, sa totiž odohráva extratriedne existenciálno-psychologické divadlo, v ktorom defilujú mnohé patológie silne (de)formujúce človeka zvnútra i navonok.
Môžeme veľa hovoriť napríklad o tom, že, žiaľ, práve ono neveľmi prívetivé sociálne zázemie tu zdarne vytvára živnú pôdu pre dlhodobé traumatizujúce situácie, z ktorých je prakticky nemožné sa plnohodnotne vymaniť. Takmer každý zo zúčastnených je týmto stavom vecí nejako poznačený, čo všetkých vrhá do stále nových a nových problémov. Preto i hocaký prejav šľachetných citov na seba berie v zásade len veľmi hrubú, až zversky divú podobu. Na základe toho by sme mohli ľahko tvrdiť, že človek sa čohosi pravekého v sebe (dodnes) nedokázal zbaviť.
Smršť neľahko utlmiteľných emocionálnych vírov brilantne zachytených v tomto búrlivom texte akoby jasne poukazovala smerom k našej jaskynnej podstate. Vo vriacej, ale odťažitej, miestami až reálne vnímanie prekračujúcej, avšak načisto pohlcujúcej atmosfére sa láska s nenávisťou či pomsta s odpustením akoby stretali v jednej priamke, prirodzene vedúcej k neodvratnej záhube a (žiaľ, v autorkinom tragickom prípade je to celkom očividné) predtuche rýchlo sa blížiacej smrti.
Nech to je ako chce, nič to už nezmení na tom, že Emily Brontë v mimoriadne hutnej forme britko postrehla mnohé rysy výrazne definujúce ľudský rod, čo v riadnej klasike jednoducho má a musí byť. Ovláda nás zločin, temné vášne i rýdze sebazničujúce šialenstvo.
Hotová očistná kúra, pri ktorej bitý najviac bije.
Emily Brontë: Búrlivé výšiny
Slovart 2009, 2016
Preklad: Magda Žáryová
344 strán
