V jadre diania stojí zvláštna, už na prvý pohľad vcelku nesúrodá dvojica. Mahmut je majster studniar kopajúci studňu na pustej pláni kdesi na budúcom (zatiaľ) neobývanom predmestí Istanbulu. Trvalú spoločnosť mu robí viac-menej len mladý Cem, ktorého majster zobral do učenia. Voľný k nikomu neviazaný majster odovzdáva Cemovi skúsenosti ako vlastnému synovi. Cem zas k majstrovi vzhliada s bázňou ako ku skutočnému otcovi, lebo ten jeho rodinu definitívne opustil.

Úmorná práca pokračuje deň za dňom. Studňa je čoraz hlbšia, ale vodu sa im stále nedarí nájsť. Pri večerných výletoch do neďalekého mestečka sa Cem spriatelí s tajuplnou Červenovláskou, herečkou potulného divadla, pričom sa do staršej ženy vášnivo zaľúbi. To má za následok, že medzi majstrom a učňom začne stúpať napätie, ktoré sa postupne vyhrotí až vyústi do nešťastnej tragédie. Ďalší spoločný osud dvojice je tým spečatený. „Otec“ a „syn“ sa už nikdy viac neuvidia.

Po mnohých rokoch je z Cema vplyvný, bohatý a bezdetný magnát. Okolnosti a biznis ho opäť zavedú na staré miesta, kde naňho doľahnú následky minulosti a... dosť. Zvyšok si už čitateľ dosýta užije aj sám.

Orhan Pamuk ani na desiaty raz nestupil vedľa. Pritom nemá bohvieaký zmysel pátrať po tom, koľká jeho „najlepšia“ kniha novinka je. Podstatným zostáva to, že autor je i naďalej mimoriadne silný rozprávač. So svojím výrazom opäť mierne zaexperimentoval a pridal zopár novších ťahov.

Hlavne treba podotknúť, že autor svoju súčasnú tvorbu veľmi sympaticky upravil, učesal, oholil a odtučnil, takže sa tentoraz elegantne vošiel do striedmeho dvesto (a kúštik) stranového hávu. Subtílnejšiu formu až po okraj naplnil chutným obsahom, keď dokázal funkčne a hlboko prepojiť viacero zdanlivo nekompatibilných tém. Ako správny osvietenec naširoko rozkročený medzi neuveriteľne pestrými kultúrami na seba s chuťou necháva pôsobiť vplyvy osmanského, perzského či (staro)gréckeho kultúrneho dedičstva, ktoré umne dopĺňa o presné historické fakty a navrch pridáva moderné až akési freudovské psychoanalytické finesy.

Možno je to na letmý ohmat až prílišný pretlak nápadov. Pamukovi z nich ale vyšla jedna súčasná, typickou melanchóliou silno predchnutá elégia odohrávajúca sa na pozadí búrlivých spoločenských zmien v Istanbule i Turecku zhruba v čase od začiatku 80-tych rokov po takmer dnešok. Je to o rodičoch a deťoch. O oddaných, a vzdorovitých synoch a nehodných otcoch. Je to o nešťastných nedorozumeniach a veľkých tragédiách. Sú v tom veľké túžby po životnom naplnení predchádzajúce ešte väčším sklamaniam a pádom. Je v tom kus histórie i politiky. Je v tom nostalgia za mŕtvymi rokmi a krásnym, starým navždy strateným svetom. Je v tom vlastne opäť celé človečenstvo a jeho neraz veľmi trpký údel. Je to klasicky famózny Orhan Pamuk.

Orhan Pamuk: Červenovláska

Vydal: Slovart 2018

Preklad: Otto Havrila

208 strán

Zobraziť diskusiu (0)