Tichí zeme

Ťažisko jedného z Waltariho najrozsiahlejších textov je ukotvené v starom Ríme za čias dohasínajúcej vlády cisára Claudia. Intrigánska Agrippina už pomaly, ale isto pripravuje politické zázemie pre svojho rozmaznaného a svojvoľného syna Neróna. Jeho prostredníctvom sa totiž chystá vládnuť celému impériu. Pri svojich mocenských kalkuláciách sa však ukrutne prepočíta, čo sa jej napokon stane osudným. Ľstivý Nero, podpaľač a matkovrah, si všetku moc nad neporaziteľným Rímom nakoniec uzurpuje len pre seba.

Deje sa tak niekde medzi rokmi 46 – 79 písaných podľa nášho letopočtu. Priamym svedkom i zapisovateľom týchto, aj mnohých ďalších, historických drám, tak ako ich neraz osobne zažil, je rímsky senátor Minutus Lausus Manilianus. Jeho otcom bol rímsky občan (a nakoniec takisto senátor) Marcus Minutus Mesentianus. Ten počiatkom nášho veku pobýval vo východných provinciách. V izraelskej zemi sa stal očitým svedkom hroznej smrti Ježiša Nazaretského. Táto udalosť v ňom zanechá veľmi hlboký dojem. Následné pátranie po učení a odkaze židovského kráľa, ktorý zostúpil na zem, aby vykúpil svet, ho navždy poznamená. K novovzniknutej kresťanskej viere sa vďačne utieka i po návrate do Ríma. Nezaprie ju ani v najrozhodujúcejšom okamihu svojho života.

Syn je oproti otcovi oveľa pragmatickejší a z mnohých osobných pohnútok takpovediac politicky tvárnejší. Na toto čudácke sektárstvo síce hľadí zhovievavo, no skepticky predpovedá, že čoskoro prirodzene vymizne a splynie s okolím. Aj on však zoči-voči vlastnému desivému koncu naplno precitne a pochopí svoj trpký omyl. Z tichých zeme, prenasledovaných a beštiálne likvidovaných protištátnych živlov a nepriateľov ľudstva napokon vzíde najhybnejší duchovný pilier, aký svet poznal.

Keď je papyrus viac než kino

Mimoriadne košaté rozprávanie čitateľov povodí po impozantne rozľahlom území súdobej mapy staroveku. Nazrieme do Antiochie, Británie, Korintu či Jeruzalema i k Peržanom. Hlavne potom nemôžeme vynechať dôkladný exkurz naprieč leskom a biedou honosného Ríma. Mika Waltari nezostáva svojmu poctivo vybrúsenému rukopisu nič dlžný ani v tomto veľkom románe. Ohromná historická panoráma je teda spracovaná s práve takou komplexnosťou, akú môže ponúknuť viac než deväťstostranový priestor. Tohto pre niekoho možno až neprekonateľného čísla sa však vôbec netreba ľakať. Husto rozvetvené rozprávanie je totiž mimoriadne chytľavé a plynie akoby jedným ťahom.

Waltari sa vo vyváženej miere sústredí tak na jednotlivé elementy, ako aj na ich harmonické zasadenie do širších súvislostí. To znamená, že pôsobivé kvantum zvolených postáv s vyslovenou noblesou trojrozmerne vykresľuje v ich jedinečných danostiach. Zároveň s nimi v rámci vrstevnatej vzájomnej interakcie rozohrá množstvo ťažkých, skutočne plnokrvných psychologických partií, ktoré málokedy končia zmierlivou remízou. Z tých obludne krvavých víťazstiev a naturalisticky stvárnených porážok bude badateľné predovšetkým to, prečo môže skupina nejakých ľudí považovať inú skupinu (o veľkosti etník či celých národov) za menejcenných podľudí. Jednou z nosných ideí tohto spletitého čarovania so slovami, kde v neriedených koncentráciách organicky reagujú historické reálie s fikciou, bežná každodennosť s vysokými politickými intrigami, klamstvá s rôznymi výkladmi pravdy, materiálne s duchovným, ženy s mužmi, rodičia s deťmi či prudká nenávisť s neodolateľne podmanivým humorom, bude iste aj toto.

Po zdarnom prečítaní tu v krátkosti priblíženej alebo aj hocijakej inej Waltariho historickej próze by vás na podvratnosti ľudskej povahy, tobôž na krivej povahe hocijakej formy imperiálnej politiky nemalo prekvapiť už vôbec nič. Pokiaľ si to preklopíte do línie s aktuálnym svetovým stavom a boľavo sa pritom zatvárite, nik vám to nemôže vyčítať. Už je to asi raz taký horký ľudský údel donekonečna opakovať jedny a tie isté chyby. Absolútne nadčasová tvorba Miku Waltariho nám ich bude navždy pripomínať.

Mika Waltari: Nepriatelia ľudstva

Preklad: Andrej Rády

Ilustroval: Stano Dusík

PETRUS EDITOR, 2026 (edícia TERRA)

920 strán

Zobraziť diskusiu (0)