Mesto na Bospore v tomto smere, pochopiteľne, nie je výnimkou. Môže sa popýšiť maestrom najpovolanejším, ktorým nie je nik iný, než sám Orhan Pamuk. Nedávno dal o sebe opäť vedieť novým románom pod názvom Čosi čudné vo mne a je to naozaj grandiózny hold zložený milovanému mestu.

Do hlavnej úlohy je logicky postavené celé veľkomesto a jeho premeny v moderných dejinách od zhruba polovice 60-tych rokov minulého storočia po takmer súčasnosť. Pamuk si k rozprávaniu prizval tých najzainteresovanejších. Neodmysliteľných pouličných predavačov, ktorých prítomnosť v mestskom kolorite je taká samozrejmá, že s ním doslova splývajú. Pre ostatných sú prakticky neviditeľní. Oni sami však s veľkou citlivosťou registrujú všetok spoločenský pohyb na každodennej úrovni a ich pozorovateľský radar dosiahne v podstate kamkoľvek.

Príbeh rozvíja osudy dvoch spriatelených rodinných klanov, kde má pouličné predavačstvo svoje neodškriepiteľné zastúpenie. V húštine postáv, z ktorých každá je svojím spôsobom hlavná, vytŕča Mevlut. Do Istanbulu prišiel ako mladík z dediny spolu s otcom začiatkom šesťdesiatych rokov. Začal chodiť na strednú a po večeroch predávať jogurt a bozu. Postupne vystrieda mnohé zamestnania, ale s pouličným predajom zostane zviazaný počas celého, viac než štyridsať ročného života v meste. Práve on je tým pevným styčným bodom, v ktorom sa stretávajú všetky životné cesty jednotlivých príslušníkov oboch klanov i ďalších postáv a postavičiek. On je Pamukov hlavný reportér, ktorý zaznamenáva aj to najjemnejšie seizmické vlnenie - ktoré v priebehu dekád eskalovalo do mnohých, skutočne zásadných spoločenských otrasov a tie zas formovali tvár Istanbulu i celého Turecka.

Hlavná rozprávačská línia je typicky „pamukovsky“ prepletená s plejádou ďalších hlasov tvoriacich pestrú kakofóniu, kde každý zúčastnený predostiera svoje pohľady na rôzne aspekty každodennej reality. Na dôvažok do príbehu vstupuje i nestranný hlas „Pamuka sprievodcu“ spájajúci všetko do jedného funkčného a vyváženého celku, v ktorom má i ten zdanlivo najbanálnejší hrdina svoje náležité opodstatnenie. Aby toho nebolo málo, tak v niektorých momentoch samotní protagonisti prehovárajú priamo k čitateľovi, čím z neho robia akéhosi priameho účastníka verejného i súkromného istanbulského života.

A že je to život vskutku všetkými farbami hýriaci. Pamuk majstrovsky mapuje hádam všetky sociálne vrstvy a etniká, aké len v multikultúrnej orientálnej spoločnosti môžu byť. Mevluta má v teréne prakticky nepretržite, takže metamorfózu starého Istanbulu na moderné súčasné veľkomesto môžeme sledovať doslova deň po dni s vynikajúco zobrazenými pozitívnymi i negatívnymi faktormi, ktoré takýto dlhodobý prerod prirodzene sprevádzajú. V mohutnom dejovom toku sa úžasne zlieva tradícia s pokrokom, „praví“ Istanbulčania s prisťahovalcami, Turci s Arménmi, Grékmi aj Kurdmi, sekularisti s islamistami, socialisti s komunistami a nacionalistami, dobré so zlým, poctivé s nepoctivým, jedni ľudia s ďalšími ľuďmi...a tak ďalej a tak podobne a nijako inak.

Orhan Pamuk novinkou len potvrdzuje status geniálneho rozprávača, ktorý nemá konkurenciu. Nad všetkým má suverénnu kontrolu, nikde niet ani stopy po obsahovej či formálnej neistote, takže výsledná (ako vždy) kolosálna textová masa opäť ponúka podmanivý širokospektrálny zážitok umocnený skvele zakomponovanou melancholickou náladou, ktorej každý Istanbulčan vraví hüzün. Asi aj kvôli tomu je to celé až neuveriteľne ľahko čitateľné a kniha skôr pripomína akúsi variáciu na modernú rozprávku, než mnohovrstevnatý sociálny román. Rozhodne však nič neskĺzava k lacnému gýču a banálnosti, autenticita je tu na prvom mieste.

Čosi čudné vo mne je priam esenciálnou ukážkou Pamukovho spisovateľského kumštu a možno je to jeho najlepší román vôbec. Ja som sa každopádne bavil, akoby som tam naozaj bol, inak to nešlo.

Orhan Pamuk: Čosi čudné vo mne.

Vydal: Slovart 2017

Preklad: Otto Havrila

544 strán

Zobraziť diskusiu (0)