Rafael mal pätnásť rokov, keď mu zomrela mama a vyslobodila ho zo svojho utrpenia. Dážď pršal na ľudí v kibuci, čo sa tiesnili pod dáždnikmi na malom cintoríne. Tuvja, Rafaelov otec, horko plakal. Celé roky sa oddane staral o svoju ženu a teraz vyzeral stratený a osirelý. Rafael, v krátkych nohaviciach, stál bokom od ostatných a zakrýval si hlavu a oči kapucňou, aby nevideli, že neplače. Pomyslel si: Teraz, keď je mŕtva, môže vidieť všetko, čo som si o nej myslel.

Bolo to v zime 1962. O rok sa jeho otec zoznámil s Verou Novak, prisťahovala sa do Izraela z Juhoslávie, a začali žiť ako pár. Vera prišla do Izraela s jedinou dcérou Ninou, vysokým sedemnásťročným dievčaťom s plavými vlasmi a podlhovastou tvárou, bledou a veľmi krásnou, no takmer bez výrazu.

Chlapci z Rafaelovej triedy volali Ninu sfinga. Zakrádali sa jej poza chrbát a napodobňovali ju, ako si pri chôdzi rukami objíma telo a díva sa prázdnym pohľadom. Raz prichytila dvoch chalanov, že ju napodobňujú, a jednoducho im zmydlila ksichty. Takú bitku v kibuci ešte nevideli. Ťažko bolo uveriť, aká sila a dravosť sa skrývala v tých jej tenkých rukách a nohách. Začali kolovať klebety. Povrávalo sa, že keď bola jej mama politickou väzenkyňou v gulagu, Ninu, vtedy ešte dieťa, vyhodili na ulicu. Vravelo sa „na ulicu“ a sprevádzal to veľavýznamný pohľad. Povrávalo sa, že v Belehrade sa pridala ku gangu vlčích deciek, ktorý unášal iné deti, aby dostal výkupné. Vravelo sa. Ľudia klebetia.

Šarvátka s chlapcami ani ďalšie udalosti a fámy neprenikli cez hmlu, v ktorej žil Rafael po tom, čo mu zomrela mama. Celé mesiace bol ponorený do samovoľnej letargie. Dvakrát denne, ráno a večer, hltal tabletky na spanie, bral si ich z maminej skrinky na lieky. Ninu si ani nevšimol, keď na ňu tu a tam narazil v kibuci.

Lenže jedného večera, asi pol roka po matkinej smrti, si krátil cestu do telocvične cez avokádový háj a Nina prichádzala oproti nemu. Kráčala so sklonenou hlavou a objímala sa rukami, akoby všade naokolo bolo zima. Rafael sa zastavil, odrazu zmeravel, a nechápal prečo. Nina bola pohrúžená do seba a nevšimla si ho. Pozoroval, ako sa pohybuje. Taký bol prvý dojem, čo v ňom vzbudila – jej tichý, úsporný pohyb. Vysoké jasné čelo a jednoduché tenké modré šaty, čo jej povievali v polovici lýtok.

Ten výraz v jeho tvári, keď na to spomínal... Až keď sa k nemu celkom priblížila, Rafael uvidel, že plače – potichu, pridusene vzlyká. Potom ho zbadala, zastala a zháčila sa. Na pár sekúnd sa ich pohľady stretli a treba s ľútosťou poznamenať: nerozlučne. „Nebo, zem, stromy,“ rozprával mi Rafael, „neviem... Mal som pocit, akoby príroda omdlela.“

Nina sa spamätala prvá. Zúrivo si odfrkla a ponáhľala sa preč. Ešte stihol zazrieť jej tvár, ktorá sa okamžite zbavila akéhokoľvek výrazu. Čosi ho k nej priťahovalo. Načiahol za ňou ruku...

Úplne ho vidím, ako tam stojí s vystretou rukou. A tak tam aj zostal, s tou natiahnutou rukou, štyridsaťpäť rokov.

Ale vtedy v háji, bezmyšlienkovite, skôr než by zaváhal a zamotal sa, vyskočil a rozbehol sa za ňou, aby jej povedal, čo pochopil v okamihu, keď ju uvidel. Všetko sa v ňom prebudilo k životu, vravel mi. Požiadala som ho, aby to vysvetlil. Vyjadril sa zmätene, mrmlal čosi o tom, ako v ňom všetko zhaslo počas tých rokov matkinej choroby a ešte väčšmi po jej smrti. Zrazu bolo všetko naliehavé a osudové, zrazu nepochyboval, že ona sa mu ihneď podvolí.

Šiel za ňou, Nina počula jeho kroky, zastala, otočila sa a pomaly si ho premerala pohľadom. „Čo je?!“ osopila sa naňho. Zmeravel, zbledol z jej krásy a snáď aj z hrubosti – a najmä, obávam sa, z kombinácie oboch. Dodnes ju má, slabosť pre ženy, v ktorých je aspoň náznak mužskej agresivity, ba až neotesanosti, také korenie. Rafael, Rafi...

Nina si položila ruky vbok a vyvrelo z nej drsné dievča ulice, divoké zviera. Nozdry sa jej rozšírili, vetrila ho vo vzduchu, Rafael jej videl pulzovať na krku jemnú modrastú žilu a zrazu ho zaboleli pery, tak mi to rozprával, úplne horeli, prahli.

V poriadku, chápem, pomyslela som si, nemusíš zachádzať do podrobností. Nine sa stále leskli na lícach slzy, ale oči mala studené, takmer hadie. „Choď domov, chlapče,“ povedala, no on zavrtel hlavou – nie, nie.

Pomaly priblížila čelo k jeho hlave, odtiahla sa a znovu priblížila, akoby hľadala presný bod. Zavrel oči a ona mu vrazila takú hlavičku, až odletel dozadu a spadol do priehlbiny avokádového stromu.

David Grossman: Život sa so mnou pohráva

Artforum, október 2020

edícia -klad

preklad: Silvia Singer

redakcia: Zuzana Mojžišová

Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Zobraziť diskusiu (0)