Od Kataríny po Veľkú vlasteneckú
Príbeh ruských Nemcov sa zakoreňuje hlboko v histórii siahajúcej až do osemnásteho storočia. Bola to práve cárovná Katarína Veľká, na ktorej pozvanie začali v masívnych prúdoch opúšťať rodnú pravlasť. Tá mnohým z nich v tej dobe nemala čo ponúknuť, keďže bola zmietaná neustálymi politickými nepokojmi a neutešenou sociálnou situáciou eskalujúcou až do počínajúceho hladomoru. Nečudo, že nejedna poctivo pracujúca remeselnícka či roľnícka, ale i obchodnícka, prípadne inteligentská rodina zviazala do uzlíka svoje skromné imanie a vydala sa za šťastím do novej zasľúbenej zeme. V tomto prípade sa ňou mali stať žírne stepné oblasti v cárskom impériu, tiahnuce sa prevažne pozdĺž ľavého brehu na dolnom toku mohutnej Volgy.

Postupom času tu prichádzajúci kolonisti vytvorili početné usadlosti, kde v daných podmienkach viac či menej úspešne rozvíjali svoj potenciál. Zároveň si uchovali puto s domovinou v podobe vlastného jazyka, vierovyznania, obyčajov a tradícií, ktoré vplyvom nového prostredia získali originálnu exotickú príchuť. Komunita povolžských Nemcov tak dokázala neprehliadnuteľným vkladom výrazne obohatiť tamojšie už beztak mimoriadne pestré etnické i náboženské populačné zloženie. Najzásadnejší zlom však prichádza až s nástupom boľševikov. Ich ničivý dosah silne rozdrobí miestnu spoločenskú súdržnosť. Nadväzujúce stalinistické čistky úzko súvisiace i s vypuknutím Veľkej vlasteneckej vojny len dokonajú dielo skazy. Skupinu nemeckého obyvateľstva Povolžia v jej po generácie ustálenej podobe týmto krokom postihne definitívny rozklad.

Práve toto najdramatickejšie obdobie zaznamenáva Jachinovej príbeh. Začína sa v predvečer červenej revolúcie. V pomerne husto zaľudnenom rozprávaní najviac vyčnieva najmä postava dedinského učiteľa Jakoba Ivanoviča Bacha, žijúceho medzi svojráznymi obyvateľmi obce Gnadental. Nemožno o ňom povedať prakticky nič svetoborné. Len to, že má tridsaťdva rokov, učí miestne deti a pre svoju neprekonateľnú plachosť sa stráni väčšiny ľudí. Okolie naň síce pozerá cez prsty, ale v podstate nikomu príliš neprekáža, takže jeho výstredné až celkom čudácke móresy zhovievavo prehliada. Je to prosto divný zjav, o ktorom nik poriadne nevie, kde sa vzal a čo je vlastne zač, ale k miestnemu koloritu jednoducho neodmysliteľne patrí.

Veci sa dajú do pohybu, keď do hry vstúpi Udo Grimm, bohatý statkár a hlava prosperujúceho hospodárstva ukrytého pred zvedavým svetom na pravom brehu Volgy. Žiada od Bacha, aby z jeho takmer negramotnej sedemnásťročnej dcéry Kláry vytesal noblesnú vzdelanú dámu, ktorej oslnivá prítomnosť prežiari každú lepšiu partiu. Vyučovanie prebieha takmer počas celého roka, pričom ani to nemožno považovať za zvyčajné. Žiačka nesmie vidieť svojho učiteľa, preto Klára zostáva schovaná za paravánom. Navyše na celý proces v prísnej mlčanlivosti dozerá jej stará pestúnka Tilde. Ani to nezabráni skrsnutiu vášnivej iskričky medzi nešťastnou dvojicou a nedozerné následky tohto aktu možno len ťažko predvídať. To preto, že do dverí už surovo kopú prašivé baganče veľkých dejín. Po ich demolačných nájazdoch už s konečnou platnosťou nič nezostáva na pôvodnom mieste.

Skutočná obludnosť tejto mašinérie akoby nášmu zraku zostávala skrytá, zanesená haldami múľu v ponurých meandroch majestátneho veľtoku. Jej mieru však ľahko vytušíme prostredníctvom útrpnej Bachovej figúry, ktorého každodenné prežívanie v nastávajúcom marazme funguje ako podrobná kronika istého, svojím spôsobom pasívneho vzdoru voči tejto mizérii. Tichý človek-milión zápasí s červenou hydrou mnohonásobne presahujúcou jeho biednu existenciu až do chvíle svojho tragického konca.

Esencia o niečo inak
Guzel Jachina svoj autorský výraz vylaďuje s každou popísanou stránkou. Výsledkom je osobitý spisovateľský prejav s puncom jasnej rozpoznateľnosti. Poľahky ju vystopujeme i v tomto skvostnom texte. Dôkladne a poctivo spracované spektrum najrôznejších ľudských pováh a charakterov, kde je zbytočné pátrať po nejakej plochosti. Aký postoj k nim zaujmeme, bude do značnej miery závislé od toho, ako hlboko prenikneme do jednotlivých aspektov stojacich za ich v konečnom zúčtovaní nejednoznačnou psychológiou. Inak povedané, čo všetko ich urobilo takými, akými sú.

Autorka vytvára robustné, epicky sýte príbehové línie, do ktorých harmonicky vnáša mnoho krásne lyrizovaných vrstiev odzrkadľujúcich majestátnosť zachytených prírodných scenérií, čo neraz prechádza až do značne surreálne šialenej atmosféry. Ako znalec kompletnej autorkinej spisby konštatujem, že oproti zvyšným dvom prózam má práve táto výrazne pribrzdenú dynamiku. Text plynie v príjemne rozvláčnom tempe a často akoby len stál na mieste. Dáva tým vyniknúť dobre poskrývaným symbolickým rovinám i filozofickému meditovaniu obklopenému akýmsi naturálne éterickým oparom. Prijatie výzvy na hlboký čitateľský ponor teda iste prinesie patričné zadosťučinenie.

Je zaujímavé, že pokiaľ si prvý a zatiaľ posledný román pre seba dokážem bez problémov pretaviť do podoby širokorozchodných historických filmov, pri tomto sa mi na myseľ nevtieravo derie séria nejakých monumentálnych olejomalieb vyplnených do posledného detailu. Guzel Jachina vytvára z minuciózne skomponovanej húštiny slov nanajvýš výpovedné obrazy o živorení v neslobode. Ich emocionálny dopad vyvoláva príslovečný efekt boľačky po tvrdom údere pancierovej päste navlečenej v hodvábnej rukavičke.

Guzel Jachina: Děti Volhy

Prostor, 2023 (edícia Současná světová próza, druhé vydanie)

Preklad: Jakub Šedivý

416 strán

Zobraziť diskusiu (0)