Nemožnosť úteku pred traumou
Kto dlhodobejšie sleduje tvorbu spisovateľky Alexandry Pavelkovej vie, že venuje značnú pozornosť uveriteľnosti jej postáv, pristupuje k nim citlivo: nie sú len nositeľmi deja, ale bytosti s komplexným vnútorným svetom. Aj v románe Dom splnených prianí hneď po úvodných stranách vidieť, že postavy nie sú autorke ľahostajné, a hoci sa dej začína celkom dynamicky, dôraz na emocionálne rozpoloženie sa stane pevnou súčasťou ďalšieho diania. Tínedžer Peter sa javí ako rebel s potrebou uniknúť z každej inštitúcie, v akej sa ocitne. Vyrastá bez rodičov a prenasleduje ho traumatická udalosť, kvôli ktorej nenachádza pokoj.

Zároveň disponuje veľmi osobitou schopnosťou: dokáže dotykom otvárať zámky, ako sa však ukáže, je to len časť špeciálneho nadania. Peter prostredníctvom dotyku komunikuje s budovami, vie rozumieť ich spomienkam aj jazyku, v akom sa vyjadrujú. Umožňuje mu to vyhľadávať prázdne byty alebo vykrádať trezory. Takto sa pretĺka, kým nestretne niekoho, kto mu otvorí nové možnosti. Dôvod, prečo je mladý muž stále na úteku, sa nachádza v detstve, kedy sa dostal do domu, ktorý plní všetky priania. K tejto mysterióznej budove smeruje celé putovanie, kým ale dôjde k jeho naplneniu, musí Peter podstúpiť predovšetkým vnútorný vývoj. Jeho zachytenie je najsilnejší aspekt knihy a naozaj čitateľstvu odporúčam pozorne sledovať, akými zmenami musí hlavná postava prejsť, kým sa k domu dostane.

Fantastika ako sonda do reality
Autorka prostredníctvom postáv tematizuje viacero problematických javov, s akými sa stretávajú nielen mladí ľudia. Je to predovšetkým outsiderstvo, keď v spoločnosti existujú skupiny obyvateľov, ktorí sú pre ostatných akoby neviditeľní. Pritom nie sú nebezpeční a ich individuálne osudy sú neraz tragické a smutné. Z rôznych dôvodov sú však sociálne vylúčení, ich veľkou smolou je stigma alebo negatívny stereotyp. V románe sa takto objavujú predovšetkým ľudia bez domova. Alexandra Pavelková je autorka, ktorá citlivo vníma osudy svojich postáv a je pozorná aj voči sociálnym javom vedúcim k vyčleneniu jednotlivcov z dominantnej spoločnosti kvôli ich inakosti.

Časť knihy môžeme tiež vnímať ako sondu do prostredia sociálnych médií a až úzkostnej potreby priťahovať pozornosť na svoj virtuálny profil. Nie je to nič, čo by vzbudzovalo sympatie, vidieť tu dva trendy, ktoré s prezentáciou na sociálnych médiách súvisia: infantilizácia a nezrelosť, resp. neschopnosť vyhodnocovať typ zverejňovaných príspevkov. V záujme zvyšovania sledovanosti môže tvorca obsahu skĺzavať do skutočného extrému, ako sa to stalo aj v románe.

Ďalšou dôležitou témou knihy je trauma. Peter ako dieťa zažil niečo hrozné a tento démon minulosti pôsobí ako neodbytný hlas vyzývajúci k načúvaniu. Nedá sa vytesniť, pravidelne sa pripomína, nenecháva Petra na pokoji, čo mu spôsobuje nielen úzkosť, ale aj stres a strach. Viesť takýto život je nielen únavné, je to neudržateľné. „No čím som bol omámenejší, tým viac som sa bál. Vyľakal som sa každého zvuku, každého kroku, každej novej tváre. Desil som sa toho, že po mňa znova príde, a ja budem práve pod liekmi bez vôle brániť sa. Tou hrôzou som bol priam prestúpený. Tiekla zo mňa so slzami, ktoré som každú noc ronil do vankúša. Aj dýchať som sa už bál“ (s. 153).

Vedomie budov, túžba a následky
V neposlednom rade ide o fantasy román, fantastické ozvláštnenie sa tu nachádza nielen v Petrovej schopnosti, ale aj v nezvyčajnom uchopení budov ako samostatných entít s vlastným vedomím a vnímaním. Domy, byty, ale aj iné budovy vedia, kto ich obýva, a vytvárajú si k svojim majiteľom vzťah. Cítia negatívne emócie, ak sú prázdne, vedia plakať, ak sa v nich udeje niečo zlé a chátrajú, ak zloba pretrváva. Čo potom znamená prísť do priestoru, v ktorom sa môžu splniť všetky priania? Z mnohých iných príbehov vieme, že je potrebné dávať si veľký pozor na to, čo si človek želá. Pretože každé pokušenie má svoju cenu a následky. Nápad s vedomím budov je svieži, veľmi dobre spracovaný a dá sa predstaviť, že by mohol v budúcnosti ešte poslúžiť na ďalšie príbehy.

Alexandra Pavelková fantastickými prvkami nemrhá, využíva ich v pravý čas, ani náhodou nimi neplytvá na efektné scény. V jej poňatí pôsobia, akoby boli prirodzenou súčasťou nášho sveta, akurát sú určené tým, ktorí majú nadanie vnímať ich. Je to však dar, ktorého by sa postavy určite rady zriekli, ak by mohli. A rovnako ako úsporne využíva fantastické ozvláštnenie, používa autorka aj jazyk. Stručné, výstižné vety smerujú od jednej udalosti k druhej, aby čitateľstvo odrazu zistilo, že im bol predložený komplexný obraz o stave duše zraneného človeka. Inokedy nenápadné budovanie napätia privedie scénu k až strašidelnému vyústeniu. Podobné využitie jazyka, štylistiky, prirodzeného miešania fantastiky s realizmom dokáže zvládnuť len majster slova.

Dom splnených prianí dokáže určite osloviť všetkých, ktorí nečítajú fantastiku len ako zábavu, ale aj ako spôsob preniknutia k hlbším vrstvám života. Román ponúka čitateľstvu dostatok príležitostí uvažovať o opisovaných javoch a tiež zamyslieť sa nad traumatickými udalosťami, v dôsledku ktorých sa môžu dostať ľudia na úplný okraj spoločnosti. Atmosféra a psychológia postáv tu získavajú značnú váhu, takže kniha sa dá odporučiť aj hĺbavejšiemu mladšiemu čitateľstvu, ktoré fantastiku vyslovene nevyhľadáva. A dospelému čitateľstvu by román mohol poslúžiť ako okno do sveta mladých ľudí, v ktorom sa niekedy tak ťažko orientuje.

Alexandra Pavelková: Dom splnených prianí
Slovart, 2026
216 strán

Zobraziť diskusiu (0)