Už po prečítaní Nesnesitelné lehkosti bytí som si uvedomil, že to, čo robí Kunderove diela takými výnimočnými, je dokonalé poznanie vnútorného sveta hlavných protagonistov. Ich správanie a emócie, reakcie na rôzne situácie, dôvody, ktoré položili základ zásadným životným rozhodnutiam – to všetko má Kundera do detailov premyslené a odôvodnené. Čitateľ tak dokáže pohnútkam postáv plne porozumieť a ich konanie mu nepripadá náhodné. Niekto by to mohol nazvať chladnou autorskou kalkuláciou, no ja to považujem za snahu podať komplexný obraz jedinečnej ľudskej psyché.

Hlavný anti-hrdina románu Život je jinde Jaromil je ideálnym príkladom tohto Kunderovho postupu. Celý život má poznačený deformovaným vzťahom s matkou, ktorá si ho privlastňuje, odmieta jeho osamostatňovanie a tým ho dusí. Jaromil sa z tohto väzenia materinskej lásky pokúša vymaniť, no na ceste k „ozajstnej dospelosti“ mu uniká podstata bytia samým sebou. Bojí sa, že nikdy nebude „dosť“, že zostane vždy málo mužným, málo dospelým, a tak túži byť niekým, kým vlastne vôbec nie je. Stáva sa večným synom neustále revoltujúcim voči matke, bojujúcim sám za seba, no pritom sám seba stráca a „šliape na hrdlo vlastnej piesni“ (s. 224).

Vzťah s matkou zároveň položil základy Jaromilovho prehnane pozitívneho sebaobrazu. Jej neustálym chválením spyšnel, stratil pokoru a schopnosť priznať si vlastnú nedokonalosť. No to všetko bolo len brnením, tvrdou maskou, pod ktorou sa skrýval zraniteľný chlapec.

Túžba po uznaní (ktoré hľadá všade mimo matkinej náruče) hnaná jadrovým pocitom vlastnej mimoriadnosti ženie Jaromila do stredobodu udalostí povojnových revolučných rokov. To je ten život, ktorý je inde a nikdy nie tam, kde ho Jaromil práve žije. V práve odohrávajúcich sa dejinách skúša Jaromil dokázať svoju dôležitosť a spoločenský význam. Vlastnú dospelosť hľadá v pripútaní sa k revolučnému davu, v ktorom sa však výnimočnosť mení na konformitu.

Kundera posúva Jaromilovu ľudskú jedinečnosť do ďalšej tematickej roviny. Zaoberá sa otázkou umenia, ktoré pod silnejúcim tlakom nastupujúceho socializmu prechádzalo skúškou z definície pokrokovosti. Aj v tomto smere zradil Jaromil sám seba, keď v prospech revolučnej konformity zaprel vlastnú introspektívnu tvorbu idúcu proti normám režimu.

Hoci je Život je jinde rámcovaný hľadaním osobnej identity, dôležitú úlohu v ňom zohráva láska. Stáva sa plátnom, na ktorom sledujeme deformované a dezintegrované vnímanie hlavného hrdinu. Kunderov román tak podnecuje k vlastným reflexiám a núti nás pýtať sa, ako by sme sa v čase spoločenských tlakov a morálnych kríz zachovali my sami.

Milan Kundera: Život je jinde

Atlantis, 2016

(Text vznikol ako študentská práca v rámci semestrálneho zadania na Katedre žurnalistiky a nových médií FF UKF v Nitre.)

Zobraziť diskusiu (0)