Ako ste našli tému na svoj román Valčík stromov a oblohy?

Čítal som životopis Vincenta van Gogha od dvoch významných amerických historikov Naifeha a Smitha, v ktorej uvádzajú, že van Gogh nespáchal samovraždu, že jeho brat Theo sa mu naďalej plánoval posielať peniaze a že Vincent mal vzťah s Marguerite Gachetovou. Ide o spochybnenie legendy o „samovražde spoločnosťou“, legendy o prekliatom umelcovi. Chcel som o týchto témach písať, vyrozprávať príbeh neznámeho maliara, ktorý sa volá Vincent a stretne dievča menom Marguerite.

Rozprávačkou knihy je mladé dievča, ktoré žije na konci 19. storočia. Prečo ste si vybrali práve jej pohľad na príbeh?

Poznala a milovala Vincenta van Gogha, ale nič o nej nevieme. Vincenta prežila o šesťdesiat rokov, nikdy sa nevydala, nemala deti, bývala so svojím bratom a nikdy nikomu neposkytla rozhovor. Bola svedkyňou zrodu mýtu Vincenta van Gogha, pre spisovateľa to je vysnívaná rozprávačka.

Úryvky z dobovej tlače, ktoré oddeľujú jednotlivé kapitoly v románe, v niečom odkazujú na dnešné udalosti (Panamský škandál, vzťah Anglicka ku kontinentu atď.) Snažili ste sa svoj príbeh nielen ilustrovať, ale aj vytvoriť nejakú paralelu? Alebo je to len náhoda?

Samozrejme, ide o istú paralelu, ale dnes nie sme svedkami toľkej agresivity a násilia na dennej báze, ako to bolo v 19. storočí. Bola to doba rasizmu, antisemitizmu, kolonializmu a neskutočnej mizogýnie. Chcel som, aby čitatelia a čitateľky cítili tú dobu, aby bola v románe hmatateľná so všetkým, čo k nej patrilo – spoločenskými pomermi, hospodárskou a politickou situáciou.

Valčík stromov a oblohy je vaším prvým románom odohrávajúcim sa v 19. storočí. Priťahovalo vás niečím práve toto obdobie?

Nezaujímal som sa konkrétne o toto obdobie, príbeh a neskôr román ma k nemu priviedol. Nechcel som napísať historický román v pravom slova zmysle, a tak som použil úryvky z dobovej tlače a korešpondencie, vďaka ktorým som sa v samotnom texte nemusel sústrediť na historické aspekty, ale na samotný príbeh.

Ako sa žije spisovateľom vo Francúzsku?

Pravdepodobne rovnako ako všetkým iným spisovateľom. Máme šťastie, že žijeme v krajine, kde nájdeme uplatnenie v rôznych profesiách v televízii, pri filme, v rozhlase, tlači, či vo vydavateľstvách.

Pracujete vlastným rytmom, alebo vás naháňa vydavateľ?

Moje vydavateľstvo mi necháva úplne voľnú ruku. Nie som pod tlakom a vo všetkom ma podporuje. Stres si vyrábam sám...

Vo Francúzsku vychádzajú prvé vydania románov s jednoduchou titulkou – len názov knihy, meno autora či autorky a logo vydavateľstva. Odkiaľ táto tradícia pochádza? Páčia sa vám obálky zahraničných vydaní vašich románov?

Áno, je to francúzska tradícia, ale som radšej, keď knihy nejakú obálku neskôr (alebo vo forme prebalu aj skôr) dostanú. Vždy ma baví pozorovať, akým spôsobom možno romány ilustrovať, a hoci je to tá istá kniha, môže mať desiatky dokonalých obálok. Zahraniční vydavatelia často na obálku Klubu nenapraviteľných optimistov dávajú fotografiu od Henriho Cartier-Bressona, ktorú mám veľmi rád.

Práve tento román bol prezentovaný ako debut päťdesiatdeväťročného autora, hoci ste vo chvíli, keď vyšiel, neboli žiadnym literárnym novicom, vaša prvá kniha vám v skutočnosti vyšla ešte v osemdesiatych rokoch. Dá sa povedať, že to bola prípravná fázá pred uverejnením majstrovského diela?

Písať som začal, keď som mal tridsať rokov a Klub nenapraviteľných optimistov vyšiel, keď som mal päťdesiatdeväť. Dosť dlho mi trvalo, kým som sa to naučil, kým som pochopil, ako funguje rozprávanie, ale zas na druhej strane, možno nie som veľmi rýchly. Skôr než som sa stal spisovateľom, bol som scenáristom v televízii a bola to vynikajúca škola.

Dá sa vôbec tento román zosumarizovať? Mieša sa v ňom niekoľko rozprávaní, ktoré by mohli byť aj samostatnými románmi. Kto je vlastne hlavným protagonistom Klubu nenapraviteľných optimistov?

Sníval som o veľkom románe, v ktorom je množstvo dejových línií, ktoré sa pretínajú, ako aj príbehov rôznych postáv. Nakoniec je v románe asi desiatka dejových línií a asi dvadsať postáv. Na rozdiel od toho, čo si veľa ľudí myslí, je hlavnou postavou románu Sašo, hoci sa objaví až na strane 367. Michel je rozprávačom.

Postavami vašich románov sú ľudia z východnej Európy. Je vo Francúzsku bežné zaujímať sa o tento kút sveta, alebo je to len zábavka ľavicových intelektuálov?

Chcel som napísať román o veľkých utópiách 20. storočia, o zmarených ilúziách, nádeji miliónov ľudí, ktorí zostali sklamaní. Necítim sa veľmi ako ľavicový intelektuál.

Máte v týchto krajinách priateľov? Alebo, ako sa stali postavami vášho románu?

Všetky postavy v románe sú fiktívne. Majú svoju jasnú a presnú naratívnu funkciu. Je to román, ktorý má premyslenú štruktúru a je podložený rozsiahlym výskumom. Tiež som pracoval na konceptoch a mýtoch, ktoré rozprávanie rámcujú.

Náš rozhovor uzavrieme najmenej obľúbenou otázkou – pracujete na nejakom novom diele?

Môj najnovší román je už hotový a vo Francúzsku vyjde v septembri. Je to môj prvý román zo súčasnosti a odohráva sa v dnešnom Paríži. Má názov Vplyv Davida Bowieho na osud mladých dievčat a momentálne píšem jeho pokračovanie...

Aňa Ostrihoňová pre noviny Čo čítať?

foto J.M. Guenassia: Luc Bertini

S Jean Michel Guenassiom sa môžete stretnúť počas Bratislavského knižného festivalu BRaK v sále divadla Aréna v piatok 2. júna o 19:00.

Zobraziť diskusiu (0)