Keď goliáši požierajú Dávidov

Slávny príbeh drobných poľnohospodárskych nájomníkov, ekonomických vysídlencov, z ktorých vlastná krajina vyrobila prenasledovaných utečencov, je vo všeobecnosti veľmi dobre známy. Odohráva sa v Amerike tridsiatych rokov, kdesi vo vleku doznievajúcej veľkej hospodárskej krízy. Bankám, finančným skupinám a korporáciám, ktoré jej dokázali najzdarnejšie odolať, sa okamžite vyčistilo podnikateľské pole. Vyvoleným to prinieslo nové možnosti až nevídane rýchleho ekonomického rastu. Ten spočíva v hulvátsky nepoctivom, totálne agresívnom hýbaní, resp. násilnom udržiavaní vysokých cien tovarov a komodít pri ustavičnej snahe znižovať cenu pláce pracujúcej triedy. Výsledkom je doslova bankrotová pandémia, pri ktorej menší konkurenti vypadávajú z hry. Nijakým spôsobom nevedia odolať takémuto brutálnemu tlaku, zvlášť pri klesajúcich výnosoch zapríčinených degradáciou úrody na erodovaných pozemkoch. Napokon sú donútení prenajatú pôdu opustiť. Obratom ju za lacno zaberajú korporátne združenia nových majiteľov, pričom ľudská, v podstate remeselná práca je nahrádzaná mechanizáciou. O najzákladnejšie prostriedky na živobytie takto prídu celé státisíce obyčajných Američanov a ich počet hrozivo rastie smerom k miliónovému množstvu.

Je to aj prípad ústredných aktérov Steinbeckovho rozprávania: rozvetvenej rodiny Joadovcov. Aj oni sú, podobne ako výrazná časť obyvateľov amerického juhovýchodu, odkázaní zanechať domov a ísť hľadať sľubnejšie začiatky niekde inde. Vydávajú sa na dlhú púť z Oklahomy na západ, do slnečnej Kalifornie, čo v danej chvíli už možno nazvať skutočným americkým exodom. Tam sa vraj nachádza hotový pozemský raj. Všade samé krásne ovocné sady, vinice, zeleninové záhony a polia s bohatou úrodou pšenice a bavlny. Radosť prísť pracovať a čoskoro i bývať v novom dome. Presne tak to vravia žltučké reklamné letáky, takže to určite bude pravda.

Katastrofálna joadovská odysea však v Steinbeckovom podaní túto žiarivo idylickú fatamorgánu roztrhá na márne kúsky. V skutočnosti sa každý deň stáva ľútym existenčným bojom o prežitie. Čo je na autorom zvolenom (rodo)strome choré alebo kľavé, zahynie či prirodzene odpadne v zabudnutie. Zvyšok možno nakoniec nájde dostatok síl k tomu, aby sa takpovediac znovuzrodil a domohol sa svojich zaslúžených práv. Tie si malý človek tak či tak bude musieť zaistiť sám. V otravnom puchu korporátneho fašizmu to zaňho nikto iný neurobí.

V neistej bitke na pevnej pozícii

John Steinbeck jasne a právom stojí na strane tých najzraniteľnejších. Pristupuje k nim celkom blízko v podobe nevykalkulovanej empatie a priamočiareho jazyka. Jeho výraz je oslobodený od čohokoľvek nadbytočného, no neskĺzava k žiadnemu triviálnemu splošťovaniu. Hovorí jednoduchou rečou prostých ľudí, ktorá však v jeho štylistickej réžii opäť nadobúda ducha svojho druhu starozákonného podobenstva o údele človeka. Tu navyše vynikajúco vsadeného do súdobých amerických reálií, ktorým dominuje ich najtypickejší prvok zo všetkých – putovanie na ceste. Jeden by sa i rád vyhol zvyčajným (recenzentským) frázam, no pri pohľade na horúcu americkú súčasnosť, žiaľ, radno konštatovať, že humanistický apel tejto búrlivými emóciami prekypujúcej klasiky je stále výhražne aktuálny. Hrozno hnevu je kult, neotrasiteľný kult. Ak by sa John Steinbeck narodil v biblických časoch, dnes by sa jeho dielo čítalo ako sväté knihy.

John Steinbeck: Hrozno hnevu

Slovart, 2014

Preklad: Otakar Kořínek

432 strán

Zobraziť diskusiu (0)