Obe moje staré mamy, Mária a Božena, vyrastali v Nádaši, tam, kde aj tvoja stará mama, mohli sa poznať, mohli spolu pásť kravy za Holým vrchom. Obe dnes majú vyše osemdesiat a obe zabúdajú. Niekedy o tom vedia a inokedy zas nie. Keď sa raz na Vianoce stretli po dlhej dobe, pri ich rozhovore som pochopil jednu vec: pamäť sa hrá. S hlavou veľa spoločného nemá, blíži sa skôr k srdcu, tam, kde sa zlievajú a šumia všetky rieky v ľudskom tele. Po osemdesiatich rokoch života však pamäť začína pracovať v elipsách; vypúšťa zdanlivo zbytočné malichernosti (obed, toaleta, spánok, večera) a uchováva len to, čo je pre ňu, a teda pre celý organizmus podstatné, z čoho ešte môže čerpať. Pripomína tú zvláštnu banku, v ktorej sú uložené semená všetkých hospodárskych plodín pre prípad nejakej svetovej katastrofy. V chlade tam spia, ošetrované, pod drobnohľadom odborníkov, ktorí ich chránia pred predčasným splnením ich jediného poslania. Vyklíčiť. Rozmnožiť sa. Po osemdesiatich rokoch života začína človek takmer každú vetu slovom: „Pamätáš?“

„Pamätáš, ako sme chodili za Holý vrch pásť kravy?“ pýta sa Mária Boženy v roku 2014.

Otázka sa vzťahuje zhruba k roku 1940. Mária mala desať rokov, Božena o dva menej. Rozdiel zostáva podnes nezmenený.

„Pamätám. Ja som chodila každý deň. Ty si mala voľno aspoň v nedeľu.“

„Áno, v nedeľu pásaval môj otec. Celý týždeň robil ako kôň, tak si chcel aspoň v nedeľu pri kravách trochu pospať.“

„Spal a neušli mu.“

„A nám stále utekali, každú chvíľu sme ich hľadali, aj keď sme ich ako dobre strážili.“

„Kto by to bol vtedy povedal, že raz z nás budú svatky,“ povzdychne si napokon Božena. Aj jednou vetou sa dá obsiahnuť celý život. Možno aj holou. Neraz som sa oboch vypytoval na vojnu. Božena mi hovorila o tom, ako prežili prechod frontu vo vydlabanej jaskyni. Mária zas o tom, ako k nim chodila po mlieko pani Rozenáková s vlastnou kóšer kanvičkou a ako ich potom nakladali na voz: „Malé dievča chytili – jeden za ruky a druhý za nohy – a hodili ho hore ako vrece zemiakov.“ Tak to bolo, Šimon, ona to videla.

„A pamätáš, ako sme chodili za Holý vrch pásť kravy?“ pýta sa Božena Márie o desať minút neskôr. Pamäť má sladké končeky prstov. Ale dlane sú horké.

„Nad židovským cintorínom sa páslo najlepšie. Hlavne potom neskôr, keď nás odtiaľ už nikto nevyháňal,“ spomína Mária. A dole v dedine stála opustená synagóga, škola, rituálny kúpeľ, rabínov dom… Opustené. Spustnuté. A po vojne rozobraté na tehly a včlenené do stien iných domov.

„Áno, tam sa páslo dobre. Ale najradšej sme aj tak chodili za Holý vrch, pamätáš?“ povie Božena.

Mária: „My sme mali role pri Račej ceste, pod Brezinami, na Zákostolském a na Makovém.“ Božena prikyvuje – vie, o ktorých miestach Mária hovorí, hoci dnes sú už prepadnuté, zliate v družstevnom fonde ornej pôdy. Neexistuje už ani slovo Šotrbana, ktoré označovalo malé jazero nad dedinou.

Božena: „Pamätáš, ako sme sa tam kúpavali? Šotrbana, to bolo naše. A potom ju vysušili.“ „Ale kúpavali sme sa aj v rybníku pod Strohbachovým kaštieľom. Ten tam už tiež nie je. Pamätám si – boli tam obrovské krásne platany. Ktovie, či tam ešte sú…“ („Sú,“ zašepkám si pod nos.)

Božena prežila v Trstíne väčšinu svojho života a Mária v ňom už skoro rovnako dlho nebýva. „To už je úplne iná dedina. Ja už by som ten Trstín ani nespoznala. Pamätám si ho taký, aký bol, ešte kým sa volal Nádaš,“ nahlas uvažuje Mária. „Poznala by si ho. Nezmenil sa,“ povie s úsmevom Božena.

„Nezmenil? A čo je na Makovém, kde sme mali role?“

„Futbalové ihrisko,“ prizná Božena a po chvíli dodá: „Ale to, ako sme spolu chodili pásť kravy za Holý vrch, to si ešte pamätáš?“

„Pamätám,“ hovorí Mária. „Kto by si bol vtedy pomyslel, že nakoniec budeme svatky.“

V roku 1945, pri prechode frontu, boli obidve v Nádaši. Niekoľko týždňov predtým si Nemci brali chlapov z dediny, aby im pomohli prichystať zákopy. Očakávali, že pod Karpatmi sa front pozdrží, a tak na východ od Nádaša rozosiali svoje strategické stanovištia, na východ upierali svoje oči, od východu očakávali úder. Rusi však napokon dorazili z opačnej strany, od Orešian, zjavili sa Nemcom rovno za chrbtom.

Šiesteho apríla bolo po všetkom – front odtiahol ďalej, ľudia sa vrátili do dediny. Cesta bola rozrýpaná, polia spustošené výbuchmi a pofŕkané zákopmi, okná povytĺkané, na dolnom konci ležal skapatý tank, vyhorelo pätnásť domov.

Mária: „Keď sme sa vrátili z hory, kde sme sa skrývali, na našom dvore bolo asi dvadsať vojakov. Mali nachystaný sud pálenky. Pamätám si to ako dnes. Prišiel veliteľ, vybral troch alebo štyroch z rady a prikázal im, aby krížom cez dvor vykopali rigol. Kopali. Kopali. Keď boli hotoví, vybral ďalších dvoch a povedal im, aby ten sud položili na takú dosku nad tým jarkom. A potom sa postavil a strelil do toho suda a tá pálenka tiekla dole tým rigolom.“

Desať sovietskych vojakov, ktorí zahynuli pri bojoch v okolí Nádaša, pochovali v prostriedku dediny, onedlho mal na tom mieste vzniknúť pamätník. Ešte predtým však stihli nebožtíkov premiestniť do mesta, ktoré v živote nezazreli – z bratislavského Slavína dnes hľadia smerom na východ, kde sa už usilovne pracuje na nových dejinách.

Ale potom…

„Pamätáš? Hneď po vojne zhabali oba kaštiele. Aj Černúškov, aj Strohbachov. A Černúškovi rozkrájali záhradu na parcely a ľudia si začali stavať nové domy,“ hovorí Božena. „Pamätám. A dobre mu tak, veď vieš, čo to bolo za sviniara. Ženy mu museli dávať, keď chceli robotu na jeho roliach. A potom sa naňho podobalo pol dediny.“

Človek sa zrúti do minulosti, prepadne sa doprostred vlastnej pamäte. Stačí fotografia, zašumený výjav hlavnej cesty, Holý vrch – ešte keď nebol kameňolomom. Tenká podlaha sa Márii prelomí priamo pod nohami: „Tu stál mlyn, voda tiekla rovno cez dedinu a padala na jeho koleso, tu bola škola, synagóga, tu holič, tu bufet, Garajov obchod a vedľa neho jazierko, tu býval Mišo Hipík, vždy keď sme šli okolo s kravami, jedna mu vrazila hlavu do okna a zabučala, tu býval…“ Mária sklopí oči a naraz stíchne. Nič z toho tu už o pár chvíľ nemalo byť, tak načo o tom vôbec hovoriť? Všetka voda z dediny zmizla, prepadla sa pod zem, Černúškov i Strohbachov kaštieľ zhabali, záhrady rozparcelovali, vyklčovali vinohrad a nasadili jablone, aby o kus ďalej vysadili nový vinohrad, na ktorý rýchlo zabudli, takže spustol, z kostola sa mala stať sýpka podľa vzoru nášho najväčšieho vzoru – zabudlo sa na Makové, na Grefty, na Zákostolské, zrazu boli už iba družstevné lány. Celý život ubehne ako holá veta, pamäť sa ťahá ako med, pomaly sa leje z fľaše zlatistá slza. Keď sa hovorí o dnešnom dni, vety začínajú slovom: „Nepamätám.“

„Pamätáš, ako sme spolu pásavali kravy za Holým vrchom?“ spýtajú sa v jednej chvíli Božena a Mária celkom naraz, zasmejú sa nad touto náhodou a ani jednej nenapadne odpovedať. Ale ja som tú otázku začul z vedľajšej izby a už sa rútim kamsi do minulého storočia. A tak sa obzerám za seba, pretože prítomnému času nerozumiem. Prijímam staropamäť oboch svojich starých mám za svoju. A tak sa prepadám. A cúvam. Aby som uchoval seba samého a všetko to, čo bolo predo mnou. Pamäť má med na jazyku. Ale tŕpnu z neho celé ústa. Veď pamäť je napokon rovnakým zdrojom utrpenia ako zabúdanie. Takže nám nezostáva nič iné ako trpieť. Buď od hladu, alebo od prežratia. Aurea est via media – písala mi do zošita teta Klára, keď sa skončila moja hodina francúzštiny, a ona mi chcela vysvetliť, prečo je lepšie nevytŕčať. Rozumel som jej. Mala na to svoje dôvody. Jej manžel, ujo Kornel, skončil v päťdesiatych rokoch vo väzení, keď sa odmietol vzdať skautskej šatky. Dnes sa mi však zdá, že zlatá stredná cesta je podvod. Je to mlčanie, zakryté uši, zavreté oči, lenivosť. Horúca voda vo vani a škrabkanie po chrbte.

Čo viac ti mám povedať o pamäti? Ako mizne? Ako sa stráca?

Dobre. Takže: vidím Boženu ako stojí vo svojej kuchyni a cez okno pozerá na dvor. Žije tu skoro päťdesiat rokov. A prosí ma: „Zober ma domov.“ Vidím, ako ju zabolí, keď jej poviem, že je predsa doma, a pes, ktorý behá po dvore, je jej. Aj čerešňa. Sadila ju, keď som mal desať rokov. Inokedy ma osloví nesprávnym menom a ja na to reagujem, aby ju zbytočne nebolel vlastný omyl. So zmrzlinou v ruke nekonečne dlho váha, nevie, ako sa do nej pustiť. Citrónová jej tečie po hánkach, rozdrví kornútik, plače. A pýta sa: „Kto si?“ Odpovedám, nech porozmýšľa, nech sa trochu potrápi. Krúti hlavou. „Neviem, neviem.“ So šibalským úsmevom mi napokon povie: „Janko, veď mi povedz, kto si,“ a opäť plače. Plače, lebo si pamätá všetko, na čo zabudla. Je ako malé dieťa. Lenže dieťa každý deň spozná niečo nové. A u nej je proces úplne opačný. Veľmi by sme ju chceli znova naučiť všetky tie základné pojmy, ale nejde to. Pomenujeme predmet, napríklad stoličku, hľadí na ňu, a predsa ju nevie nájsť. Nevie, o čom hovoríme. Nevie, na čo aká vec slúži. Chytím ju za drobné ucho. Usmeje sa. „To mám od otca,“ hovorí. Myslí tým dávno stratené náušnice. Všetko sa mení na tiene.

Čo všetko z toho, čo zažila, si už nepamätá a na čo všetko si už ani nikdy nespomenie? Zmizne to. Ale kam? Kam sa podeje všetko, na čo sme zabudli?

Pred pár rokmi som za ňou chodil pravidelne – každý víkend. To boli časy, keď ešte fungovala sama, a prvé príznaky, že je to čoraz horšie a horšie, sme radšej nechceli vidieť. Veď predsa – ešte si navarí, tak čo? Stratené drobnosti, modlitebná knižka, okuliare, peniaze. Komu z nás sa to občas nestane? Cukor vysypaný v múke, rozmarín v mliečnej šošovicovej polievke. Drobnosti. Vtedy mi ešte zvykla volávať. Ako sa máš? Kedy prídeš? A čo ti navarím? Daj si pozor v tej Bratislave, to je hnusné mesto.

Sedávali sme pri červenom víne a rozprávali. Mala také obdobie, keď sa jej veľmi intenzívne vracali obrázky z detstva a mladosti. Všetky lotroviny, ktoré postvárala, všetky šaty, ktoré ušila ako učnica. Neuveriteľne plastické a prítomné okamihy spred viac ako sedemdesiatich rokov. Povedal som si, že to všetko zaznamenám, nahrám si celý jej dovtedajší život. Pripravil som sa. Na stôl som položil diktafón a snažil sa o rovnako nenútenú debatu ako inokedy. Ale ona len nervózne hypnotizovala červené svetielko, ospravedlňujúco sa usmievala a krútila hlavou, neviem, čo ti mám povedať, nepamätám si.

O týždeň som diktafón ukryl a o svojom zámere viac nehovoril. A o týždeň znova. A znova. Nahral som asi tridsať hodín rozhovorov, pesničiek, smiechov, plaču, vtipov, ohováračiek, láskavých i krutých spomienok, všetkého toho, z čoho sa skladá obyčajný ľudský život. Každý z tých rozhovorov má takmer rovnaký pôdorys, pohybovali sme sa stále na jednom pamäťovom ihrisku medzi piatym a osemnástym rokom života. A predsa je každý iný. Tu vypadol nejaký detail, tu sa mierne pootočil, tu pribudol nový. Dnes už má vo vedomí len málo z toho, čo mi vtedy rozprávala. Ale ono to predsa nemohlo zmiznúť. Nestratilo sa to. Jej život predsa okolo seba zanechal nejakú ryhu. A rovnako aj v nej.

Ako sa zbaviť všetkého toho utrpenia, Šimon? Vytiahnuť z vane štopeľ a nechať to pretiecť o poschodie nižšie, na tých, čo prídu po nás? Ľahnúť si doprostred tej zlatej strednej cesty s rukami za hlavou, ležať a čakať, čo príde? Minulosť prefarbiť jemnou akvarelovou farbou, aby sa ľahšie čítala? Hlavne sa ničím priveľmi netrápiť, nepremýšľať, človek potrebuje pokoj a nie večné táranie o utrpení iných.

Ján Púček

Med pamäti (Štyri naivné monológy)

vydáva: Laputa / Literárna bašta, 2018

edícia persony / prvý zväzok

Zobraziť diskusiu (0)