Katarína Labudová
21.6.2021

Jar nám dovoľuje znovu dôverovať životu

Jar je v poradí tretím románom cyklu štyroch ročných období škótskej spisovateľky Ali Smith. Kým v Zime zaznieva echo Shakespearovej hry Cymbelín, mottom a zlatou niťou Jari je Shakespearov Perikles, hra o migrácii a rozdelení rodín. Podobne ako sa Perikles stretáva so svojou dcérou Marínou vo sne, aj Richard Lease, televízny režisér, sa vída so svojou odlúčenou dcérou iba v predstavách, vodí ju do galérií a rozpráva sa s ňou. Na konci románu ju vyhľadá na internete a možno sa, ako v Periklovi, so svojou dospelou dcérou stretne.

V Jari je čas zacyklený a nepodstatný. Román sa začína smrťou Paddy, Richardovej blízkej kolegyne a priateľky, ktorú obdivoval a inšpiroval sa ňou niekoľko desaťročí. Doubledick, ako ho volala Paddy v ďalšej intertextuálnej súvislosti s Dickensom, sa vydá na smútočnú púť. Cestu mu skríži Brittany, ktorá pracuje v záchytnom centre pre imigrantov. Realisticky stvárnený život ľudí v týchto centrách, život plný čakania, beznádeje, straty súkromia a straty identity preruší magické stretnutie s dvanásťročnou Florence. Tá presvedčí manažment centra, aby dali poriadne vyčistiť záchody, dokáže nepozorovane vojsť kamkoľvek a pomôcť každému. Aj cynickej Brit. Aj smútkom ochromenému Richardovi. Florence môže všetko, aj cestovať bez platenia vlakom, aj zachraňovať ľudí pred nimi samými, aj klásť detské aj vážne otázky, aj oslobodiť ženy z nevestinca: „Je tiež možné, že ľudí, ktorí to miesto spravujú, to zmenilo, ona ich zmenila – úplne zmenila ich život. Tá šanca je väčšia než len to, že sa im na hodinku zjavila matná nová vízia a potom späť do starých koľají.“ (s. 208) Mýtické dieťa Florence inšpiruje ľudí k túžbe po čistote, aj tej duševnej. Pripomína Gretu Thunbergovú, mladú aktivistku, ktorá donútila mocných politikov a nás ostatných počúvať.

Geoffrey Chaucer a po ňom T. S. Eliot hovoria o apríli ako o najkrutejšom mesiaci. Aj v románe Jar nás apríl učí všetkému. „Tie najstudenšie a najhroznejšie dni môžu prísť v apríli. Nebude to prekážať. Je predsa apríl.“ (s. 222) Okrem intertextuálnych referencií k Eliotovi, Chaucerovi, Shakespearovi a Dickensovi sa stretávame aj s modernistickou poviedkarkou Katherine Mansfieldovou a básnikom Rilkem. Nielen hlboký vzťah Paddy a Richarda, ale aj možný (v realite neuskutočnený) vzťah Katherine Mansfield a Rainera Maria Rilkeho intuitívne preveruje naše vlastné vzťahy. Ich fiktívne stretnutie Smith podáva v niekoľkých verziách. Týmto príbehom a jeho možným televíznym spracovaním sa trápi Richard. Scenár v románe osvetľuje hĺbku a krásu priateľstva a spolupráce Richarda a Paddy, ale najmä hĺbku straty a lásky.

Smithovej kvarteto ročných období používa umenie a literatúru ako kompas vedúci nás cez špinavú penu dní po brexite. Je to obdobie s Trumpom a migračnou krízou aj pálčivými tragédiami ako Windrush a požiar Grenfell. Kým v Jeseni je to farebné a hravé umenie Pauline Boty a v Zime zas plastiky Barbary Hepworth, v Jari je to Tacita Deanová. Umenie Tacity Deanovej sa stáva synekdochou Richardovho prežívania prítomnosti aj budúcnosti, brexitu aj klimatickej zmeny. Čierno-biely masívny triptych „Žehnaj našu Európu“ pôsobí na Richarda ako „pohyblivé filmové snímky a zároveň ako fotografie, ako okná.“ (s. 59) Umenie Tacity Dean podľa Richarda vytvára priestor na dýchanie. Sú to znaky jari, možnosť mýtickej transformácie. Smith v Jari ukazuje, ako sú naše cudzie životy prepojené, niekedy pevne zrastené, inokedy voľne a náhodne zauzlené, a ako sa môžu navzájom ovplyvniť. Namiesto uzavretia príbehu Smith dáva príbehu možnosť rásť a vyvíjať sa, meniť sa na iné príbehy, čo vhodne dopĺňajú nežné ilustrácie klíčenia Veroniky Klímovej. Posledná strana románu je poetickou ódou na metamorfózu a plynutie času. Jar je „veľké spojivo“ (s. 222). Jar aj Jar nám dovoľujú znovu dôverovať životu, umeniu a príbehu, pretože sú to priestory na dýchanie.